Pisárka

XXXI. kapitola

Alexei

Zobudili ma poplašné zvony. Prudko som otvoril oči a vyskočil na rovné nohy. Hodil som na seba košeľu a nohavice, topánky som si obul v letku. Preskočil som všetky schodiská a zbehol do vstupnej haly. Už tam stála Diana vo svojom nočnom župane spolu s Fabiom. Fabio pomaly otváral dvere cudzincovi, kvôli ktorému poplašené zvony bili.

„Čo sa deje?" ozvala sa na schodisku za mnou rozospatá Ravena. Mala na sebe taký istý dlhý biely župan ako Diana. Držala v rukách svietnik.

Fabio konečne odomkol všetky zámky na dverách a otvoril ich dokorán. Brieždilo sa. V dverách stála zhrbená zahalená postava. Len ja som spoznal ten plášť. Po prvýkrát za naozaj dlhú dobu mi srdce buchlo dvakrát a rozbehol som sa k svojmu priateľovi. „Leo! Okamžite poď dnu!" Vtiahol som ho dnu. Akoby mi Rav čítala myšlienky, pritiahla jednu zo stoličiek. Ticho som jej poďakoval.

„Mladý muž! To bolo nezodpovedné! Najprv ho musíme vypočuť a..." začal ma poučovať Fabio. Mal som ho dosť. Zhlboka som sa nadýchol a zavrčal: „Fabio, nie je správny čas ma poučovať. Nemáme čas na tieto vaše formality."

„Nemáme. Sme vo vojne," ozval sa po prvýkrát Leo. Zložil si plášť. Hlas mal unavený, plecia mu viseli a tvár mal špinavú a strhanú. „Vedia, že ste tu. A že máte, čo chcú. Čoskoro napadnú Štvrtú bránu. Alebo okolie."

„A Hlavná Brána? Radek? Gabriel?"

Diana sa jemne dotkla môjho pleca. „Mohli by sme ho zobrať do salónika. Tam to bude pohodlnejšie. Donesiem mu vodu," navrhla. Mala pravdu. Leo bol vyčerpaný. Musel ísť hnať koňa ako čert.

„Porozprávame sa v salóniku," povedal som Leovi. „Chyť sa ma," podoprel som ho a pomohol mu hore schodmi. Ravena nás bez slova nasledovala a svietila nám na cestu. V salóniku zasvietila ostatné sviece a ponúkla Leovi deku. Pozrel som sa na ňu. Rozospatá a stále zmätená, vyzerala ako malé dieťa. Usmial som sa na ňu a poďakoval jej. Prikývla a sadla si oproti nám. „Choď pokojne spať, Rav," ponúkol som jej. „Ráno ti všetko poviem." Tá malá tvrdohlavá mulica pokrútila hlavou a lepšie sa usadila vo svojom kresle. Vzdychol som si. Tak fajn.

Za malú chvíľu sa objavila aj Diana s Fabiom. Diana podala Leovi pohár vody, ktorý on vďačne prijal.

„Tak, kde sme to skončili?" pripomenul som. „Hlavná brána."

Leo si odkašľal a položil pohár na stôl. „Tvoj odkaz som odovzdal. Takmer okamžite sme všetkých evakuovali, Veľkú knižnicu zavreli a vyzbrojili sa. Gabriel vycestoval, tak ako ste sa s Olegom dohodli." Takže sa držali mojich príkazov.

„Výborne. Čo Kirian?"

„Jeho starý otec zomrel na infarkt, hneď ako sa dozvedel o tvojej správe," vzdychol si Leo. „Chudák, starý pán, o ničom nevedel. Zatiaľ však Hlavnú bránu nikto nenapadol."

Určite čakali, kým vyjdeme s Ravenou z úkrytu.

Fabio myslel na to isté, čo ja. Naklonil sa smerom k Leovi. „Mladý muž, pridal sa niekto k Druhej bráne? Spolupracujú s Vojvodinou aj viacerí?"

„Pokiaľ viem, zatiaľ nie. Hľadajú zradcu v Hlavnej bráne. Všetko je hore nohami. Ja som vás prišiel varovať," bľabotal unavene Leo. Potom sa pozrel na Ravenu a stisol pery. „A najmä teba, pisárka. Idú si po teba." Zamrazilo ma v zátylku. Pozrel som sa na vystrašenú Rav. Pery jej zbeleli a ružové líca nabrali šedivý odtieň.

„Koho najali? Predpokladám, že Reznikova," zavrčal som. Leo len nepatrne prikývol. Vedel som to. Dagon by si toto nevedel odpustiť.

„Ešte nejaké novinky?" opýtal som sa. Posledné informácie tejto noci a pošlem ich radšej všetkých spať. Musel som si to premyslieť.

„Niektorí z Druhej brány sa proti Kirianovi vzbúrili. Vyzerá to tak, že všetky okrem tej Druhej sú stále verné nám. Hlavná brána je evakuovaná. Ostáva len pár členov Rady."

„Výborne. Koľko máme času do útoku?"

„Obávam sa, že len pár dní."

Diana, ktorá za mnou doteraz spokojne prekladala knihy, zastala. Pozrel som sa na ňu. I ona bola bledá, Fabio si zase niečo čarbal na papier a Leo zaspával posediačky.

Otočil som k Dianinmu radcovi, ktorý si zjavne jediný zatiaľ udržal chladnú hlavu. „Fabio, prosím, pomôžete Diane odniesť Lea do mojej izby, kým mu nepripravíte jeho vlastnú? Ja a Ravena sa musíme porozprávať. Potom pôjdeme tiež spať. Zajtra musíme zvolať krízovú radu. Taktiež potrebujeme šesť rýchlych poslov," nadiktoval som mu. Fabio prikývol a všetko si zapísal. Odviedli Lea zo salónika. Musel som Ravenu pripraviť. Už dlhšie som rozmýšľal, čo budeme robiť.

Počkal som, kým Leovi pomôžu do postele a Fabio sa vyberie vybavovať moje požiadavky. Až potom som sa ozval k bledej vystrašenej Ravene. Triasla sa. Nemal som rád, keď sa takto trápila. Odkedy som ju našiel v kobkách Hlavnej brány v horúčke a potom s ňou prebdel niekoľko nocí počas jej choroby, mal som voči nej silný ochranársky pud a nevedel som ho nijak ovládať.

„Viem, že sa bojíš. Ale nemôžeš tu ostať, keď nás napadnú," sadol som si k nej a snažil som sa jej, čo najjemnejšie načrtnúť, čo nás čakalo. Tak nerád som ju znova hnal do vlčej nory. Ale nikde nebola v bezpečí.

„Ja viem. Som na nič, zatiaľ som nič nenapísala. Nevieme, kde sa nachádza ten nereprodukovateľný zvitok a to najhoršie je, že som neschopná," hlas sa jej triasol, keď to vravela. „Diane zničia domov kvôli mne."

Mal som toho naozaj dosť. Nechcel som, aby sa trápila. Bola vyhoretá a mohla si naozaj vážne ublížiť. Chytil som jej studené dlane do tých svojich. „Ono to v tebe drieme. Keď na to príde čas, budeš písať. Tak ako v Druhej bráne," uchlácholil som ju.

„Čo bude ďalej?" Aj ona bola bezradná. Nikto nevedel, čo bude ďalej. Ani ja sám som nevedel, či túto vojnu budeme schopní vyhrať.

„Predpokladám," nadýchol som sa zhlboka, „že zaútočia na Štvrtú bránu tak do týždňa. Máme čas sa vyzbrojiť. Teba evakuujeme."

„A čo ten zvitok, čo všetci chcú?" opýtala sa ma.

„Práve to, všetci to chcú. A ty si jediná, kto ho dokáže nájsť. Takže ty si v najväčšom nebezpečenstve," snažil som sa jej jemne vysvetliť, že jej ide o krk. Videl som ako sa jej chvejú ramená a mal som chuť ju objať. No nemohol som.

„V najväčšom bezpečí teraz budeš v Deviatej bráne. Je vybudovaná v starom vojenskom bunkri. Ale je nebezpečné ťa odviezť teraz. Cestovať budeš jedine so mnou a až vtedy, keď sa okolo nás upokoja všetky nepokoje. Dovtedy ťa skryjeme," ubezpečil som ju. Pohladil som palcom chrbát jej ruky a pozrel sa jej do očí. „Budeš v bezpečí. Nedovolím nikomu skriviť ti jediný vlások na hlave." A nech sú všetci pisári pri mne, že nedovolím. Zažila si toho dosť. Navyše, nech ma čert zoberie, ak dovolím Reznikovovi, aby sa jej čo i len dotkol.

„Teraz," prihovoril som sa jej, „pôjdeme spať. Ráno múdrejšie večera, ako sa vraví." Chytil som ju za ruku a pomohol jej vstať. Pomaličky sme sa preplahočili k je izbe, kde sme sa rozlúčili. Musela to spracovať. Všetci sme museli. Sme vo vojne.