Mafia nás spojila

Kapitola 37- Spomienka

Bum #3 v Teen fiction ♥

ĽÚBIM VÁS ♥♥♥

UPOZORNENIE: Táto časť ešte nieje ples, ešte som sa rozhodla sem vložiť túto časť :)

Kráčala som si lúčnym chodníčkom  sama. Nikde naokolo nikto nebol. Vyhovovalo mi to. Potrebovala som si vyvetrať hlavu.

Prešla som až cez celú lúku. Posadila som sa pod starú jabloň na okraju jazierka. Nazývala som to moje miesto.

Vždy som sem chodila, keď ma niečo trápilo, tešilo alebo len tak. Bolo to moje miesto, kde som si utriedila svoje myšlienky a nazbierala energiu.

Nejaký čas som tu strávila. Slnko už takmer zapadlo, čo pre mňa znamenalo návrat domov. Tentokrát som sa tu však zdržala dlhšie.

Nebola som si istá prečo som to spravila, no keď som počula za sebou kroky a uvidela mne známu osobu, vedela som, že to tak osud chcel.

Jeho oči by som spoznala na míle ďaleko. Vyžarovalo z nich niečo neopísateľné. Také oči ako mal on nemá nikto.

"Ahoj." Pozdravil ma tichým hlasom. 

"Ahoj." Odzdravila som mu. 

"Smiem?" Ukázal na miesto vedľa mňa. Len som prikývla a trochu sa posunula. Prisadol si ku mne na kúsok deky.

"Nikdy som ťa tu nevidel." Prehovoril do ticha svojím mierne chrapľavým hlasom.

"Nápodobne." Venovala som mu pohľad. 

"Myslel som, že to tu nikto nepozná." Pousmial sa. Vždy som jeho úsmev milovala. 

"To som si aj ja myslela." Tiež som sa pousmiala.

"A čo ťa sem privádza?" Opýtal sa ma.

"Potrebovala som si utriediť myšlienky." Priznala som. 

"A čo ty? Chalan ako ty si väčšinou neutrieďuje myšlienky." Zasmiali sme sa.

"Tak to mi asi veriť nebudeš, ale ja to robím a práve tu." Obhliadol sa okolo a usmial sa. 

Ticho sa rozliehalo všade naokolo. Popravde ani mi to nevadilo. Mne stačilo, že tu bol so mnou.

"Nieje ti zima?" Opýtal sa ma. Nemala som možnosť ani odpovedať. Vyzliekol si svoju mikinu a prehodil mi ju okolo ramien.

"Ďakujem." Vďačne som sa na neho usmiala. Úsmev mi opätoval. 

"Ak chceš odprevadím ťa domov." Ponúkol sa a ja som súhlasila. Postavili sme sa z deky. Zohla som sa po ňu.

Chytila som ju za do rúk, no on mi z nej kúsok zobral.

"Pomôžem ti." Opäť som sa len usmiala. Natiahli sme ju a začali ju prášiť. Hneď na to sa ku mne priblížil. Bol kúsok odo mňa.

Zobral mi z rúk deku a poskladal ju. Potom mi ju podal a ja som si ju odložila do ruksaka. Chcela som si ho zavesiť na strom tak ako vždy býval.

Nejako sa mi to nedarilo. Nechápala som, že inokedy mi to išlo a teraz nie. 

"Počkaj ty kobylka." Zasmiala som sa. Podišiel ku mne a nadvihol ma. Zavesila som to, no on ma stále nepúšťal. 

Zatočil nás. Zvýskla som od radosti. Spravil pár otočiek a potom ma položil na zem. Pozreli sme na seba, priamo do očí.

Odrážalo sa mu v nich mesačné svetlo a ligot hviezd na nočnej oblohe. Podtrhovalo to krásu jeho očí ešte viac. 

Po chvíli nehybného státia sme spravili pár krokov. Objal ma okolo ramien a pritúlil si ma k sebe. Jeho nádherná vôňa sa mi dostala do nosa.

Za mesačného svetla, ktorý nám osvetľoval cestu, sme prišli až k nám domov. Na verande sme zastali. 

"Ďakujem." Podala som mu mikinu. Prehodil mi ju však naspäť okolo ramien. Držal ju za golier. Jemne sa pousmial. 

"Nechaj si ju." Pousmiala som sa, hoci vo vnútri som skákala od radosti. Sklonil sa ku mne a pobozkal ma na líce.

Cítila som ako sa červenám. Moje srdce sa prudko rozbúchalo. Jedine pri ňom to, tak bývalo. 

"Maj sa." Usmial sa a odišiel.

--------

"Jess!" Počula som ako na mňa niekto volá.

"Dean..." Hlesla som potichu. Pozrela som na Alexa. 

"Čo že?" Spýtal sa ma Alex.

"Jess čo si povedala?" Spýtal sa ma kľudným hlasom. Ja som mu však neodpovedala. Iba som prudko dýchala a cítila ako mi bije srdce.

"Kľud bol to len sen." Snažil sa ma upokojiť. Ja som však vedela, že to nebol sen. Bola to spomienka na Deana.

Ďakujem ešte raz za takmer 6K readings a #3 v Teen fiction ♥