Pisárka

XXXVIII. kapitola

Ravena

Uložili ho vo chvíli, ako sme vleteli do dverí. Obe sme sa rozbehli k lôžku na konci jedálne. Srdce mi bilo ako splašené. Celého som ho obhliadla. Podlomili sa mi kolená a ja som klesla k jeho lôžku. „Alexei, čo sa ti to stalo," vzlykla som pri pohľade na jeho tvár, na ktorej sa miešala špina s krvou. Mal početné škaredé rany, no jednu, ktorá vyzerala na prvý pohľad poriadne zapálená. Stužku, ktorú som mu dala mu visela zakrvavená na uniforme. Do očí sa mi z hrôzy a taktiež úľavy hrnuli slzy a po chvíli mi nekontrolovateľne tiekli prúdom. „Alexei, ani si nevieš predstaviť, aká som šťastná!" šepkala som a stále som plakala. Vnímal, vedela som to. Slabučko mi stisol dlaň, ktorou som ho držala. Na chvíľku pootvoril pomútený pohľad a bolestivo sa usmial. „Niečo," zachrapčal a zhlboka sa nadýchol, hlas mal zastretý, keď pokračoval, „som ti sľúbil." A oči znova zavrel, no stále mi držal ruku a neprestal, ani keď prišla Adela. Neprestal, ani keď ho prevážali do jeho vlastnej izby. Nepohla som sa od neho ani pri Adelinom zákroku.

Vyberala z rán črepy, čistila ich, zašívala a obväzovala. Ani raz sa Alexei nepohol, aj keď ho to muselo bolieť ako čert. Bol pri vedomí, pretože stále keď som ho chytila za ruku, jemne ju stisol.

Pomohla som Adele a pár slúžkam ho umyť a prezliecť, úplne zabúdajúc na akýsi ostych z nahoty. Až po pár hodinách Alexei zaspal.

Nechcela som ho opustiť. Chcela som byť stále pri ňom a sledovať jeho zdravotný stav. No dole v hale práve ošetrovali Lea a on mal odpovede na moje nespočetné otázky. Stále sa trasúc som pomaličky zišla schody a stretla Dianu a Lea v objatí. Diana plakala, zatiaľ čo Leovi zašívali poslednú ranu na predlaktí.

Keď ho umyli a prezliekli, sadli sme si spolu do salónika s horúcim bylinkovým čajom na utlmenie nervov.

„Ak by sme sa vrátili do stanu o päť minút skôr, bolo by po nás. Boli sme dve skupiny. Prvá je mŕtva. Druhú, teda nás, viedol Alexei. Ten to schytal asi najviac, no stihol som ho stiahnuť za betónový val. To jediné nás zachránilo."

„Ako to, že ste o sebe nedali vedieť skôr?" opýtal sa Fabio.

Leo unavene pokrútil hlavou. „Práve tú hranicu nášho tábora obkľúčili vojvodinskí vojaci. Bol tam aj Reznikov, hľadali Alexeia. Musel som ho skrývať a čakať na správnu chvíľu."
„Teda, dokým nepotlačili hranice severnej línie naše posily," hútala som.

Leo prikývol. „Presne tak. Provizórne sme zmontovali nosítka, ja a ešte dvaja z našej skupiny."

„Došli ste ale len traja," pokrútila hlavou Diana.

„Štvrtý nás kryl. Bohužiaľ," pokrútil hlavou Leo a videla som ako ho zamrazilo.

Diana mu položila ruku na plece a pohladkala ho. „Nie je to tvoja vina." Nič neodpovedal.

Zavládlo ticho. Nikto sa viac nepýtal. Nikto viac ani nechcel vedieť. Jediný, kto sa odvážil prerušiť ticho bola Adela. „Nechcela som vám to vravieť, no myslím, že ako najbližší pána Petrovova, by ste to mali vedieť," povedala vážne. Ďalšie zlé správy? V hlave mi začala tepať bolesť a nebola som si istá, či toho zvládnem viac.

„Jedna rana, tá ktorú má pán Petrovov na lýtku, vyzerá byť nepekne zapálená. Infekcia je veľmi nebezpečná vec. A obyčajné bylinky nepomôžu. Niekto by ho mal sledovať celú noc," podotkla.

Okamžite som vystrelila ako pružinka. „JA! Prosím," otočila som sa prosebne na Dianu a Adelu. Obidve súhlasili.

„Určite existuje niečo, čo by mohlo pomôcť," krútila hlavou Diana.