Pisárka

XXX. kapitola

Na druhý deň sme ozaj ten koláč napiekli. Dokonca sme museli ísť spolu s Alexeiom do sadu. Alexei čerešne zbieral, ja som ich jedla.

„Heeeeeej!" kričal na mňa z rebríku. „Žiadne jedenie!"

„Smola!" kričala som mu späť a vyplazila na neho jazyk.

„Už si pochytala maniere od Diany. Ach, bože! Však ti to karma vráti nejakým fajným tučným červíkom!"

Pozrela som sa na srdcovú červenú čerešňu v mojej dlani celkom zhnusene. „V tom sú červíky?"

„A čo si si myslela, princezná?" zasmial sa.

Hnusom som sa otriasla, pustila čerešňu naspäť do košíka za burácajúceho smiechu Alexeia z vrchu stromu. Budem klamať, ak nepriznám, že mi srdce búchalo pri jeho smiechu o čosi rýchlejšie. Ale panovala medzi nami taká dobrá atmosféra, že som sa neopovážila pokaziť ju.

Diana nás zoznámila s dvorným kuchárom. Ten nám s radosťou odovzdal kuchyňu a vrhli sme sa do práce. Koláčov sme napiekli viacero. Nikdy som to nerobila, no páčilo sa mi to. Asi som mala nový obľúbený koníček.

„Čo budeme robiť s toľkými koláčmi?" krútila som hlavou.

„To, čo s nimi robím stále," povedala Diana a začala ich baliť. „Dole v meste bývajú roľnícke rodiny. Pre deti je koláč sviatok, ktorý si nie vždy vedia ich rodičia dovoliť. Sem tam k nim zájdem." Diana bola všetko, čo som si myslela, že v ľuďoch vyhynulo.

„No, rýchlo! Ponáhľajte sa!" kričala po nás. Ach, áno. A tiež bola poriadne panovačná.

Roľníci boli najbližšie južnému frontu. Keď sme zaklopali na ich domy, boli opatrní, najmä preto, že sa začalo pomaličky stmievať. Najprv si nás skúmavo prezerali, ale keď uvideli Dianinu tvár, dvere otvorili dokorán.

„Slečna Diana! Dávno sme vás tu nevideli!" privítala ju matka domu.

„Katarína, vieš, že vás vždy prídem skontrolovať. A niečo sme doniesli aj deťom!" posledné slová zakričala za Katarínin chrbát. Do dverí sa nahrnulo päť tváričiek.

„A k stolu!" rozkázala im Katarína. „Neľakajte našich hostí!"

S Alexeiom sme sa na seba usmiali a sadli sme si k nim. Koláč zmizol za malú chvíľku. Pripojil sa k nám aj Katarínin manžel Hektor. Pekne sa so všetkými zvítal a sadol si unavený za stôl. „Dnes nevystrela na fronte ani jediná guľka. Takže sme makali celý deň bez prestávky. Človek už nie je veľmi zvyknutý," vzdychol si a chytil sa za kríže. Hektor bol od Kataríny určite starší. Na spánkoch mal pár šedín a čelo mu zdobilo oveľa viac vrások. Mal prenikavé modré oči a tmavý hustý fúzik.

„Ako to myslíte? Dnes bol pokoj?" opýtal sa ho Alexei.

„Presne tak, pane. Tento pokoj už je viac ako štyri, päť dní," konštatoval Hektor. „Zrejme sa tí sviniari stiahli, boja sa."

Alexei pokrútil hlavou: „Obávam sa, že si len spočítali koľko je dva a dva."

„Tak potom pane, nás čaká väčšia bitka."

„Veru tak, Hektor. Viete niečo nové?"

Hektor sa zamračil a rozmýšľal. „Hliadka zahliadla asi dva dni jazdy odtiaľto mladého muža. Vyzerá, že cestuje práve sem."

Alexeiovi vybehli oči. „Vysoký ako ja, blond vlasy?"

„Áno pane," prikývol Hektor.

Alexei pokrútil hlavou a vystrel k Hektorovi ruku. „Prosím, volajte ma Alexei."

Potom sa Alexei otočil ku mne a ku Diane so širokým úsmevom. „Leo to zvládol, je na ceste k nám."

Nasledujúce dva dni sa vliekli v nálade čakania. Robili sme to, čo obvykle. No stále sme mali na pamäti, že čoskoro sa dozvieme čerstvé správy z pravej ruky. Diana mala svoje povinnosti strážkyne, Alexei stále jazdil na hranice Štvrtej brány. Ja som sedávala nad prvým zvitkom a čítala ho stále dookola. Bol to presne taký ten pocit, ako keď niečo hľadáte v pamäti a ani za pisára sa neviete rozpamätať. No viete, že to tam niekde je. Len gombík nechce správne dopnúť. Bolo to na nervy. Strávila som pri tom hodiny. Vypila som litre čaju a stále čakala s perom v ruke na maličkú iskričku. No stále nič.

„Vieš mi povedať, čo tu stále robíš? Je polnoc, preboha," ozval sa od dverí Alexei. Sedela som v salóniku a snažila sa prelúskať prvý zvitok asi už po tisíci raz. Bezradne som ukázala na papiere okolo seba a unavene si pretrela oči. „Niečo, Alexei. Niečo to vo mne musí spustiť. Cítim to. Hľadám to v texte. Musí na tom byť niečo, čo tak veľmi Vojvodina chce."

Alexei sa oprel o zárubňu. „Choď už spať, Rav. Zajtra môžeš znova začať."

„Vždy skončím vtedy, keď to už mám na dotyk! Nejdem spať," pokrútila som rezolútne hlavou. Neplánovala som túto noc spať.

Alexei si vzdychol nad mojou tvrdohlavosťou a sadol si vedľa mňa. „Ukáž, čo tu máš." Zobral pár mojich poznámkových papierov, akúsi pamäťovú mapu.

„Pekný súhrn všetkých holých faktov. Obdivuhodné ich dostať z toho lyrického textu," uznal Alexei. „Ale pomôže ti to?"

„Neviem," pokrútila som hlavou. No neprestávala som sa venovať svojej práci.

„A čo keby sme počkali na Lea a jeho správy?"

„Musíme sa niekam pohnúť, Alexei!" zavrčala som na neho a zdvihla som k nemu unavený pohľad. „Musíme tam byť skôr ako Vojvodina. A nevieme, kde to je, čo to je. A ako to je dôležité." Alexei zastavil moju stále píšucu ruku. Odložil pero a zložil mi ruku do lona.

„Poď, odnesieme ťa do postele. Posledné dva dni si veľa nenaspala," povedal pokojne. Pozeral sa na mňa tak láskavo. Zobral ma za ruku, jemne ma postavil, zložil všetky moje skice a poznámky, vložil ich do nejakého kufríka a zobral ich so sebou. Zobral ma za ruku až k mojej izbe. Najprv som bola presvedčená pokračovať v práci v mojej izbe, no tesne predtým, než odišiel aj on spať mi povedal: „Cítim v kostiach, Rav, že sa niečo udeje. Neviem, či to bude zlé alebo dobré, no potrebujem aby si bola oddýchnutá a pripravená. Navyše," ukázal na kufrík, „keď to má prísť, tak to príde. Niekedy netreba tlačiť na pílu, veci sa vyjavia len vtedy, keď nadíde ten správny čas."

„A čo ak nenadíde? Čo potom?"

„Nepochybuj o sebe, Rav. Aj ty sama cítiš, že to teraz nie je uskutočniteľné. Daj tomu čas."

„Myslíš, že nás čakajú zlé časy?" Zachvela som sa.

Alexei si odkašľal a odvrátil odo mňa pohľad. „Mám pocit, že k tomuto celému tie celoročné boje smerovali, hocijak to dopadne, hocikto padne za obeť, dôležitá si jedine ty. Ty a pravda, ktorú v sebe nosíš."

„Ak tým narážaš na seba, tak ti zakazujem padnúť za obeť, počuješ?" povedala som a môj hlas znel akosi drsne, zlomene.

„Musíme počkať na správy od Lea, všetko bude dobré," chytil mi dlaň do svojej a jemne mi hladil chrbát dlane palcom. „Uvidíš." Ostala som len nemo stáť. Každý jeho dotyk mi vysielal do celej ruky jemné mravčenie. Opäť sa medzi nami vznášalo jemné napätie, ktoré som necítila len ja. Celá naša konverzácia vo mne zanechala zmiešané pocity. Odrazu mi ruku pustil a odvrátil sa odo mňa. Vybral sa k dverám. V nich sa na malú chvíľku zastavil a otočil sa ku mne, zdalo sa mi, že zdvihol jeden kútik do jemného úsmevu. „Dobrú noc, Rav," rozlúčil sa so mnou.

„Dobrú noc, Alexei."