Škoricový sen

✿Sedemdesiata tretia kapitola✿

Ľahol si ku mne a objal ma. Dala som mu pusu na dobrú noc a spokojne zaspala. Bola som neopísateľne šťastná.

O mesiac

„No ták," prosila ma Alísa. Chce aby som s ňou išla na našu triednu rozlúčkovú chatu, čudujem sa, že tam chce ísť. Ja som to hneď zamietla, ani som nad tým nepremýšľala ako ani nad maturitným plesom. Áno, maturitný ples je len raz za život a mala by som skvelé spomienky, no nie s týmito ľuďmi. Prišla som o túto príležitosť. Zmaturovala som a viac so strednou nechcem mať nič spoločné. Alísa ma pozvala do kaviarne, očividne nemá nič lepšie na práci ako má prehovárať na tú chatu, pretože sama tam nechce ísť, už ma s tým otravuje týždeň. Malo to byť už pred dvoma týždňami, ale za každým niekto nemohol, aspoň podľa toho čo mi rozpráva Alísa. Takže sa to presunulo na tento víkend.

„Stačí keď ma tam odnesieš, chvíľu tam budeme a pôjdeme domov. Len sa tam pozrieme," hodila na mňa psie očká a ja som nad tým fakt začala uvažovať. Stále som mala pred ňou kvôli Oliverovi miniatúrne výčitky a keď jej to urobí takú radosť, tak prečo nie? Budem sa musieť stretnúť s Mikaelom a Brittou. Alísa vyzerá, že Olivera už prekonala a na tú celú situáciu celkom zabudla.

„Ešte si to premyslím," vzdychla som si a zastavila pred jej domom. Poďakovala, usmiala sa a vystúpila.

Dnes je nedeľa a príde Oliver aj Matt, boli na akýchsi prednáškach v Reykjavíku už od piatka. Ja by som celý deň dnes preležala, keby ma Alísa nevytiahla z domu. Iba nedele nepracujem. Brigádujem v továrni, vyrábajú sa tam súčiastky do mobilov a počítačov. Nie je to nič moc, no čakám kým sa neuvoľní niečo lepšie. Každý deň chodím po meste a pozerám či nevyvesili nejakú novú ponuku.

Prišla som domov a Sušienka hneď po mne začala skákať, v posledných dňoch je dáka pobláznená. Hodila som jej hračku, nech mi dá pokoj a vyzula sa a vyzliekla kabát.

Je možné ako vám jeden človek môže za dva dni chýbať. Tento mesiac bol skvelý, čo sa týka nás dvoch. Nebolo to také neisté alebo zákerné. Boli sme ako pár vlastne my už sme pár, viac menej. Užívali sme si spoločné chvíle a veľa času sme strávili spoločne v posteli. Mali sme len jednu menšiu hádku, no celú tú situáciu spôsobil on s tým, že išiel odviesť nejakú spolužiačku či kamarátku domov. Čo ju má čo vyvážať domov? Nemá nohy alebo jej nešli autobusy? Bolo by to celkom fajn keby ho nepozvala ku sebe a nebola by skoro polnoc. A on by to ako idiot neprijal. Dozvedela som sa to len vďaka Mattovi, ktorý s ním presne vtedy telefonoval. Skoro ma porazilo. Vytrhla som bratovi mobil z ruky a Oliverovi poriadne vynadala. Nakoniec som zistila, že tam vraj išiel len po zošit, ale kto by tomu veril však? Ona s ním určite nemala čisté úmysly a ja doteraz neviem či sa len hral, že nevedel o čo jej ide alebo je fakt taký hlupučký! Takže do jej bytu ani nevkročil a poslušne prišiel domov vysvetľovať mi to. Fakt som si to užívala, ako ma presviedčal, že s ňou nič nechcel mať. Inak sa za tento mesiac nič nezmenilo. Skúšala som chodiť do posilňovne kvôli vrecu, no tam mi to nevyhovovalo. Oliver spomínal, že by sme si mohli domov kúpiť vrece a bolo by to všetko vyriešené.

Počula som ako sa otvorili dvere, hlas môjho brata a hlas, ktorý tak zbožňujem. Prišla som do chodby a hodila sa Oliverovi okolo krku. Zhlboka som sa nadýchla jeho úžasnej vône.

„Okej ak by ma niekto hľadal mám telefón, nemám záujem pozerať sa na vás," otrávene si Mattías povzdychol a zabuchol za sebou dvere.

„Dobre sme ho vychovali," uchechtol sa Oliver a pozrel mi do očí. V brušku som pocítila známe šteklenie zatiaľ čo som ďalej sledovala jeho tvár so záujmom. Jeho oči, pery, on sám, stal sa pre mňa objektom, na ktorý pozerám zo všetkých najradšej. Pohladila som ho po jemne zarastenom líci a vtisla mu bozk, ktorý mi bez váhania opätoval. Pritlačil ma ku najbližšej stene a vzdychol mi do úst. Prstami som mu vošla do vlasov a pritiahla si ho ešte bližšie k sebe. Opäť som sa ho nevedela nabažiť. Zdvihol ma a ja som si nohy obtočila okolo jeho pása. Rukami blúdil po mojom tele, zatiaľ čo sa naše bozky prehĺbili.

Odrazu sa otvorili dvere a v nich stál Mattías.

„Povedal by som nerád vás ruším, ale nie je to pravda. Cara máš návštevu," zahlásil a spoza neho vyšla Stella. Pustila som sa Olivera a túžobne na neho pozrela. Usmiala som sa na sestru a vkročili sme do obývačky. Ja som sa zatiaľ snažila upokojiť.

„Prepáč, ale je to vážne," skrivila tvár.

„O čo ide?" spozornela som a posadila sa na pohovku. Stella zaletela pohľadom ku chalanom a jasne im dávala najavo, že to môžu počuť iba moje uši.

„Je to aj môj byt, pred chvíľou som sa prispôsobil ja, teraz si na rade ty Cara," mávol Matt rukou na chodbu.

„Hej, poďme my. Aj tak potrebujem niečo v meste," presunuli sme sa späť do chodby. Nespokojne som zafunela a začala sa obúvať. Zobrala som si kľúče a nasledovala Stellu dole schodmi. Oblízala som si pery a spomínala na tie Oliverove.

Zabuchla som dvere od Bruna a strčila kľúč do zapaľovania. Pohľad som presunula na Stellu, ktorá sa ošívala na sedadle ako by sedela na ihlách. Prešla si rukou po tvári a povzdychla si už asi po piaty raz.

„Myslím, že som tehotná," vychrlila zo seba. Od prekvapenia sa mi zdvihlo obočie a otvorili ústa. Musela som zle počuť alebo čo. Nechápavo som na ňu hľadela, akoby som onemela. Stella sa zhlboka nadýchla, pozrela von oknom a späť na mňa.

„Nie je to isté, a preto chcem aby si išla so mnou kúpiť test. Prosím, keby mi to naši našli doma asi ma zabijú," oči sa jej plnili slzami. Vydýchla som dlho zadržiavaný vzduch a pochopila, že nežartuje.

„Preboha Stella! Kam si dala rozum? Kto to vôbec je? Prečo si to myslíš? Máš len šestnásť!" chytila som sa za hlavu, mala som pocit, že mi každú chvíľu praskne.

„Za mesiac sedemnásť. Vieš ten chalan, Max, tak s ním. Ja mám taký pocit a tento týždeň mi ráno bývalo nevoľno. Ja neviem som v totálnej riti," krútila hlavou a strach v jej očiach bol obrovský.

„Ideme ihneď do lekárne a ty sa modli! Poondiaty Max! Povedala som ti, že ho máš nechať tak. Veď ste sa už rozišli! Niečo ako ochrana nepoznáš? Uvedomuješ si v akej si situácií? Mešká ti to?" rozhadzovala som rukami a ona už plakala. Super, iba to zhoršujem. Vtiahla som ju do objatia a tíšila ju. Celá sa triasla. Óch..ako to mohla dopustiť! Pohladila som ju po vlasoch.

„Mešká, ale iba dva dni. Vyzeralo to tak, že sme znova spolu, o tomto on ešte nevie. Mali sme ochranu," smrkala a odtiahla sa odo mňa, „prepáč." Pozerala na mňa cez slzy.

„Mne sa neospravedlňuj, možno to nič nie je. No uvidíme," povzbudivo som je stisla ruku.   
✿✿✿✿

Žijem! Nezomrela som! :D Len ma premohol blok a nevedela som napísať ani pol slova. Ospravedlňujem sa vám!!! Snáď vás tu ešte zopár ostalo. Viem, tiež to nemám rada, keď sa dlho nepridávajú časti, no už mi skončili dávnejšie predpísane časti a trvá mi to čoraz dlhšie. :( No už vás nebudem trápiť dlho, pretože sa Škoricový sen pomaly ale iste blíži ku koncu. Dávam tomu tak maximálne 5 kapitol. :) Pre niekoho dobrá správa pre niekoho nie. :) ĎAKUJEM <3