Škoricový sen

✿Štyridsiata tretia kapitola✿

„Nevedel som, že je taká pekná," priznal a položil sklenený pohár na stôl. Už som mu o nej vravela asi aj včera. Nemyslela som, že sa mi takto hneď prizná, že sa mu páči, hoci to bolo očividné.

„Aj ty sa jej páčiš," usmiala som sa a žmurkla na neho. Trochu sa zapýril, no potom sa mu na tvári usadil úsmev, ktorý zvykol mať keď mi rozprával o tom dievčati, čo sa mu páči. Keby počula Stella, že som to povedala asi by ma zabila do zeme topánkou.

Urobila som nám raňajky, aspoň niekto ocenil moje kulinárske schopnosti. Dala som papať aj Suši, baví ma pozerať ako to chrumká.

Neskôr mi Elías zafarbil ten prameň na zeleno. Farbu som mala ešte od chaty a bol to fakt malý kúsok vlasov. Páčilo sa mi to. Odišla som z kúpeľne a namierila si to do izby. Keď som vošla Elías stál pri mojich kresbách a jednu po druhej si prezeral.

„Je to úžasné, máš talent," pochválil ma. Bolo fajn počuť to, očividne sa v tom vyzná.

„Tento mám nakreslený aj ja," uchechtol sa a ukázal mi obrázok indiána na koni. Usmiala som sa a poukladala si naspäť všetky kresby. Hodil sa mi na posteľ, akoby bol doma. Veď som mu aj povedala nech sa má tak správať.

„Héj, to je moja posteľ!" upozornila som ho s úškrnom dávajúc si ruky v bok. Rozložil sa po celej posteli a ruky si dal za hlavu.

„Tak ma vyhoď," zasmial sa a ja s ním. Odložila som zložku do šuplíka a šla urobiť to čo kázal.

Rukami som sa do neho zaprela a tlačilo ho preč. Smial sa asi ho to šteklilo aj ja som sa smiala. Keď už bol dosť blízko pri kraji, sadla som si na posteľ a odtláčala ho nohami. Dalo mi to zabrať a popravená posteľ sa stala nepopravenou, no bola to sranda.

Konečne spadol. Víťazoslávne som sa zasmiala, keď nás prerušila Stella.

„Ja..sory, len zvonil ti mobil," vstúpila do izby a podala telefón Elíasovi. Ihneď aj opustila izbu a Elías začal vytáčať číslo. Pravdepodobne mu volala mamka. Zatiaľ som si upravila perinu a deku na posteli, podľa jeho výrazu sa stalo niečo zlé. Vyzeral vydesene, zložil a s polootvorenými ústami hľadel na obrazovku.

„Čo sa stalo?" zamračene som sa spýtala hľadiac na neho.

„Tob..Tobías spadol na svahu a teraz je v...v bezvedomí v nemocnici," riekol a chytro sa postavil. Zakryla som si rukou ústa. Preboha, dúfam, že bude v poriadku. Chudáčik malý.

„Bože, snáď to nebude nič vážne," prišla som k nemu bližšie a objala ho. V očiach sa mu leskli slzy. Pobral sa preč z mojej izby, po chvíli som išla za ním. Bral si všetky veci z izby, ktorých bolo aj tak málo. Niečo pozeral na mobile.

„Ja teda pôjdem, chápeš. Chcem..chcem byť pri ňom. Autobus mi ide za pol hodinu," oznámil mi s trasúcim sa hlasom. Mrzelo ma to, ešte sme mali dnešní deň pred sebou a takto sa to zvrtlo. Hlavne nech je zdravý Tí, verím, že to nie je nič vážne.

„Jasné, hodím ťa na stanicu. Je mi to fakt ľúto," priznala som a pozerala do tých smutných očí. Ešte raz som ho objala aby som mu dala kúsok svojej energie.

Už sme stáli na zastávke za pár minút by tu mal byť bus. Ľutujem ho, má pred sebou štvorhodinovú cestu ak nie viac. Bolo vidno v akom je strese, však kto by nebol.

„Daj mi vedieť hneď ako sa preberie alebo keď budeš vedieť niečo nové, aj keď dorazíš domov. Som vážne rada, že si tu bol, ďakujem ti. Vážim si to. A mrzí ma, že odchádzaš za takýchto okolností," jemne som sa pousmiala. V diaľke som už videla prichádzajúci autobus. Ťažko som si vzdychla.