Mafia nás spojila

Kapitola 63- Sen

Uľavilo sa mi, keď odišiel. Pozrela som na svoju ruku a potom rameno. Mala som tam zaschnutú krv. Povzdychla som si a do očí sa mi predrali slzy.

Pozviechala som v sebe posledný kúsok sily a zahnala slzy preč. Hold nemohla som si dovoliť, aby videli, že ma položili na kolená, len takouto malichernosťou.

Zavrela som oči a odišli do svojej mysle. Priala som si, aby som telepatické schopnosti a mohla sa tak spojiť s Alexom.

Takto mi zostávalo si už len predstavovať, čo asi robí a aké má pocity. Čo cíti a ako sa snaží ma zachrániť, ak vôbec sa snaží.

 "Dievčatko?" Ozval sa v miestnosti hlas. Pozrela som sa ku dverám a sledovala chalana ako sa blíži ku mne.

Pozrel si ma od hlavy po päty. Prisahám, že keď zbadal moje ruky, tak som mu v očiach videla smútok a bolesť. 

"Si statočná." Prehovoril tichým hlasom, priam som ho skoro nepočula. Prekvapene som na neho pozrela.

"Si jediná, ktorá sa pri tomto nerozplakala." Pousmiala som sa. Bolo to príjemné počuť, keďže mi dalo veľa práce udržať slzy.

"Ďakujem." Povedala som nebadateľne. Usmial sa na mňa. Podišiel k jednej vitrínke a otvoril ju. Niečo z nej vybral.

Nevidela som, čo keďže to bolo za mojou hlavou. Počula som ako otvára nejakú fľašku a následne ju zatvoril a vrátil späť.

"Bude to štípať, no musím ti to vydezinfikovať." Prikývla som a on položil gázu namočenú v dezinfekcií na moje rameno.

Privrela som oči a jemne sykla od bolesti. Dosť to štípalo. Reflexívne som zaťala ruku v päsť. Pozrel na mňa ospravedlňujúcim pohľadom.

Potom sa premiestnil na druhú stranu a chytil mi ruku. Moja malá ruka sa v jeho takmer stratila. Opatrne som prikývla na náznak toho, že mi môže vyčistiť ranu na ruke.

Len čo priložil gázu na ranu som mu stisla ruku. Štípalo to viac než rana na ramene. Po chvíli dal gázu preč a ja som povolila zovretie jeho ruky.

Doslova ju mal fialovú. Uznávam, že mám silný stisk. A to si všetci o mne myslia, že som krehké, slabučké a bojazlivé žieňa.

Nehovoriac o tom, že si všetci myslia, že som citlivá. Ja som citlivá iba k ľuďom, ktorých pokladám za dôležitých.

Inak som úplne bezcitná. Nezáleží mi na tom, či moje rozhodnutie niekomu ublíži, alebo teda či ja niekomu ublížim.

Samozrejme, že keď niekoho zabijem tak je to o trochu iné. Predsa len ublížiť a zabiť je rozdiel. 

"Dievčatko počúvaš ma vôbec?" Zamával mi pred očami.

"Vlastne ani nie." Priznala som.

"Iba som ti povedal, že to máš už vyčistené."

"Aha, ďakujem." Pousmiala som sa a trochu zahemžila na stole. 

"Tak toto naozaj nieje pohodlné." Zahundrala som.

"Nebol to môj nápad, prepáč." Prekvapene som na neho pozrela. Doteraz som si myslela, že to on je tu ten, ktorý tomuto šéfuje. Alebo aspoň niečomu.

"Už musím ísť. Pa." Prikývla som a zakývala mu na odchod. Usmial sa na mňa a vyceril jeho biele zuby. Myklo mi kútikom a sledovala som ho ako odchádza preč.

Privrela som oči a snažila sa uzavrieť do svojej mysle. Lenže ako náhle som zavrela oči začal ma premáhať spánok.

Upadla som do spánkovej ríše.

***

Strhla som sa zo sna. Napriek tomu mi to nepomohlo. Furt som mala na pamäti ten sen. Nechápala som tu, no vyviedlo ma to z mieri. 

Videla som Alexa. Stál uprostred kancelárie. Niečo hľadal v mobile. Za chvíľu mu však naskočil prichádzajúci hovor.

Prečítal si meno, ktoré som ja nevidela, a zdvihol. Na tvári sa mu roztiahol úsmev a v očiach som mu mohla vidieť iskričky šťastia.

"Vážne idem teda po teba." Prehovoril a už si bral zo stolíka kľúče. Potom vypol hovor a obrátil sa smerom ku mne.

Dal sa do kroku. Prešiel okolo mňa a ja som zachytila ako mnou prešla smrtka. Na tento podnet som sa zobudila.

Snažila som sa skúsiť zistiť s kým volal. No akokoľvek som sa snažila na to prísť, nič mi nepomáhalo. 

Nevidela som meno volajúceho, nevidela fotku kontaktu, dokonca ani nepočula hlas, ktorý by mi pomohol zistiť s kým Alex volal.

Popravde, však bol to len sen. Sny sa vo väčšine prípadov s realitou nezhodujú. Takže toto ani pravda byť nemusela a všetko to bol výplod mojej fantázie.

"Odpútajte ju!" Vtrhli dnu chlapi na čele s tým chalanom.

"Čo sa deje?" Zmätene som sa opýtala.

"Dievčatko ty sa deješ!" Odpútali ma, ale v zápätí mi spútali ruky do pút. Potiahli ma za púta a mňa to takmer zhodilo zo stola.

Zakolísalo mnou nakoľko som stratila balans. Pomohlo k tomu aj to, že som dlho ležala bez pohnutia. Nerátam pokusy o to roztrhnúť remene, pretože to nebol extra veľký pohyb.

Pomaly sme sa dali do kroku. Chalan, ktorého meno som sa stále nedozvedela išiel za mnou spolu s nejakými dvoma chlapmi.

Prešli sme cez chodbu a dostali sa ku dverám. Vlastne boli dvoje. My sme vošli do tých na pravo. Nič tam nebolo. 

Iba matrac v rohu izby a na opačnej strane záchod a umývadlo. Niečo mi hovorilo, že toto bude moja izba.

"Vitaj vo svojej izbe." Potvrdil myšlienku ten chalan. Povzdychla som si a on mi dal zatiaľ dole putá. Hneď nato odišiel aj s ostatnými.

Zostala som tu sama. Mala som možnosť si to tu obzrieť, no moc tu toho nebolo. Uložila som sa teda na matrac a ticho ležala.

Ahojte zlatíčka, ako prázdninujete? :)

Čo vravíte na novú časť? :O

Dajte mi vedieť do komentára ;)

A inak prekonali sme hranicu 55000 readings, ďakujem🙏😘❤