Škoricový sen

✿Devätnásta kapitola✿

Správala sa dosť neformálne, očakávala som niečo iné. Tá zelená voda sa mi nepozdávala tak som ju ani nepila. Dávala mi otázky, na ktoré mi bolo ťažko odpovedať, často krát keď som odpovedala sa ma spýtala, či som si istá alebo to je naozaj tak. Neviem či jej išlo o to ma zneistiť alebo sa jej to len nezdalo, nevedela som čo si mám myslieť.

Raz sa správala veľmi priateľsky v tej chvíli by som jej povedala úplne všetko a raz mi dávala až príliš zradné a konkrétne otázky na rôzne situácie, ako keby tam bola. Ukazovali mi rôzne obrázky a úryvky z kníh a aj hudbu. Musela vedieť čo robí, cítila som sa príjemne, uvoľnene a zaujato.

Zdalo sa mi že už som tam dosť dlho, ale Iris stále nekončila, za každým vytiahla niečo nové a počúvala. Naozaj mi vysmädlo a neostávalo mi nič iné len sa napiť tej divnej tekutiny. Chutilo to ako seno alebo obyčajná tráva, divné. No nebolo to zlé, už som si ani nemyslela, že ma chce otráviť. Asi pozerám priveľa kriminálnych filmov.

Sedenie zakončila tým, že mám labilnú psychiku, rýchlo sa rozruším a neviem ovládať svoje pocity. Mám vraj aj hypersenzitivitu, čo znamená, že som precitlivená. Ľahko sa dám ovplyvniť, som  inteligentná, ale často nerozmýšľam keď treba. Je fajn dozvedieť sa o sebe niečo nové. Najlepšie je na tom to, že moje správanie bude ospravedlnené keďže to mám ako psychickú poruchu.. Juchuu!! Teda podľa mňa som normálna, predsa som rada, že sa mi to nezapíše.

Podala mi papier, v ktorom bolo písané o mojom psychickom stave, že vraj jednu kópiu poslala aj do školy. Poďakovala som jej a odišla. Von pršalo a ja som nemala ani dáždnik ani kapucňu.

Ku zastávke som nemala ďaleko, ale zmokla som tak či tak. Papier som mala pod tričkom, zastávka bola plná ale autobus mi ihneď prišiel. Kto vie ako sa Britte páči jej nový učes, usmiala som sa pre seba. Sedela som na sedadle a sledovala ľudí v autobuse.

Vystúpila som a zrýchleným krokom som išla domov. Položila som papier v obývačke na stôl a išla som sa prezliecť. Rodičia sa ma pýtali ešte na tu schôdzku s pani Amariovou. Všetko som im do bodky vyrozprávala.

Nalakovala som si nechty na peknú tyrkysovú a dala som si ten zázračný krém od doktora, už ma hánky takmer vôbec neboleli. Čo je v tom kréme? Dáka mágia? Aj modriny mi už zmizli, za jeden jediný deň.

Však musím robiť projekt! Začala som teda s tým, už bolo päť hodín a práve mi zazvonil mobil.

Bol to Toby a naliehal aby sme sa stretli. Do tašky som si pre istotu vzala tento krát aj dáždnik. Dnes mám šťastie na autobusy, fakt som nevedela čo mi chce povedať, no neznelo to dobre. Stál pod zastávkou, ale aj tak premoknutý na kosť. Iba v dlhom tričku a nebol to jeden z tých teplejších dní. Predsa len už bol november. Prišla som k nemu a objala ho, silno a úprimne. Bol smutný, veľmi smutný. Prešli sme cez park ku altánku a tam sme sa usadili.

„Musím odísť," hlesol. Pozrel mi hlboko do očí až to zabolelo.

„Kam? Prečo?" vyzvedala som. Bol jediný chalan, s ktorým to vyzeral celkom sľubne.

„Späť do Ameriky konkrétne do Kansasu, musím ísť pomáhať mamine lebo",zatriasol sa mu hlas, „zomrel mi otec." Vykotúľala sa mu slza z oka a aj mne prišlo doplaču. Skleslo som na neho pozrela.

„Och.. tak.. tak ma to mrzí," dopovedala som a hneď som ho znova objala, potrebuje teraz veľa energie. Neviem si predstaviť ako sa teraz asi cíti. Je mi ho veľmi ľúto. Sedeli sme tam v objatí a užívala som si naše posledné spoločné chvíle.

Odchádza už zajtra ráno.

„A čo bude s farmou?"čudovala som sa a dýchala jeho vôňu.

„Predal som ju, aj s Marisou, nemôžem ju predsa vziať so sebou," zosmutnel ešte viac. Srdce mi nepríjemne zvieralo, prišiel za krátky čas o tak veľa. Nepoznali sme sa síce dlho, no úprimne som s ním súcitila.

„S Marisou som trávil skoro všetok voľný čas čo som mal, vôbec ju neberiem ako zviera," oznámil a skleslo sa pousmial. Musí to byť pre neho ťažké, no verím, že on to zvládne.

Zatriasla som sa od zimy, lebo som si len na rýchlo z domu zobrala hrubú mikinu, keď ma tak uponáhľal. Niektorý ľudia už mali na sebe teplé vetrovky.

„Je ti zima? Môžeme ísť ku mne, nebývam ďaleko," ponúkol sa. Nezdal sa mi to ako zlý nápad, keďže mi bola zima. Bolo to len o pár ulíc ďalej, ani som nevedela, že tu vlastne býva. Vyzeralo to tam veľmi útulne, bol to menší jedno izbový byt zariadený presne Tobyho štýlom. Ponúkal mi niečo napitie, ale odmietla som.

Sadla som si na krémový gauč a prezerala si obraz kovboja na koni. Položil pohár s vodou na stôl a prisadol si ku mne. Chytil ma okolo pliec a dal mi pusu na spánok.

„Budeš mi chýbať," zamrmlal mi do ucha.

„Aj ty mne,"odpovedala som a pohladila som ho po líci. Pritiahol si ma bližšie a pobozkal ma, bol to bozk, ktorý veľa hovoril, príliš veľa. Rátala sa mi každá minúta s ním, skracoval sa nám čas. Pozrel na mňa žalostivými očami. Och, chlapče nepozeraj tak na mňa! Chce ma nebodaj utrápiť k smrti? Už i tak bolí, že strácam jedinú normálnu osobu vo svojom okolí.

Nešťasne si povzdychol a opäť mu stieklo pár sĺz. Chytila som ho za ruku a povzbudivo ju stisla. Ani som si neuvedomila, že mám tiež zaslzené oči. Po chvíli nemého hľadenia si do očí, si ma pritiahol a pobozkal. Vlny zimomriavok sa mi rozbúrili po tele. Cítila som toľko emócií naraz. Odtiahol sa a opäť mi pozrel do očí. Tentokrát mi zahryzol do krku a presúval sa na rôzne miesta od kľúčnej kosti až pod ucho. Pôsobilo to tak dravo, až som mala pocit, že si vybíja svoj smútkom spôsobený hnev.

Odrazu mi zazvonil mobil, bola to mamka. Povedala som jej, že sa ešte zdržím a nenamietala.

Neviem ako to Toby urobil, ale ako keby ma paralizoval bolo mi ťažko pohnúť sa. Nechcem aby odišiel, ani ja stadiaľto nechcem odísť. Aj v atmosfére bolo cítiť lúčenie, čo ma veľmi mrzelo.

Drvil mi pery tými svojimi a sal krk. Všetko som mu opätovala, avšak nie tak horúčkovito. Nemalo význam mať vzťah na diaľku, radšej sme to takto ukončili. Aj keď to asi ani nebol vzťah. Len som ho spoznala a už ma opúšťa, no on sa teraz musí vysporiadať s viac vecami, ako ja s jeho odchodom.

  ✿ ✿✿

Dúfam, že ste dnes mali veľa vody :D... Pekný zvyšok prázdnin. <3