Pisárka

XV. kapitola

„Už sme ťa čakali!" privítal ma Alexei. Neotočil sa ku mne. Naopak Kirian na mňa zaostril, zdvihol obočie a sledoval každý môj krok.

Obaja stáli v zadnej časti Čitárne. Alexei v niečom listoval. Pomaličky som sa preplahočila cez celú miestnosť. Bolo počuť hudbu sláčikov z veľkej sály. Oslavy sa začínali.

Pristavila som sa pri nich a klesla do kresla, čo najďalej od Kiriana.

„Takže," odkašľal si Alexei. Hlas mal zastretý. „Si jediná, ktorá bude mať v rukách tento zväzok, okrem nás dvoch. Nesmieš o tom nikomu povedať, nesmieš o tom ani písať."

„Neručím za to, čo napíšem, ak je informácia pohlcujúca. Takže to ti sľúbiť neviem," povedala som. Nohy sa mi akosi chveli. Neviem, či to bolo nervozitou, tými vysokými topánkami alebo obrovskou zodpovednosťou, ktorá ma čakala.

„Takže ťa budem musieť strážiť vo dne v noci, aby si to niekomu nevyhrkútala?" spýtal sa znudene. Nechápala som. Čo sa mu preboha stalo?

„N-nie," vyšlo zo mňa ťažkopádne. Horko- ťažko som prehltla, nevedela som, čo mám očakávať ďalej.

„Fajn," povedal úsečne. Popod nos mi podsunul otvorený zvitok. Bol starý, no málo čítaný, ak vôbec, a atrament sa rozlieval na zvláštne lisovanom papieri.

„Ruch miest sa ukolísal do nepatrných ozvien minulosti. Železné vtáky už nenavštívili viac kontinentov za jeden deň, mútne vody i nebesá nad sklenenými obrami sa rozžiarili. Východné mesto zasiahla prvá vlna. Neviditeľný nepriateľ začal kosiť starých a chorých. Starý kontinent bol druhým prístavom pre tohto strašiaka. Nevytvorila ho Matka príroda. Vytvorili ho jej deti. Bol prvým poplašným zvoncom nenávratného konca."

Ruky sa mi triasli a moje oči nevedeli uveriť tomu, čo videli. Je to azda?

„Áno, vidíš správne," ozval sa Kirian za mojím chrbtom. „Prvý zvitok a aj odpoveď na to, ako vznikla Vojvodina. Toto je len predslov. Celý zvitok vám predám v lesoch za Bránou."

„Ono je toho viac?" Ani som nedýchala. Za toto by Felix zabíjal. Toto bol zvitok, ktorý chceli za každú cenu zničiť. Bol to jeden z mála knižných dôkazov o tom, ako sa náš svet reštartoval a všetkým obyvateľom boli odobraté možnosti poznať pravdu.

Niečo zaškrípalo. Potichu. Bolo to takmer nepočuteľné. Mohla to byť myš alebo uvoľnená polička. No obaja muži sa strhli. Čo sa tu deje?

Kirian si odkašľal a pozrel sa na Alexeia. Ten prikývol a pokynul mu hlavou doprava. Kirian bez slova zvitok skryl do tuby, ktorá mu visela za opaskom a vytratil sa bočnými dverami von.

Nechápala som. Zvraštila som obočie a už som bola pripravená sa niečo spýtať.

Alexei si pritlačil ukazovák ku perám a pokrútil hlavou. Pochopila som. Steny mali uši.

„Stretneme sa na bále. Prosím, založ tých pár zvitkov, ty jediná vieš, kam patria," ukázal na kopu papierov na stolíku. Prikývla som. Celé to bolo akosi čudné. Ale nespochybňovala som ani jedno jediné Alexeiove slovo. Len som mu slepo verila.

Alexei

pred pár hodinami...

„Oleg, uvedomuješ si, že čo mi tu teraz vravíš, by znamenalo, že máme medzi sebou zradcu? A to už dlhodobo," zašepkal som.

Starý pán prikývol. „To by vysvetľovalo aj mnohé iné záhady. Zmiznuté zvitky, niektoré sabotáže. A teraz toto. Vedia, že tu je. A idú si po ňu."

„Takže veríš, že je to ona?"

Oleg vážne prikývol. „A nie len to synak. Potvrdzuje to aj našu hypotézu. Pracoval som na tom celé roky a môžem ti s čistým svedomím povedať, že je to tak," povedal a zhlboka sa nadýchol. „Nie je to potvrdené, ostane to len medzi nami, kým nenájdem posledný kúsok skladačky."

Bez váhania som súhlasil. Oleg mohol zvrhnúť celú Vojvodinu šmahom ruky, keby chcel. S tými informáciami, ktoré sme mali...

„Musíme ju odpratať," navrhol som.

Ravena

Boli to zvitky, ktoré som študovala poslednú dobu. Vedela som, kde presne ich založiť. Trvalo mi to maximálne desať minút aj s cestou. Gabriel ani Radek tu neboli. Mali tu len rozrobenú robotu, nový projekt, do ktorého sa pustili. Od priekupníkov zohnali potrebné súčiastky a návody. Spolu s mechanikom poskladali kopírku ani nie za dva dni. Presne takú, akú využívali v kanceláriách pred pisármi. Vďaka informáciám, ktoré som im poskytla, boli schopní takúto mašinu zohnať a dať sa do roboty. Po celej hale boli nové, založené do zakladačov, dokumentácie všetkých zvitkov.

Vrátila som sa späť do Čitárne. Alexei tu už nebol. Bol čas. Vyšla som na chodbu. Nikde ani nohy. Všetci boli v sále. Plášť som schovala do jednej z komôr vedľa sály.

Pohladila som vyšívaný šifón a upravila si korunu z vlasov, ktorú som si vyčarila. Takto vlasy nosila moja mama. Tak som ju videla na väčšine fotiek, ktoré sa ešte skrývali v hlbinách Vojvodinského zámku. Preplietaný hrubý a tenký vrkoč ako koruna okolo hlavy, dve jemné pramienky ku pleciam okolo tváre a zvyšok zapletený a pripnutý na temene.

Typický vojvodinský znak. Nehanbila som sa za neho. Úprava vlasov na spoločenských udalostiach bola identifikačným znakom každého územia. Severské ženy nosili jednoduchý vrkoč zapletený na bok. Johana ako potomok Germánov bude mať určite spracovanie vrkočov.

Zhlboka som sa nadýchla. Vstúpila som do sály. Sláčiky hrali o sto šesť, páry sa vykrúcali na parkete, stoly sa prehýbali jedlom. Všetci sa smiali, tlieskali tancujúcim do rytmu a pripíjali si. Presne na konci haly sedel Alexei. V ruke mal čašu vína, smial sa na niečom s Leom a pripíjal si spolu s Radekom. Vedľa neho bola voľná stolička. Jediná neobsadená v celej miestnosti.

Radek sa slávnostne postavil a sláčiky prestali hrať. Tancujúce páry zatlieskali muzikantom a sadli si na svoje miesta. V celom tom zhone som sa prešmykla do kútu sály a chcela obísť stoly. Napriek môjmu snaženiu byť nenápadná na mňa pozeral takmer každý pár očí, ktorý tu dnes večer bol.

„Ako je zvykom, pán Hlavnej Brány má úvodný slávnostný tanec na začiatok každého jarného bálu. Táto tradícia sa bude konať po mnohých rokoch, keďže máme mladého veliteľa, ktorý túto pevnosť spravuje takmer rok. Prosím," ukázal Radek na parket, „vyberte si partnerku."

Stála som vedľa dievčat. Johana na mňa zízala s otvorenou pusou. Tie jej šaty boli ozaj podobné mojim, i šaty Rozálie. Ale predsa boli niečím iné. „Čo to máš na sebe?" zašuškala. „Kde si toľko bola?"

Nachvíľu som prestala venovať pozornosť všetkým okolo. „Potom ti všetko poviem," zašepkala som. Zdvihla som pohľad a videla som Alexeia kráčať priamo k nám. Rozália predo mnou si už upravovala šaty a chystala sa zdvihnúť. No Alexei ju obišiel a uklonil sa mi, zatiaľ čo zo mňa nespúšťal zrak. Nepatrne som pokrútila hlavou. Prosím nie. On však môj nesúhlas nebral na vedomie, zobral mi ruku do tej svojej a viedol ma späť, na parket.