Mafia nás spojila

Kapitola 55- Dážď

Po raňajkách som sa rozhodla ísť na nákupy. Nasadli sme teda do auta a Alex nás odviezol do nákupného centra.

James sa tešil ako malé dieťa, za to Alex by nás najradšej zabil pohľadom. Nakupovanie neznáša, čo sa pri vzťahu so mnou dosť nehodí.

"Trochu úsmevu." Štuchla som ho pod rebra a vlepila mu pusu na líce. Spravila som pár krokov pred neho.

Podišiel ku mne a objal ma zo zadu okolo pása. Dal mi nežný bozk na krk a ja som myslela, že sa roztečiem. Po tom sa nahol k môjmu uchu a niečo mi do neho zašepkal.

"Vieš kedy sa budem usmievať? Keď ťa budem vidieť nahú ležať predo mnou na pokladni. Budeš si užívať každý môj pohyb v tebe a s výkrikom môjho mena budeš predýchavať orgazmus." 

Nemohla som sa ubrániť tomu, že sa mi tá predstava páčila. Pousmiala som sa a do líc mu stúpla červeň.

"Ty si...blázon." Otočila som sa tvárou k nemu a pobozkala ho.

"Blázon do teba." Šepol mi blízko pier. Toto ma vážne neomrzí. Počula som to raz, dvakrát, tri a pokojne si to vypočujem aj nekonečne veľakrát ešte.

***

Nakoniec to nakupovanie nebolo až také hrozné s Alexom. Kúpil si novú košeľu, ktorá ladí k mojím šatom na ples.

Nie sú nejako úžasné, nesiahajú ani po päty tým predtým, ale páčia sa mi. Sú to čierno-biele šaty, ktoré majú dlhú, nariasenú čiernu sukňu s rozparkom vpredu. Vrch je biely so srdcovým výstrihom a na ňom sú dokola nejaké trblietavé kamienky.

Kúpila som si k nim aj biele topánky na vysokom opätku, ale poistila som sa aj bielymi balerínami. Hold nikdy neviem, čo sa môže zvrtnúť. Trebárs aj môj členok.

"Vieš o tom, že ten ples je už v sobotu?" Zvalila som sa ku Alexovi na posteľ. Chabo prikývol. 

Pritúlila som sa ku nemu, zatiaľ čo on pozeral niekde do stropu. Položila som si hlavu na jeho hruď a jednu ruku si prehodila cez jeho brucho.

"Mne sa nepáči nápad, že tam ideme." Priznal. Pozrela som na neho a videla ako sa mu v očiach lesknú iskričky starosti a obavy.

"Alex ani mne, no aj z toho minulého plesu sme mali obavy a pozri ako to. dobre dopadlo." Prehovorila som a na svet vypustila neuvážené slová.

"Alex, nemyslela som to dobre ako dobre, nieje to že... no to, čo sa udialo medzi mnou a Deanom nebolo dobre, ale... ale ten ples dopadol dobre. Chápeš, čo chcem tým povedať?" 

Nervózne som sa posadila na kraj postele. Vyznelo to fakt blbo. Akoby som hovorila, že to, čo sa medzi mnou a ním odohralo bolo dobre. Nebolo a nemyslela som to tak.

Počula som akosi ťažko povzdychol. Ucítila som ako sa dvíha z postele. Pokazila som to, znova.

"Alex, nemyslela som to tak ako to vyznelo." Do očí sa mi drali slzy. Alex spravil pár krokov a kľakol si predo mňa.

"Ja viem, princezná." Nadvihol mi bradu a pozrel do očí.

"Zabudnime na to." Oprela som si čelo o to jeho a privrela oči. Jemne som prikývla a snažila sa neplakať.

***

Neznášam upršané rána. Kazí mi to dojem na deň už od jeho samého začiatku. Väčšinou nemám dobrú náladu potom.

"Čo sa mračíš?" Objavil sa pri mne Alex. Videla som ho v odraze balkónových dverí. Ucítila som jeho ruky na mojom páse a teplý dych na krku.

"Dážď, nemám rada dážď." Pozerala som na kvapky vody, ktoré dopadali na podlahu a každá sa pri dopade na tvrdú dlaždičku rozprskla na každú stranu.

Bolo na tom niečo zvláštne. Nieže zvláštne skôr výnimočné. Všetko to bolo výnimočné. Neviem čím, a ani ako, ale bolo.

"Prečo ho nemáš rada?" Opýtal sa ma a pozeral na padajúce kvapky. Zrejme sa snažil nájsť odpoveď na svoju otázku v kvapkách vody, ktoré sa rútili k zemi.

"Vyvoláva vo mne pocit smútku, bolesti a zranenia." Naskočili mi zimomriavky. Nieže by mi bola zima, len to bola podvedomá reakcia na dážď.

"Mám pocit akoby plakalo nebo. Nielen nebo, ale aj oblaky, ktoré sú ako vata. Kým je suchá, tak je príjemná na dotyk, ale keď ju spojíš s vodou zostane taká nepríjemná. 

Potom sú tu hviezdy. Tie sa stratia za hustými oblakmi, a tak sa rozplačú, čo spôsobí, že z krásne jemných oblakov sa stanú nepríjemné chumáče."

Chrlila som zo seba slová, ktoré som sama nemala potuchy, kde sa vo mne vzali. Cítila som sa, akoby som ich čítala z nejakej knižky.

Popritom to boli len pocity, ktoré vo mne vyvoláva dážď dáte do slov a spojené vo vety.

"Wow, tak teraz mi došli slová." Priznal Alex so zatajeným dychom.

"Bolo to krásne." Pousmiala som sa. Alex mi dal jemný bozk na líce a potom si opäť položil hlavu na moje rameno.

Spoločne sme tak hľadeli von z okna a premýšľali. Každý nad niečím iným. Ja som došla na to, čo je výnimočné na daždi.

Každá kvapka bola iná. Výnimočná. Žiadna nebola rovnaká s nejakou inou. Vždy sa líšili. Bolo jedno, či tvarom, veľkosťou alebo rýchlosťou dopadu. Boli výnimočné, lebo neboli rovnaké.

To je presne také isté ako s vločkami. A nielen s prírodnými javmi. My ľudia sme tiež takí istí. Môžeme mať to isté oblečenie, rovnaký odtieň vlasov, no furt budeme niečím odlišný jeden od druhého. Budeme výnimoční.

♠♣♥

Ahojte zlatíčka, tak som sa hecla a časť máte ešte dnes :)

Dúfam, že sa Vám časť páči aj napriek tomu, že bola trochu nudnejšia :)

Páči sa Vám to opisovanie, pretože to je písané z môjho pohľadu, presne ako to cítim ja :) Vlastne všetky takéto opisovania sú písané podľa mňa a mojich pocitov ♥