Mafia nás spojila

Kapitola 53- "Citlivka."

Sestrička už bola na odchode, keď som ju zastavila. Neskutočne mi vŕtalo v hlave, že poznala Deana.

"Ehm, smiem otázku?" Povzdychla si a otočila sa späť ku mne.

"Áno poznám ho." Prehovorila neutrálnym hlasom a skôr než som stihla zareagovať už bola preč.

Chcela som vedieť, že odkiaľ ho pozná, no podľa tejto reakcie, mi to zrejme nemala v pláne povedať.

Našťastie ma z môjho tápania v myšlienkach vyrušil Alex. Vošiel do izba a prvé, čo mi padlo do očí, bol jeho obviazaný nos.

Povzdychla som si a poklepala na miesto vedľa mňa. Trochu som sa posunula a pousmiala sa. Alex sa poškrabal na zátylku a podišiel ku mne.

"Princezná, prepáč mi to. Keď som ho zbadal pohltil ma hnev." Ospravedlňoval sa.

"Pšt, chápem a nezazlievam ti to. Len nabudúce sa musíš trochu ovládať, dobre?" Pohladila som ho po líci.

"Joj ty môj blázon." Dala som mu pusu.

"Blázon do teba." Pobozkal ma na čelo a objal. V hlave sa mi vybavila spomienka na Londýn, kde mi povedal to isté.

Pousmiala som sa nad tým. Zavrela som oči a povzdychla si. Doľahla na mňa únava. Zívla som si a pomaly zaspávala.

***

Prespala som celý deň. Zobudila som sa niekedy okolo ôsmej. Našla som si odkaz od Alexa a večeru. 

Musel som odísť. Ľúbim ťa, princezná ♥

Pousmiala som sa nad tým a odložila to naspäť na stolík. Zobrala som si skamenelinu, ktorú v nemocnici nazývajú rožok a kusla do neho.

Po tom ako som takmer prišla o moje predné zuby, som odložila nazad skamenelinu a napila s studeného čaju.

Ten som naspäť vypľula do šálky. Nechutilo to absolútne ako čaj. S povzdychom som si opäť položila hlavu na vankúš.

Zadívala som sa na strop a nechala si voľne plynúť myšlienky. Moje pokojné premýšľanie prerušil hluk, ktorý išiel spoza dverí.

Otočila som hlavu smerom k dverám. Cez malé okienko som videla množstvo prebiehajúcich ľudí. Donútilo ma to postaviť sa z postele.

Zobrala som si zo sebou stojanček na, ktorom bola zavesená infúzia. Šuchla som si na nohy papučky a docupkala ku dverám.

Pomaly som ich pootvorila. Nie moc, len tak, aby som cez ne videla.Naskytol sa mi pohľad na kaluž krvi, ktorá bola po celej chodbe.

Očami som po nej putovala, až som zbadala krvácajúceho muža na prenosnom lôžku. Okolo už poskakovali sestričky a usúdila som, že aj dvaja doktori.

Rozbehli sa aj s ním smerom ku mne. Rýchlo som zavrela dvere a dúfala, že si ma nevšimli. Nazrela som ešte cez okno.

Zbadala som tvár dotyčného. Muž okolo štyridsiatky so zatvorenými očami. Mal strnisko na tvári a držal si rameno.

Zrejme miesto, kde ho postrelili. Usúdila som tak na základe prestreleného obleku. Doplo mi, že musel byť postrelený spredu.

Nemohol byť ďaleko od strelca. Bol jasným terčom, alebo sa len nešťastne ocitol pred hlavňou. 

Moje mafiánske ja sa znova ozvalo. Pousmiala som sa sama nad sebou. 

Po chvíli nastalo ticho a jediný kto behal na chodbe, bola upratovačka. Vrátila som sa späť do postele. Všimla som si, že mi už dotiekla infúzia.

Zazvonila som na sestričku. Trvalo asi päť minút, kým prišla. Jej znechutený výraz som sa snažila ignorovať.

"Dotiekla mi infúzia." Oznámila som jej.

"A?" Nadvihla jedno obočie. Jej hnusná, zvráskavená tvár s neprítomným pohľadom ma nútila jej streliť facku, aby sa spamätala.

"Tak mi to buď vytiahnite, alebo dajte novú snáď, no nie?" Odmietala som sa k nej už správať milo.

Tuším, že sa tiež tak rozhodla. Zdrapla mi ruku a doslova mi z nej vytrhla tú ihlu. Sykla som od bolesti a reflexívne si vytrhla ruku z jej zovretia.

Hnusne som sa na ňu pozrela. Prevrátila očami a znova tým neprítomným pohľadom na mňa pozrela.

"Citlivka." Zamumlala si pre seba, no ja som to dosť zreteľne počula. Mala som, čo robiť, aby som jej nestrelila facku.

***

Ráno som sa zobudila na niekoho hlas. Presnejšie bola to Miranda, ktorá ma budila. Rozospatými očami som na ňu pozrela.

Milo sa na mňa usmiala a položila tácku s raňajkami. Tácku s večerou si položila na vozíček, na ktorom bol ešte jeden tanier.

"Vidím, že včera mala službu tá stará krava." Pozerala uprene na moju ruku, na ktorej sa stihla po včerajšku vytvoriť modrina.

"No kopla by som ju do zadku najradšej." Prešla som si prstami po modrine.

Po tom som sa pozrela na Mirandu. Mohla mať okolo dvadsaťpäť rokov. Možno tak ako Alex, alebo skôr James.

"Nepotrebuješ nič?" Opýtala sa ma s úsmevom na tvári.

"Nie, ďakujem." Prikývla a aj so svojim vozíkom odišla preč. 

"Ehm, Miranda?" Zastavila som ju tesne pred tým ako stihla otvoriť dvere. Otočila sa smerom ku mne a naznačila mi, aby som pokračovala.

"Viem, že by si to nemala prezrádzať, ale nedá mi to. Včera doviezli chlapa, však?" Súhlasne prikývla.

"Ako je na tom strelná rana?" Prekvapivo na mňa pozrela.

"Ako vieš, že bol postrelený?" Nadvihla s údivom jedno obočie.

"Videla som ho. Mal strelnú ranu na ľavom ramene." Prikývla.

"Ako si tom mohla vidieť? Takú malú ranu z takej diaľky?" 

"Pozerám priveľa kriminálky." Pousmiala som sa. Nemohla som jej povedať, že som mafiánka. Zrejme by zutekala preč.

♣♥♦♠

Ahojte zlatíčka :) Pardon, že časť nebola tak dlho :/