Pisárka

XXII. kapitola

Večer ma Alexei predsa len ošetril a ostal pri mne až dovtedy, kým som nezaspala. To bolo posledný krát, čo som ho videla. Nasledujúci deň sme sa zobudili do chmúrneho rána. Raňajky ma čakali na stole. Pokúsila som sa otvoriť dvere, no tie boli zamknuté. Už sa to začalo. Jesť som odmietla. Žalúdok som mala stiahnutý.

Pozrela som sa z okna von. Okolo nás nebolo nič, len hlboké lesy. Stráže boli na každom rohu. Hradná brána bola neustále zavretá, lukostrelci rozostavaní pozdĺž hradieb. Neviem ako si to Alexei predstavoval, ale boli sme v pasci.

Zhlboka som si vzdychla a znova som si ľahla na posteľ. Musela som na niečo prísť. Vždy bol nejaký spôsob. Vždy!

Deň sa mi pomaly vliekol. Nezapočula som ani jediný hlások, ani len dupot topánok o dlaždice. Zrejme ma nechávali si študovať zvitok v pokoji. No ja som sa na neho nemohla ani len pozrieť. Nemohla som sa sústrediť.

K večeru som sa začala prechádzať okolo svojej izby. Hľadala so niečo, čo by nám mohlo pomôcť pri úteku. Našla som pár čiernych plášťov, ktoré sa skrývali v skrini. Nič iné.

Bola už tma, keď sa dvere na mojej komnate dokorán otvorili a prebudili ma z jemnej driemoty.

„Prepáčte, že ruším, Ravena. Rád by som však vedel, ako stojíte s preštudovaním zvitku," zahromžil Kirian a posadil sa na stoličku vedľa písacieho stola.

S veľkou opatrnosťou som vstala z postele a odkašľala som si. Bolelo to ako fras. No v komnate bolo chladno a ja som sa veľmi nepohybovala.

Zhlboka som sa nadýchla. „Ešte som ho nepreštudovala."

Kirian zdvihol pravé obočie. „A ako to?" Znel podráždene. „Alexei tvrdil, že je pre vás najlepšia práve nočná hodina. Azda klamal?" Počula som v jeho hlase vyhrážku?

„Nie, nie, práve naopak," sladko som sa na neho usmiala. „Alexei má ozaj pravdu. Noc je pre mňa najlepšia."

Kirian rozhodil rukami a podráždene sa spýtal: „Tak prečo nepracujete?"

„Som zranená. Bolesť mi neumožňuje plnohodnotne vnímať všetko, čo sa okolo mňa deje. Mňa to ozaj mrzí, ale jedine Alexei mi dokáže pomôcť."

„Ach, tak," povedal zamyslene Kirian. „Koľko by vám trvalo, ak by som vám ho sem poslal?"

„Potrebovala by som ďalšie tri dni." Musela som nám získať čas. Táto hra na mačku a myš bola smiešna. Videla som na Kirianovi, že vedel. Musel tušiť, že niečo vieme. Snaží sa nás držať od seba.

„Ak vám dám ďalšie tri dni, budete schopná zvitok preskúmať tak, že zvitok dopíšete?"

Takže on nie je celý. Na toto ma potreboval. Dopísať zvitok a odovzdať ho spolu so mnou Vojvodine. Zabil by dve muchy jednou ranou.

„Budem," povedala som rozhodne. Teraz závisí všetko na tom, ako dobre ho presvedčím, že to zvládnem. „Stačí, aby mi Alexei pomohol uľaviť bolestiam, ktoré mi bránia v plnohodnotnej práci a bystrej mysli."

Kirian sa na mňa skúmavo zahľadel. Potom si vzdychol a plesol dlane o svoje stehna a postavil sa. „Tak dobre teda. O tri dni, Ravena," pripomenul mi a bez pozdravu odišiel.

O pár minút priviedli Alexeia. Nevyzeral, že by mu nejako ublížili.

„Tak pozrime sa, čo tu máme! Počul som, že si si ma pýtala!" povedal nadšene. Pokrútila som nechápavo hlavou. Alexei ukázal prstom za seba. Za odchýlenými dverami stáli dve postavy. Pochopila som. „Ach, áno. Ani nevieš ako ma to príšerne bolí. Dúfam, že sa mi uľaví a budem môcť Kirianovi pomôcť. Chcem aby som to za tie tri dni stihla," vzdychla som si. Alexei ma pochopil. „Tak dúfam, že ti tie tri dni budú stačiť."