Mafia nás spojila

Kapitola 64- "Mám to!"

Alexander:

Celý deň som nevyšiel poriadne z kancelárie. Snažil som sa nájsť aspoň nejakú súvislosť medzi bodmi pospájanými na mape.

Niečo mi hovorilo, že to bude odpoveď na moju otázku, kde je Jess. Lenže to nedávalo žiadne zmysel. Prichádzal som pomaly o rozum z toho.

Nemohol som ísť preskúmať všetky skrýše. To by boli obrovské straty mužov v našej mafií. To som nemohol dopustiť

"Alexander!" Počul som otcov hlas.

"Áno?" Ozval som sa.

"Poď konečne už aj medzi nás."Objavil sa vo dverách mojej kancelárie. 

"Ja ju musím nájsť a zachrániť." Zahájil som neutrálny výraz.

"Nie ty sa musíš vyspať! Vyčerpaný nám absolútne nepomôžeš." Prevrátil som očami.

"Alex, to nieje prosba, je to rozkaz!" Zvýšil na mňa hlas, čím mi dával najavo, aby som sa stiahol.

"Už tu nie si pán domu, nerozkazuj mi!"

"Alexander!" Objavila sa moja mama.

"Ale stále som tvoj otec a to nezmeníš ani keby chceš!" Argumentoval.

"Mám teda skvelého otca, klobúk dole, pane." Predniesol som a akože si zložil dole klobúk z hlavy.

Nastalo ticho. Videl som na otcovi, že na to nemá, čo povedať. Popravde ani ja som to tak nemyslel. Bola to obrana. Len že ospravedlniť sa nemôžem, to je proti mojim zásadám.

"Ja ju nájdem, či už s vašou pomocou alebo bez nej!" Narovnal som sa do plnej výšky. Jedno zo zastrašujúcich gest.

"Myslíš si, že mi ju nechceme nájsť?" Vyštekol po mne otec.

"Očividne nie." Mama ticho zhíkla a otec zaťal päste.

"Keby mi na nej nezáleží, tak..."

"Tak čo?" Skočil som mu do reči.

"Tak už dávno by som teraz podpisoval papiere o tom, že strácaš možnosť byť mojim nástupcom. Za toto by som ťa vydedil, keby mi na nej nezáleží!" 

Zazrel som po ňom. Jedným okom som zazrel mamin znechutený výraz a priam sa musela držať, aby nás nerozdriapala.

"Tak toto by už stačilo! Chováte sa ako malé deti na pieskovisku. Som z vás sklamaná. Ľutujem Jessicu, pretože s takým to prístupom ju nezachránite." 

S otcom sme na seba pozreli, no nič nepovedali. Vedeli sme, že mama má pravdu, no my sme hrozne tvrdohlavý a ani jeden z nás sa nechce ospravedlniť ako prvý.

"Ja čakám." Založila si mama ruky na prsiach a čakala kým sa navzájom ospravedlníme. Samozrejme nič také neprichádzalo ani po piatich minútach ticha.

"Vy ste obaja nemožní." Prehovorila sklamaným hlasom a pokrútila hlavou. V jej očiach jasne svietilo sklamanie.

Otočila sa na päte a odišla. Otec mi venoval neutrálny výraz a odišiel za mamou. Povzdychol som si a posadil sa nazad do svojho kresla.

Dal som si hlavu do rúk a pokrútil ňou. Zhlboka som sa nadýchol, keď mi zazvonil telefón. Mike. Dlho som sa rozhodoval, či to zdvihnúť.

"Prosím povedz mi, že to nieje pravda."

"Bohužiaľ." Počul som ako zanadával.

"Za polhodinu som u teba." Oznámil mi.