Mafia nás spojila

Kapitola 40- "Because..."

Popravde, bola som zvedavá, ako mi chce vysvetliť, že žije. Človek by si myslel, že keď niekoho zastrelí, tak nebude dotyčný nažive.

"Tak to, aby si začal." Prehovorila som chladne. Povzdychol si a ukázal na miesto, kde som pred tým sedela. Posadili sme sa a on spustil.

"Začnem úplne od začiatku. Predtým, než sme spolu začali chodiť, tak som ťa mal strašne rád. Vždy si bola niečo viac pre mňa. Keď sme sa dali dokopy, rodičia uzavreli nejaký obchod. Neviem, čo to bol za obchod. Viem, že sa niečo zvrtlo, no a vlastne nejako sa daný tovar, ktorý sa mal previesť z LA do NY, sa kde si stratil. Môj otec z toho obvinil toho tvojho otca. Tak začala nenávisť voči sebe. 

Lenže stále sme tu boli my dvaja. Takže nás potrebovali oddeliť od seba. Teda respektíve to potreboval iba môj otec. Nechcel, aby som mal s tebou niečo spoločné. Predsa si bola nepriateľová  dcéra. Takže vytvoril plán. Zatiaľ, čo môj otec vymýšľal ako nás rozdeliť, my sme sa ešte viac zblížili. Boli sme pod ochranou tvojho otca, ktorý našu lásku nechcel zahodiť, kvôli tomu.

Lenže môj otec si zmyslel, že ma mierne otrávi. Vlastne tak, aby to vyzeralo, že si ma ty zabila. Všetko perfektne nastražil. Dokonca, aby to vyzeralo presvedčivo, tak ti vymenil normálne náboje do zbrane za náboje naplnené červeným farbivom.

Potom už bolo všetko len na nás. Potom, čo sme sa spolu vyspali, tak mi volal, že musím nutne prísť. Keď som však prišiel jedine, čo mi povedal bolo, že už nič nepotrebuje, ale keď už som doma, tak sa mám najesť. Neprišlo mi na tom nič zvláštne, tak som si išiel po večeru. No nevedel som, že tam mám už pridanú otravu.

Zjedol som to a odišiel. Išiel som za tebou. Po ceste mi prišlo už zle. Ledva som sa dotackal k tebe. Avšak, keď som prišiel už ku tebe, zatočila sa mi hlava. Chcel som ťa zastaviť, no nemal som dostatok síl. Vtedy si ty vystrelila a ja som presne v tom okamihu odpadol. Náboj v tvojej zbrani spôsobil to, že bolo všetko červené, teda to vyzeralo ako krv.

Videl som už len to ako si pribehla ku mne a poslednýkrát som počul z tvojich úst moje meno. Pamätám si, že si presne ako si to povedala. Úplne zranená. Nečudujem sa ti. Sám by som t nejako lepšie nedal.

No a vlastne ja som potom bol ešte tri dni v bezvedomí. Za tú dobu spravili falošný pohreb. Teda nebol to ani pohreb. No to ty nevieš, keďže ťa naň nepustil, kvôli tomu, aby si ich neodhalila. Keď som sa prebral, všetko mi to otec povedal. Myslel som, že ho v tú chvíľu zabijem. Ver mi nemal som k tomu ďaleko.

Chcel som ísť za tebou alebo sa s tebou nejako skontaktovať, no nemohol som. Za tie tri dni sme sa stihli presťahovať. Otec mi nasadil prísnu ochránku, ktorá mi znemožnila hocijaký kontakt s tebou. Dokonca mi kontrolovali mobil potajomky. Trvalo mi päť rokov, kým som sa s tebou konečne spojil. Aj to pod menom George Haisley. To ja som ti poslal pozvánku na ples, len aby som ťa videl. 

Nič viac som za tých päť rokov viac nechcel. Len ťa vidieť, tvoj úsmev, tvoje oči, tvoj hlas, tvoje neviem čo, proste som chcel len teba. Za celých päť rokov som na teba neprestajne myslel. Jess, mňa to všetko moc mrzí." 

Dokončil svoj dlhý monológ. Pri posledných vetách mi stieklo pár sĺz po tvári. Bola som rada, že mi to všetko vysvetlil.

Uvedomila som si, že je v tom nevine. Nemohol za to, čo jeho otec spravil. Ani za to, že je to úplný debil, ktorý v živote asi nemiloval.

"Dean, ja neviem, čo povedať." Priznala som.

"Ja ťa úplne chápem, Jess. No bol by som rád, keby mi niečo povieš." Povzdychol si. 

"Vieš, ja len nedokážem spracovať to, že si ma tu nechal." Zotrela som si slzy.

"Jess, ja som ti to všetko vysvetlil. Ver mi, že ja by som ťa tu nenechal. Určite nie." Krútil hlavou.

"A ak si myslíš, že som to nakoniec vzdal s tebou, tak to je blbosť..." Nestihol dokončiť.

"Ale prečo to potom zrazu išlo? Prečo teraz, keď som si konečne pripadala byť aspoň trochu šťastná?" Vyletela som na nohy.

"Jess prosím..." Chytil ma za ruku. Vytrhla som mu ju.

"Vieš vôbec koľkokrát som za tebou plakala?" Plakala som aj teraz.

"Jess, mrzí ma to." Povedal tichým hlasom.

"Vieš, čo nechcem už nič počuť. Nechal si ma tu v domnienke, že som ťa zabila. Ty si ani nevieš predstaviť aké to bolo ťažké pre mňa." Pozrela som na neho. Na jednu sekundu som. Všimla som si jeho výraz.

Bolo na ňom vidno, že si to vyčíta a, že ho to mrzí. No predsa len toto nieje moja chyba.

"Myslíš si, že to nebolo pre mňa ťažké? I som sa chcel aspoň rozlúčiť a povedať ti zbohom, no oni ma nenechali." Znova to vysvetľoval.

"A celý ten čas som sa cítil sám. Rozmýšľal som len nad tebou. Stále si v mojom srdci a mysli. Si jediná vec, ktorá ma ešte drží nažive." Urobil krok ku mne a ja som si všimla slzu na jeho líci. Avšak spravila som krok dozadu.

"Celú tu dobu som plakala. Obviňovala som sa, pretože som si myslela, že som ťa zabila. A potom všetkom, čo som si prešla sa tu zrazu objavíš..." Nič nepovedal. Bol len ticho a díval sa na mňa.

"Vieš prečo som stále myslela na teba? Prečo som cítila prázdnotu v mojom srdci? Prečo nemôžem milovať Alexa ako on mňa?" Vyvalila som na neho.

"Vieš?" Spýtala som sa znovu.

"Pretože ťa stále nosím v mojom srdci, Dean." Len, čo som to povedala, prišiel ku mne a pobozkal ma. To bolo presne to, čo som potrebovala a celú dobu hľadala.

Ahojte po dlhej dobe nová časť :) 

Napíšte mi všetci povinne, či ste za tým Alex alebo Dean? ♥