Mafia nás spojila

Kapitola 62- Odpovedaj pravdivo

Jessica:

V aute mi dali šatku cez oči a ruky mi spútali do pút. Bola som stlačená medzi dvoma mužmi. Nemala som ani možnosť sa poriadne pohnúť.

Cesta trvala dlho. Lenže aj tá pominula. Cítila som ako sme zabrzdili a auto zastalo. Naraz sa otvorili dvere a muži vedľa mňa vystúpili. 

Jeden ma potiahol za ruku a vytiahol z auta. Do nosa mi udrel čerstvý vzduch. Podľa silného vetra a čerstvého vzduchu som usúdila, že sme niekde v hore.

Niečo mi puklo pod nohami. Okamžite som stuhla. Nevedela som načo som skočila.

"Pokoj dievčatko. Je to len konár." Ozval sa ten chalan, s ktorým som sa rozprávala. Povedal to upokojujúcim hlasom.

Prikývla som hlavou a ucítila dotyk niekoho ruky na mojom boku. Trochu mnou prešiel mráz, ale nič to nebolo, len mierne zachvenie.  

Prešla som niekoľko metrov až som na pokyn toho chalana zastala. Počula som nejaké pípnutie a následne škrípanie dverí.

"Pozor schod." Upozornil ma a ja som vykročila vpred. Zaznamenala som zmenu prostredia. Bolo tu chladnejšie než von a aj vzduch tu bol trochu iný.

Cítila som vo vzduchu prach, akoby sme sa ocitli niekde kde už dlho nik nebol. Cez šatku som mierne zaznamenala, že sme ešte vo väčšej tme než sme doteraz boli.

Ruka na mojom boku sa premiestnila na ruky. Jemne po nich prešla až sa dostala ku zápästiam a teda aj putám.

Na chvíľu som už dúfala, že mi ich dá dole, no nestalo sa tak. Bola som len zbytočne naivná. Lenže to som si už viac krát nemohla dovoliť.

Dali sme sa opäť do kroku, teda ja by som sa aj dala, keby ma niekto prudko neschmatol okolo krku. Reflexívne som chytila tú ruku a potiahla ju dole.

Moc to nepomohlo tak som sa rozhodla skočiť dotyčnému na nohu, lenže som nestihla nič spraviť. Ucítila som mierne štipnutie na ramene.

Zatočila sa mi hlava, podlomili kolená a pred očami sa mi zahmlilo. Nemala som žiadnu rovnováhu, silu ani energiu. 

To čo mi striekli ma úplne položilo. Opantalo mi to zmysli a celé telo. Upadla som do bezvedomia.

***

"Dievčatko vstávaj." Niekto ma pohladil po líci. Pomrvila som sa a len čo mi doplo, čo sa deje som sa strhla.

Chcela som sa postaviť na nohy, no niečo mi vtom bránilo. Rukami som nemohla pohnúť. Obzrela som sa okolo seba a zistila, že som pripútaná na nejakom stole.

Pozrela som na dotyčného, ktorý ma zobudil a hneď potom aj na miestnosť, kde som sa nachádzala. 

Biele steny na nich boli skrine, alebo skôr vitrínky. V nich bolo niekoľko ampuliek a blbosti. Potom tu už nič nebolo. 

Len stôl, na ktorom som ja ležala, vedľa mňa malý stolík na kolieskách a na ňom milión vecí. Od skalpela, cez nožnice, až po nejaké misky.

Doslova som začínala mať podozrenie, že ma chcú pitvať zaživa. Modlila som sa, aby to naozaj nespravili.

"Nemusíš sa báť. Ak budeš spolupracovať, tak to nebudem musieť využiť." Pousmial sa a pohladil ma po ruke. Mne do úsmevu moc nebolo.