Mafia nás spojila

Kapitola 61- Nič nové

Pozviechal som v sebe všetku svoju zostávajúcu hrdosť a odvahu, a vyšiel z izby za otcom a ostatnými.

"Ušla, ona ušla." Vbehol som do pracovne. Všetci na mňa upreli pozornosť a čakali na niečo viac k tomu.

"Jessica zdrhla, išla spraviť tú výmenu." Vyklopil som zo seba a musel sa okamžite posadiť, lebo inak by som spadol na zem.

"Čo prosím?" Zamračil sa otec a čakal, kým mu poviem, že si robím srandu. Kiežby som si ju robil.

"Nechala mi tu list. Nič viac. Len list." Mal som kúsok od zrútenia sa, no udržal som sa.

"Do pič.." Zanadával oco, a pretrel si rukou celú tvár.

"Napísala mi, aby sme prišli po Jamesa. Vraj bude na tom parkovisku." Oznámil som im.

"Ideme, možno ich ešte stihneme." Zavelil otec a všetci sme sa dali do pohybu.

***

Dúfal som, že tam bude. Lenže opak bol pravdou, a keď sme dorazili na miesto, tak tu bol len zdevastovaný James, no Jessica nikde.

Vystúpil som z auta a ešte raz sa poobzeral, či ju niekde neuvidím. Nič. Zanadával som a rozbehol sa ku Jamesovi.

Mal privreté oči. Pomohol som mu postaviť sa a odniesol som ho pomaly k autu. Jednou rukou som ho pridržal a druhou som otvoril dvere na aute.

Položil som ho na zadné sedačky. Chystal som sa zavrieť dvere, keď som si všimol ako sa snaží niečo povedať.

"A-alex, prepáč." Povedal šepotom a videl som ľútosť a bolesť v jeho očiach.

"Nieje to tvoja chyba." Motivačne som sa na neho usmial a zavrel dvere. Prešiel som okolo auta a pohľadom vyhľadal otca.

"Choď ho zaviezť domov, my to tu ešte obzrieme." Súhlasne som prikývol, hoci najradšej by som bol zostal a hľadal ju.

Lenže nemohol som nechať Jamesa v štichu. Je to môj brat a milujem ho. Sme jedna rodina a tá musí držať pokope, bez ohľadu na okolnosti.

Nastúpil som do auta, naštartoval a rýchlo odtiaľ vypadol. Letel som celou cestou domov. Míňal som nespočetne veľa áut, cyklistov a obyčajných ľudí na chodníku.

Dorazil som domov. Vystúpil som z auta a otvoril zadné dvere. James sa pomaly vytáckal z auta, no bol príliš slabý, takže cestou dnu som ho podopieral.

Položil som ho na gauč a z kuchyne mu doniesol pohár vody. Podal som mu ho. Vypil celý pohár a pretrel si tvár.

Posadil som sa na kreslo, zatiaľ čo sa on nemo pozeral do zeme. Po chvíli uprel pohľad na mňa a ja som vedel, že už je plne pri zmysloch.

"Alex, mňa to strašne mrzí, ale nemohol som jej v tom zabrániť. Bol som úplne mimo, nedokázal som sa ani pohnúť..." Začal vysvetľovať, no stopol som ho.

"Dosť! Na toto nemáme čas." Zahriakol som ho, na čo sa prestal ospravedlňovať.

"Zavolám otcovi, že si v poriadku a ak nič nenašli tak nech sa vrátia." Oznámil som mu moje myšlienkové pochody.

"Avšak najprv..." Otočil som sa a vrazil mu päsťou do tváre. Bola to poriadna rana, no nemyslel som si, že dám až takú silnú.

Zostal nehybne sedieť, a uprene na mňa pozeral. Síce sa tváril prekvapene, no z očí mu sršalo, že vedel za čo to schytal.

"Nabudúce si dávaj väčší pozor, jasné?" Prikývol a konečne na mňa prestal čumieť. Oblizol si krv z rozbitej pery.

"Idem vymyslieť nejaký plán." Oznámil mi za pochodu hore na poschodie. Vybral som z vrecka mobil a v kontaktoch našiel číslo na otca.

"James je v pohode, teda ak nerátam rozbitú peru." Povedal som mu.

"Však keď ste odchádzali nemal nič rozbité." Nechápal.

"No, nemal, ale už má." Poškrabal som sa vzadu na hlave.

"Dobre, my sme nič nové nenašli. Prepáč. Sme na ceste domov, za chvíľu tam budeme." Zhlboka som sa nadýchol a pretrel si tvár.

"Dobre, budeme vás čakať." Vypol som hovor. Vyšiel som hore do svojej pracovne a tam sa zavrel. Onedlho došiel oco aj s ostatnými.

"Môžete ísť domov, už je aj tak dosť hodín. Ak by vás niečo napadlo, alebo my by sme na niečo prišli, dajte nám vedieť." Muži prikývli a pobrali sa na odchod.

"Hlavne buďte v strehu, jasné?" Všetci súhlasne prikývli a odišli.

***

James, oco a ja sme do rána sedeli v mojej pracovni. Vymýšľali sme možnosť ako zachrániť Jess. Lenže najhoršie na tom bolo, že sme ani nevedeli kde ju zobrali.

Z môjho zamyslenia a nemého pozerania von oknom, ma vytrhlo otcove zívnutie. Otočil som sa smerom k nim.

James bol schúlený na fotelke a otec si podopieral hlavu, aby si ju netresol o stôl. Obaja mali privreté oči a od spánku ďaleko nemali.

"Choďte spať." Oboch som prebral z driemania.

"Alex ale aj ty." Pozrel prísne na mňa otec.

"Jasné, len ešte to tu trochu upracem a pôjdem." Jemne som sa pousmial, no v duchu som si vravel, že ešte len práca pre mňa začína.

Otec zabuchol dvere a ja som zaujal miesto vo svojom kresle. Vytiahol som si zo šuplíka mapu. Do rúk som si zobral ceruzku.

Začal som si spomínať kde všade majú svoje sídla. Všetky som si ich vyznačil na mape, teda alebo aspoň tie na ktoré som si spomenul.

Nemo som na to hľadel a snažil sa v tom nájsť súvislosť. Lenže môj mozog už nepracoval natoľko akoby mal. 

Napadlo ma však si pospájať všetky body dokopy. Jednoducho som išiel od jedného bodu ku druhému. Až som mal spojené všetky body.

Lenže aj napriek tomu mi to nepomohlo. Moje zmysly začali byť brutálne otupené. Zívol som si a smutne pozrel na mapu.

Vedel som, že už ani ja nemám, čo robiť. Postavil som sa z postele a odišiel do svojej izby. Hodil som sa do postele a do očí mi udrel list.

Zobral som ho do rúk. Znova som si ho prečítal a neudržal som svoje slzy. Rozplakal som sa. Tá hrozivá bolesť, ktorú som cítil sa nedá ani len opísať.

Pohltil ma smútok a ja som sa zrútil. Nevedel som si ani predstaviť ako moc musí trpieť, čo s ňou robia a ako hrozne sa ona cíti.

Už len pri tej predstave, že sa niekto dotýka mojej princeznej, ma donútila zovrieť päste a hnev vo mne sa začal zvyšovať.

♣♠♥♦

Ahojte zlatíčka, prepáčte, že časť nebola fakt dlho, ale ako viete nebola som v poriadku, ale už mi je dobre a opäť píšem ;)

Môžete sa tešiť na vývin príbehu :P

A inak viete o tom, že už za dva dni sú prázdniny ♥

Ja sa už nemôžem dočkať, ale bude mi chýbať škola, na ktorú chodím teraz :/

Ale o tom potom :D

Čo hovoríte na príbeh? Dajte mi vedieť ;)

A inak ďakujem za 50 000 readings a #1 v Teen Fiction ♥