✿Tridsiata siedma kapitola✿

4.4K 308 7
                                    

„Alebo vtedy, keď si chcela skočiť a spadla rovno pred tých číňanov," pripomenul Elías cez smiech. Všetkých troch nás už boleli bruchá a ústa od toho ako sa furt chichúňame.

„To.. mi... nepripomínaj! Pozerali na mňa ako na zázrak...mala som pocit , že si ma chceli odfotiť," upozornila som ho pomedzi rehot. Nemohla som sa na tých dvoch ani pozrieť lebo by ma chytil ďalší záchvat. Ústa mi už zamrzli do permanentného úškrnu.

„Pamätáš keď..keď sa nám zaplietli boardy..nevedeli sme sa vymotať a spadli sme na Tía,.. a tak sme sa šúchali dolu kopcom," dopovedal a ja som sa musela chytiť za brucho. Všade sa ozýval náš hlasný smiech, ale neuvedomovali sme si to. Mali sme veľa vtipných príhod. Dnes som s nimi posledný deň, musím si to užiť aj jazdu som si naplno vychutnávala. Bolo to tu ako v raji, žiadna škola a stres len oddych, priatelia, rodina a zábava. Až na tú zimu, tá bola niekedy na nevydržanie.

Prefrčali okolo mňa zeleno-vlasý Matt a oranžový Oliver.

Keby ste len videli ako sa tváril Oliver, keď zbadal akú má peknú oranžovú pokožku. Znova som sa rozosmiala a Elías so mnou, vedel, že za to môžem ja. Nechápal ako som to mohla spraviť, on je taký anjelik. Snáď ho nepokazím svojím správaním. Nechcem od nich odísť, je mi s nimi tak dobre. Jediné vec, v ktorej som si istá je tá, že ich určite nevidím naposledy. Cítim, že sa nám ešte prekrížia cesty a ak nie tak ich prekrížim ja. Usmiala som sa a objala ich. Neverila by som ako si za tri dni môže človek takto zvyknúť na nejakú osobu. Povzdychla som si a pustili sme sa dole svahom. Robili sme rôzne sprostosti, veď treba využiť posledný deň, no nie?

Od smiechu som sa skoro pocikala. Chcem tu ešte ostať minimálne týždeň. Och..budem si musieť vypýtať zošity od niekoho zo školy. Cara! Hej, kľud, nemysli na školu. Upokojoval ma vnútorný hlas.

„Prídeme ťa pozrieť neboj, teda neviem či aj Tí, ale ja určite, tak nebuď smutná a užívaj si so mnou chvíle," utešoval ma. Jáj tento chlapec.

„Ale, ale niekomu sa tu zdvihlo sebavedomie," uťahovala som si z neho a štuchla ho do pleca. Žiarivo sa usmial a pokračovali sme v jazde.

Takto to bolo až do samého večera. Spoznala som ich rodičov, je to fakt podarený párik. Len za tú polhodinu čo som s nimi strávila som si ich obľúbila, majú to asi v rodine. Boli milí, vtipní, priateľskí a správni. Dokonca som ani neobedovala, no hej ak sa rátajú hranolčeky s kečupom. Len som chcela byť čo najdlhšie s mojimi chlapcami zlatými.

S našimi som ani poriadne nebola, oddane som sa venovala im. Veď rodinu a Olivera mám aj doma, no na Elíasa a Tía len tak doma nenatrafíte. Možno za pár rokov bude Elías na škole vo vedľajšom meste, keď mi to oznámil veľmi som sa tešila.

Objala som ich, už asi tisíci raz.

„Budete mi strašne chýbať," priznala som im a so slzami v očiach som na nich hľadela. Aj malý Tí mal slzy na krajíčku, bol taký rozkošný.

„Aj ty nám, zmrzlina," poznamenal a ešte raz ma objal. Zradná slza mi vyšla z oka, ale hneď som si ju utrela. Nemyslela som že to bude až také ťažké odísť od nich. Mýlila som sa.

„Musím už ísť, budú sa hnevať," vysvetlila som a zobrala si dosku. Kráčala som preč, stále som na nich hľadela a kývala im. Poslala som vzdušnú pusu a otočila som sa. Znova mi začali tiecť slzy, obzrela som sa a znova im zakývala. S ťažkosťou som nastúpila do auta a pobrali sme sa preč. Prečo sa tak veľmi musím naviazať na osoby, ktoré stratím?! Nie na vždy, teda aspoň to nie je tento prípad. Tobyho už pravdepodobne nikdy neuvidím, kto vie ako sa má v Amerike.

Veci som si dala na sušič a hodila sa na posteľ. Práve otecko zvolal, že si ideme zopakovať včerajšok. Tešila som sa, ale len teraz som sa vyzliekla a keďže mám všetko mokré, netuším čo si oblečiem.

Po dlhom uvažovaní som siahla na legíny a zateplené nohavice, navrch len nátelník sveter a bunda, tá bude jediná mokrá.

Vyšli sme von a postavili sme si hradby. Dnes sme to hrali tak na body, tak viac hráčšky, ale psina bola rovnako veľká. Dnešný deň je úžasný, som nabitá energiou a srším radosťou. Až na Elíasa a Tobíasa, už teraz mi chýbajú. Našťastie mám jeho číslo budeme si písať.

Trafila ma guľa do tváre, príliš som sa zamyslela. Ďalej som už dávala pozor na hru.

Ruka ma začínala bolieť ako som furt vrhala snehové gule. Po chvíli sme prestali, rodičia znova išli dnu a my sme ešte ostali. Hrali sme naháňačky, verte či nie. Bola to poriadna zábava. Každý padal na zem ako hruška a smial sa na tom druhom. Vyzeralo to ako snežné ragby alebo také dačo. Nevládala som dýchať jednak pre smiech jednak preto, že sme furt boli v pohybe. Nepovedala by som, že aj v takejto zime mi môže byť teplo.

Zastavila som sa pod stromom, ruky som si oprela o stehná a chichotala sa. Oliver ku mne podišiel. Srdce sa mi nechcelo ustáliť, ešte stále som predýchavala, ale je to vina tohto tu. Bol dosť blízko. Zrazu sa postavil na špičky a potiahol za konár, na ktorom bolo kopec snehu. Dobre, že ma to nepoložilo na zem. Brr..išlo mi aj za krk. Striasla som sa. To som si už myslela, že sa znova o niečo pokúša, o niečo viac.

Všetci mali už asi dosť preto sa pobrali dnu. Oliver kráčal tiež, ale nemal sa mi otáčať chrbtom. Rozbehla som sa a skočila mu na chrbát. Bála som sa, že ho prevrátim, no takmer s ním nepohlo. Rehotala som sa mu na chrbte, nedal mi niekto niečo? V živote by som to neurobila. Zoskočila som z neho a vyškierala sa mu do tváre. Už sme tam boli len my dvaja. Chcela som ísť dnu, vravím chcela lebo ma potiahol ku sebe. Rukami plnými snehu mi prechádzal po tvári. Jasné, rozumiem, vrátil mi ten včerajšok. Urobila som mu presne to isté, nebolo to vôbec príjemné. Protivne to štípalo. Utrela som sa do rukávu od vetrovky, veľmi to nepomohlo. Uff...do oči sa mi hrnuli slzy od chladu. Bol vážny. Och.. Mrzutec jeden! Chápem chcel mi to vrátiť. Zničil mi celú zábavku. Nebol už taký oranžový ako ráno, musel to riadne drhnúť. Usmiala som sa pri tej predstave. On bol stále vážny.

„Super, chápem už sme si kvit. Tak sa usmej a nekaz mi v kuse deň. Či už svojou drzosťou alebo..."spustila som svoj prejav, ale nedohovorila som lebo ma umlčal. Umlčal bozkom. Bozkom!! Všetok hnev a stres zo mňa opadol a nahradila ho čistá túžba a láska. Tak veľmi som po tomto túžila, neverila som, že sa to ešte stane. Konečne som pocítila ten jedinečný pocit. Jazykom skúmal moje ústa. Spolupracovala som ako nikdy. Ooch..Zas som mu podľahla. Počas bozku mi začali po lícach stekať slzy, slzy šťastia. Naozaj sa to deje. Vedela som, že sa so mnou len zahráva. Pre mňa to nebola hra. Posledné mesiace som si nič iné neželala len aby sa mi splnil tento sen. Neviem si predstaviť, že už nikdy by som nepocítila jeho pery na tých mojich a jeho dotyky. Úplne som sa mu oddala. Neriešila som, že ma využíva, len ako niečo na potešenie. Nechcela som si to priznať. Zakrútilo sa mi v hlave a šteklenie som pocítila aj v pätách. Naše jazyky si hovorili všetko čo sme si my nevypovedali. O tomto som snívala toľko krát, no nikdy to nebolo dokonalejšie ako je teraz. Mala som na neho toľko otázok no teraz mi v hlave blúdila len jedna. Prečo?

Musela som sa odtiahnuť, došiel mi dych. Oprel si čelo o to moje a vzdychali sme si navzájom do tváre. Bruškom palca mi zotrel slzy. Na to som sa rozplakala ešte viac. Všetko čo som chcela, čo som v sebe dusila teraz vyšlo na povrch. Prečo mi to znova urobil? Celá sa od neho chvejem, stále si myslím, že to je len sen. Skryla som si tvár medzi jeho krk a plece. Trochu ustúpil a pomocou palca a ukazováka mi zdvihol tvár k nemu.

„Hééj..čo sa stalo? Neplač, prosím," povedal pošepky hlasom, ktorý bol pre mňa doposiaľ neznámy. Plný lásky, záujmu a citov. Zdvihla som k nemu uslzené oči a hľadela do tých jeho ustarostených. Je taký nádherný! Vynuloval mi skóre a vedie minimálne o sto. Vzdávam sa. Nemám proti nemu šancu. Oplatí sa mi bojovať? Za každým skončím na začiatku. Donútila som sa k úsmevu. 

✿✿✿✿✿

Táák a máme to tu... Dočkali ste sa <3 verím, že som vás nesklamala a tešíte sa spolu so mnou. Už aj tak sa do dlho naťahovalo, no raz to prísť muselo a práve sa to všetko len začína. Komentáre by potešili, no nesmierne sa radujem za každú jednu hviezdičku

Škoricový senKde žijí příběhy. Začni objevovat