Škoricový sen

✿Päťdesiata šiesta kapitola✿

Do školy som sa teda absolútne netešila, nieže by som sa niekedy tešila, ale teraz ma tam čakala už odpanená Alísa. Budem to počúvať a hrať sa, že mi to nezožiera celé vnútro. Spravila som si desiatu a vybrala sa do školy. V aute bola poriadna kosa a tiež dlho trvalo kým sa rozohriala klíma. Už len pár mesiacov a koniec. Potom zas výška, ale to ešte nejdem spomínať. Možno ani nepôjdem na vysokú, možno sa budem venovať dizajnu a možno len chvíľu budem behať po svete, až si na to zarobím. Možno sa povenujem interierovému dizajnu. Zatiaľ si budem užívať bez školy. Pred sebou mám, ale ešte maturity. Ostávajú mi ešte skoro dva mesiace, to je v pohode.

Parkovanie mi už ide o niečo rýchlejšie, no stále to nie je ono. Vystúpila som z Bruna a zamkla ho. Vždy sa usmejem, keď to auto tak nazvem.

Usadila som sa vedľa Alísi, už totiž sedávame spolu. Hneď keď som uvidela ako sa s úsmevom pozerá na mobil, došlo mi, že víkend teda mala sakramentsky dobrý! Ľutujem, že som nevyužila Olivera vo svojej izbe keď som mohla, teraz to ľutujem. Vtedy sa mi to zdalo rozumné. Pozrela na mňa očami, ktoré boli iné ako doteraz. Už v nich nemala tie nevinné iskričky, teraz to už boli iskričky túžby a nedočkavosti po ňom. Mám ju rada, alebo mala som ju rada? Neviem, ona je fakt skvelá baba, len si vybrala nesprávneho chalana. Nemám sa rada kvôli svojej žiarlivosti, práve kvôli nej preklínam jednu z mála osôb, ktoré sa so mnou bavia.

„Mrzí ma, že som ťa musela v sobotu odmietnuť, no neuveríš čo sa mi stalo!" pozrela na mňa ospravedlňujúcim pohľadom.

„To je v pohode," horko-ťažko som zo seba dostala, „uverím, spali ste spolu." Falošne som sa na ňu usmiala a vybalila islandčinu. Tvárila sa ako keby som povedala niečo hrozné.

„Nehovor tomu tak.. a hovor potichšie," sklonila sa ku mne, „my sme sa milovali, tak to znie krajšie." Auuu... náhle sa ma začala zmocňovať úzkosť. Darovala mi jeden z jej nových „dospeláckych" úsmevov. Bola šťastná ako blcha, dusila v sebe všetku tú radosť, videla som to na nej. Viete si predstaviť, čo som prežívala nasledujúce hodiny. Iba som jej pritakávala, pokúšala sa o úsmev a nejaké tie odpovede. Aj keď ani ona toho veľa nenahovorila, vždy niečo začala, no potom radšej povedala „ale nič" alebo „nechaj tak". Nepodelila sa so mnou o podrobnosti, to by som ani nechcela. To už by som sa neovládla. Aj tak mi už mysľou lietali predstavy na nich dvoch, pričom som sa tvárilo kyslo a znechutene.

Koncom vyučovania mi už asi iba desať krát spomenula, že je šťastná, že sa ľúbia a nevie na neho prestať myslieť. A ja som na ňu len pozrela pohľadom zabijem ťa, ktorý sa zmenil na falošný držím vám palce! Alíse si všimla, že sa neteším spolu s ňou, a tak som zaklamala, že som sa zle vyspala. Výhovorka na všetko.

Zo školy som mala namierené rovno na kickbox, ešte som sa zastavila doma po veci, ale keď som zbadala smutný výraz Sušienky, išla som sa s ňou trochu poprechádzať.

Po fakt dlhej prechádzke som si konečne zobrala tašku a vybrala sa vybiť.

Za krátko som už búchala do vreca všetkými svojimi silami, ktoré mi ešte zostali z toľkého pretvarovania. Užívala som si tie údery a kopance, cítila som sa voľná a bezstarostná. Len ja, vrece a kopa ľudí, ktorým som nevenovala pozornosť.

Niekto pre upokojenie fajčí alebo robí niečo iné nezdravé. Myslím si, že ten môj spôsob je oveľa lepší. Zastavila som sa a oprela si spotené čelo o vrece. Zhlboka som dýchala a poobzerala sa po miestnosti.

Zrak mi zastal na dvoch osobách. Oliver a Alísa boli tu, boli tu spolu. Práve vošli a idú každý do svojej šatne. Nevšimli si ma. Tlak mi stúpol, zatínala som päste aj zuby aby som dáko utíšila svoje búriace city a aby ma netrafil infarkt od toľkého hnevu. Viem, že sú spolu!! Tak prečo sa cítim takto otrasne? Ako ranená srnka.

Pár krát som ešte buchla z celej sily do vreca, no potom som sa radšej pobrala preč. Nepotrebujem ich tu spolu vidieť, neviem či by som to zvládla.

Chcela som sa Alíse vyhnúť, tak kým sa neprezliekla som bola na toalete. Keby som ju mala na dosah, tak za seba neručím. Konečne vyšla!

Rýchlo som vbehla dnu a ešte rýchlejšie sa prezliekla. Išlo to ťažko, bola som spotená ako kôň a veci sa na mňa lepili, no i tak som to dala v rekordnom čase.

Prechádzala som cez telocvičňu, no nemohla som si odpustiť pohľad na nich. Hľadala som ich po miestnosti a aj som ich našla. Vtisli sa mi slzy do očí. Stáli pri vreci, on bol zo zadu pri nej a ukazoval jej techniky ako mne kedysi Mason. Ona žiarila a vyzerala ako najšťastnejšia osoba na svete. Navrela mi hrča v hrdle a rozbehla som sa von. Na sucho som preglgla keď ma ovial mrazivý vietor, ktorý ma zároveň aj osviežil. Bolo mi fakt teplo. Nevedela som zadržať slzy, a tak som sa zosunula na ľadové schody a vzlykala.

„Neplač Cara, neplač! Vzchop sa!" našepkával mi mozog.

„Plač, daj to zo seba von! Zvládneme to!" podporovalo ma srdce.

Naozaj by som tu nemala sedieť. Prechladnem. Nechcem prechladnúť. Nohy ma nepočúvali. Och..bože. Zamrznem tu. Slzy ma pálili na tvári a zamŕzali zároveň. Nešťastne som si povzdychla a pokúsila sa vstať.

„Si v pohode? Nemala by si tu sedieť," prehovoril na mňa hlas. Keď som sa obzrela zbadala som jedného muža, ktorý je tu skoro stále, tuším sa volá Damjan. Čudesne na mňa pozrel a pomohol mi postaviť sa. Poďakovala som mu a podišla k autu. Och..pôsobila som úboho. Bolo to také trápne. Hodila som sa na sedák a zabuchla za sebou dvere.

Oprela som sa čelom o volant a zhlboka dýchala. Triasla som sa. Neviem či od hnevu alebo zimy. Každopádne som zapla motor a pustila kúrenie. Chvíľu som sa ešte upokojovala, no potom som sa pobrala domov.

Zbytok dňa som už len chodila ako mátoha a vyžierala všetko, čo malo aspoň trochu cukru. Mala som taký pocit, že som naozaj za tú chvíľu prechladla. Už som sa bez zakašľania ani nepohla, začínali ma bolieť priedušky. Urobila som si čaj a skryla pod perinu. Chcela som sa aspoň na chvíľu stratiť a nemyslieť na neho, netrápiť sa pre neho, nerobiť si falošné nádeje. Oči ma štípali, no nebolo to len kvôli slzám, ale bol to ďalší príznak, že budem chorá.

Po nekonečne dlhom prehadzovaní z boka na bok som aj zaspala.

Keď som vstala bolo už desať hodín, no večer. Cítila som sa ešte horšie a Suši mi skákala po nohách. Poprosím jedného z nich nech s ňou pôjdu von. Ja som rada, že držím otvorené oči. Pri postavení z postele sa mi zatočila hlava až som sa musela znova posadiť. Druhý krát mi to už vyšlo a išla som za Mattom, pričom malá cupkala za mnou.

Obidvaja sedeli na pohovke, celá obývačka bola pohltená dymom a vôňou pizze a trávy. Asi viete akej trávy. Bola tam fakt hmla. Podišla som k pohovke.

„Matt...," zachripela som. Odkašľala som si a oboch ich od ľaku až nadhodila. Aj by som sa pousmiala, keby sa nezľakli práve mňa! Vyzerám až tak strašne?

„Bože," povzdychol si brat a začali sa smiať.

„Po.."znova som si musela odkašľať, „pôjdeš prosím vyvenčiť Suši?" Oprela som sa rukou o gauč a bongu, ktoré mali na stole som nevenovala pozornosť.

„Ty nemôžeš?" premeral si ma.

„Necítim sa dobre..prosíííím," privrela som oči, lebo ma začali štípať. Matt nakoniec súhlasil, vďaka Bohu. Ja som si musela dať cukrík na bolesť hrdla a tabletku proti zápalu.

Olivera som nemohla ani vidieť, cítila som sa nepríjemne pri spomienke na nich. On len ťahal z bonga a spokojne sa rozvaľoval na pohovke. Veď vôbec nie je príťažlivý! Och..čo si to namýšľam je na zjedenie.  Na rýchlo som si umyla zuby a išla znova spať. Nevládala som.

Ráno bolo príšerné. Vstala som už o piatej, pretože som mala plný nos. Pričom ma ešte bolelo hlava. Odporný stav. Rozhodla som sa, že do školy ani nepáchnem a hneď ako otvoria ambulanciu pôjdem ku doktorke.   

✿✿✿✿✿

Trochu som Caru znova potrápila... no kus sa to skomplikovalo :/