Škoricový sen

✿Sedemdesiata kapitola✿

„Dnes by mali prísť rodičia," oznámila som mu popritom ako sme odpratávali zo stola.

„Hej, mamka mi volala," podal mi tanier, sadol si na pohovku a niečo robil na mobile, zatiaľ čo ja som umyla riad.

„A nevieš kedy prídu?" lebo ja som nemala ani páru.

„Predpokladám okolo večera," zrakom stále skúmal obrazovku telefónu. Okolo večera by som mala byť v robote, som tam do pol ôsmej. Som zvedavá ako dopadne môj prvý deň.

Síce na dnes ospravedlnenku do školy nemám, niečo si určite vymyslím. Napríklad, že som bola niekde so psychologičkou, kvôli môjmu stavu, triedna by mi to mohla uznať. Mám na to ešte celý víkend.

Ľahla som si do postele aj s islandčinou, prvú časť maturít mám už za dva týždne. Už teraz cítim ten stres v žalúdku.

„Idem na prednášku, čau," pozdravil sa mi brat a odišiel. Ja som sa rozhodla ísť vyvenčiť Suši. Výrazne sa oteplilo, už bolo päť stupňov. Doteraz bola teplota skoro stále mínusová. Tento rok bola zima dosť chladná, no boli tu aj chladnejšie roky. Sušienka mi nakoniec zaobstarala aj rannú rozcvičku, keď sa mi vytrhla aj s vôdzkou a bežala za akýmsi vlčiakom. Poviem vám, mala som čo robiť aby som ju dohnala, lepšie povedané, dobehla som ju až vtedy, keď zastala a vlčiak na ňu začal vrčať. Ona sa popritom chcela len hrať.

„Dávajte pozor na svojho psa!" zavrčal po mne majiteľ toho chlpáča. Aký pán taký pes. Keby sa psy mohli smiať, tak sa mi ten veľký sivý vlk určite posmieva. Ja som ešte lapala po dychu.

„Prepáčte," utrúsila som, no takým tónom akoby som povedala dajte sa vypchať! Karhavým pohľadom som pozrela na Suši, ktorá sa mi začala roztomilo krútiť okolo nôh.

„Ty malá potvorka," poškrabkala som ju na hlavičke, chytila vôdzku a vybrali sme sa domov. Prechádzali sme okolo kaviarni, v ktorej pracujem, čo mi na tvári zanechalo úsmev. Tešila som sa aj keď netuším na čo.

Sušienke som dala dom najesť a ja som si urobila kávu. Oliver ešte spal, aspoň som mala čas na učenie. Takto som si narodeniny nepredstavovala, vôbec nie. Sedím za knižkami, skvelé. Už mám predsa dvadsať, to treba osláviť. Ešte počkám kým sa Oliver zobudí a ak sa bude znova správať tak ako včera, tak odídem do mesta a budem nakupovať až kým všetko nezatvoria. Nákupy sú fajn odreagovanie.

„Ja viem, že sa nudíš. Počkaj chvíľu," pohladkala som ju a opäť sa začítala. Suši si len ľahla vedľa mňa a tvárila sa, že čaká. Zatvorila som oči a v mysli si opakovala pár viet dookola. Začula som šušťanie, tak som otvorila oči a hneď na to aj Suši dopadla labkami na zem papuľkou zvierajúc moje papiere. Ihneď som vyskočila z postele, no to ona už bežala von z izby a ja samozrejme za ňou. Akonáhle som vyšla, zbadala som Olivera. Stál na prahu obývačky a chodby pod veľkým oblúkom len v teplákoch s uterákom okolo krku a mokrými vlasmi. Bol na zožratie. Suši dobehla k nemu a pustila papiere na zem pred neho. Usmial sa, tak krásne ako vie len on. Z dôvodu mne neznámeho som sa aj ja usmiala a ďalej na neho zízala. Nehodlala som prestať. Malá potvorka si len víťazoslávne ľahla ku jeho nohám a hľadela na mňa.

„Teplo sa obleč, za chvíľu odchádzame," oznámil mi a prešiel si uterákom po vlasoch. Bolo mi úplne jedno kam, bola som rada, že sa správa rozumne, že konečne pôjdem von a že budem s ním. Prikývla som, no skôr ako som sa stratila v skrini som k nemu podišla a pobozkala ho. Všetko je znova v poriadku, vďaka bohu. Zaplesalo mi srdce radosťou a pomaly som sa odtiahla. Išla som sa obliecť ako mi bolo povedané.

Hotová som bola behom pár minút a nedočkavo čakala, čo sa bude diať. Počula som ako si ešte fénoval vlasy. Nezvykol, no s mokrou hlavou na chladný vzduch nie je bohviečo. Takže sme sa ešte nie chvíľu zdržali.