Škoricový sen

✿ Prvá kapitola✿

Juu ♡♡ Je to tu.... teším sa :) Mimochodom na obrázku je Cara♡

Snáď sa vám bude páčiť...

❁ ❃ ❁ ❃

„Prečo by si to robila? Vidíš v tom zmysel?" kričala po mne mamka, už zase. Nerobí to rada, ale asi si myslí, že mi tým prehovorí do duše. Čo vlastne vôbec nie je potrebné. V skutočnosti ma len nazlostila viac ako som bola, uverí všetkému čo jej niekto povie! V tomto prípade to žiaľ bol riaditeľ školy.

„Je to totálna hlúposť. Oni to na mňa hodili! Prečo mi neveríš?" bránila som sa so slzami v očiach a rozhadzovala rukami. Určite by som posprejovala dievčenské záchody, to som vlastne celá ja, dokonalý obraz rebélie. Prečo ma neustále prekvapuje fakt, že ma nepozná vlastná matka. Vážne ma zraňuje, že mi nedôveruje.

„Riaditeľ mi už tento mesiac volal druhý krát, Cara, asi na to bude mať nejaký dôvod, nemyslíš?" chytila sa za hlavu a zmätene na mňa pozerala. Zrejme si nevšimla, že sa už dosť dlhú dobu trápim kvôli kolektívu v škole, vôbec ma nepočúva. Možno to je aj tým, že je často v práci, no matka to vycíti, či nie? Zhlboka som sa nadýchla. Potrebovala som teraz jej vrúcne objatie, nie tieto výčitky.

„Vôbec to nie je len tento mesiac! Škola ma trápi už dlho, vlastne od kedy som sa pohádala s Ruth! Ale tebe je očividne prednejšia Stella!" posledné slová zo mňa len tak vyleteli. Vytiahla som na ňu vec, ktorú viem, že nemá rada. Uvedomovala som si, že nás ľúbi všetkých troch rovnako.

Ruth mi bola ako sestrou, hádka s ňou ma úplne odrovnala, poznali sme sa od škôlky, odsťahovala sa k otcovi, hoci nie ďaleko, ale náš kontakt sa prerušil nadobro.  A od vtedy mám zo života peklo, neviem prečo. Asi sa so mnou ostatní bavili len kvôli Ruth, ona bola jedna z tých obľúbených a možno nie, neviem. Oh... A moja sestra Stella mi to všetko nijak neuľahčuje, len dúfam, že raz si k sebe nájdeme cestu.

Rozzúrená som išla dupotom do svojej izby a treskla dverami. Vedela som, že týmto sa náš rozhovor skončil. Mamka sa vždy nahnevala, keď niekto z nás vypustil z úst podobnú hlúposť ako ja pred chvíľou. 

Hodila som sa na posteľ a nevedela či mám plakať alebo kričať od zlosti. Neviem sa vžiť do maminej situácie, neviem čo prežíva teraz, no ja mám rozhodne chuť bežať za ňou, všetko jej povedať a stratiť sa v jej náručí.

Niekto vstúpil do mojej izby, otočila som sa a zbadala svoju blonďavú sestru.

„Dopekla čo chceš?!" vyštekla som na ňu, nevediac o čo ide.

„Idem na rande s Chosém, beriem si tvoje šaty," oznámila mi arogantne. Vážne mi to oznámila? Slušnosť nie je jej silná stránka, a to nás vychovávali rovnakí rodičia. Je najmladšia, taktiež si najviac dovoľuje, je to jednoducho mamkin maznáčik. Och.. Musím sa prestať správať ako malá. Chosé? Čo je to vôbec za meno? Tak by som nepomenovala ani svojho psa, keby som nejakého mala. Len kvôli vete, ktorú vyslovila mi už vrela krv v žilách. Možno to bolo tým, že je mladšia a má bohatší ľúbostný život ako ja a v podstate aj akýkoľvek iný život. Alebo proste len moja výbušnosť, nahnevám sa hoci aj za úplnú maličkosť.

Otvorila moju veľkú skriňu z tmavo hnedého dreva a vybrala z nej čierne priliehavé šaty s volánikom okolo pliec, ktoré som na sebe mala naposledy pred pol rokom na rodinnej oslave.

„Tak to teda nie! Aj tak ti budú veľké!" vyskočila som z postele a mierila rýchlym krokom ku nej. Možno keby ma zastihla v inej situácií, tak tie šaty jej pokojne dám. Kým som ku nej priskočila, ona už bola vo dverách. Otočila sa na mňa s výsmechom a povedala: „Neskoro!"

Rozutekala som sa za ňou a keď som ju dobehla skočila som na ňu odzadu, takže to vôbec nemohla očakávať. Zrútila sa na zem aj so mnou a zapišťala ako zmyslov zbavená. Mne sa na tvári usadil víťazoslávny úsmev. Bolo to zábavné, celkom ma to vytrhlo z citového rozpoloženia z pred ledva minúty. Vytrhla som jej šaty z rúk a ona ma zo seba zhodila.

„Správaš sa ako päť ročná nie devätnásť!" kričala na mňa Stella, keď zatvárala dvere od svojej izby.

Otvorila som skriňu, šaty som tam len tak hodila a zatvorila ju. My dve sme úplne rozdielne, človek by nepovedal, že sme sestry. Ona je nízka, ja vysoká a nie je to vekom, v jej veku som už mala svoju terajšiu výšku. Ona je blondína, ja hnedovláska. Neporovnateľné zvonka, ani z vnútra.

Vložila som si slúchadlá do uší a pustila na plné pecky rock. Utápala som sa v myšlienkach, ako každý všedný deň. Prinieslo mi to akýsi fajnový únik od reality.

Po ani neviem akej dlhej dobe utápania sa, som započula v pozadí hudby volanie môjho mena. Prišla som do kuchyne a čakala čo sa bude diať.

„Mali by sme sa porozprávať," povedala mamka a zahryzla do obloženej žemle. Mali by sme sa porozprávať? Hm..to bude zaujímavé. Neurobila som nič, čo by značilo, že som ju počula, ale počula som ju. Otec si odkašľal, aby zdôraznil mamine slová, zdvihla som spýtavý pohľad. Zobrala som mesiačik paradajky a vložila ho do úst. Zbožňujem paradajky.

Mamka vyslovila moje meno a položila si ruku na tú moju, ktorú som mala položenú na stole. Odhrnula som si prameň vlasov z tváre a pozrela do jej veľkých zeleno-hnedých očí.

„Mrzí ma to, čo si vravela na obed, zdalo sa mi všetko v poriadku, prepáč," ospravedlnila sa. Nevyčítam jej to, ale rok je dosť dlhá doba na to aby si niečo všimla. Či snáď nie? Áno, snažila som sa to skrývať, ale čo si nevšimla moje opuchnuté oči od plaču? Priznávam, boli sme na chybe obe. Celý čas som zanovito mlčala a čakala kým ona vypátra čo mi vlastne je. No musím priznať, že dotyk jej jemnej ruky ma trochu upokojil, predsa len mama je mama.

„Ja viem, to je v pohode," vzdychla som si a usmiala sa na ňu. Odtiahla som si ruku spopod jej.

Keď som dojedla išla som do izby a zo svojej svetlo-hnedej slamy na hlave som si urobila drdol, alebo to bol aspoň pokus o čosi také.

❁❃❁❃

Musím sa priznať, dlho som premýšľala nad nadpisom. Viem, že to znie ako dáky zmrzlinový pohár, ale mne sa páči :) Časom zistíte prečo škorica.