Škoricový sen

✿Osemnásta kapitola✿

Mám šťastie, že ma má učiteľka rada a chápe ma. Sedeli sme tam všetci traja aj Britta a s vajíčkami na hlave, popritom ma ešte stále neopísateľne boleli hánky a boli celé fialové. Chvíľu nám dávala prednášku o správaní, hrozila mi pokarhanie riaditeľom školy, ale bude z toho asi trojka zo správania, možno to ukecám na dva. Naši ma zabijú. Odrazu sa mi rozmatnil zrak a prižmúrila som oči. Pocítila som zrýchlené bitie srdca, myslela som, že mi vyskočí z hrude a bude utekať na preteky. Následne sa mi zatočila hlava ešte, že som sedela, náhle som počula všetko tlmene, chvíľu som cítila tlak v zadnej časti hlavy a potom už nič.

Prebudila som sa v sanitke, pretrela som si oči aby som zaostrila.

„Viete ako sa voláte?" opýtal sa ma jeden zo záchranárov. Bola to divná otázka.

„Áno, áno, som v poriadku," oznámila som a chcela som si sadnúť, ale nenechali ma.

„Koľko prstov ukazujem?"nasledovala ďalšia otázka. Ukázal mi tri prsty odpovedala som a zbadala som triednu ako sedí vedľa mňa. Zľahka som sa na ňu usmiala, bola v strese. Iba nado mnou krútila hlavou. Vystúpila som z auta, no stále ma pridržiavali. Opakovala som, že som v poriadku, že ma môžu nechať. Spolu s učiteľkou nás zaviedli k doktorovi, následne mi odmerali tlak a urobili mi základnú prehliadku. Čo podľa mňa nebolo potrebné.

Jediné čo mi zistili bol vysoký tlak a veľký stres to mohlo byť dôvodom straty vedomia. Pani profesorka mu objasnila situáciu, pokrútil nado mnou hlavou ešte aj on a niekomu zavolal.

„Zajtra máte dohodnuté stretnutie so psychológom, slečna Brenemanová. Dúfam, že som vás neurazil ani nič podobné je to len preventívne," oznámil a podal mi vizitku od cvokára. Vzdychla som si a zobrala si kartičku. Neušiel mi jeho pohoršený pohľad na moje modré ruky, podišiel ku skrinke s liekmi.

Už sme boli na odchode, keď na nás ešte zakričal a podal mi nejaký krém.

„To je na tie ruky," pozrel mi hlboko do očí až ma zaštípalo svedomie. Keby vedel celý príbeh tak by sa na mňa tak hnusne nepozeral, ľutoval by ma! Pozdravila som sa a odišla. Ocino ma čakal pred nemocnicou, vypleštila som na neho oči. Ups..kvôli mne asi odišiel z práce.

Pani Lewisovú sme odviezli naspäť do školy. Cítila som sa tak previnilo, ocino bol celý čas ticho, vždy mi niečo povie.

„Oci, ja za to nemôžem, trpím to už dlho proste som vybuchla," ospravedlňovala som sa a hľadela na neho. Neviem či im poviem o tom psychológovi, neviem či tam vôbec pôjdem. Stále mlčal a všetku svoju pozornosť venoval šoférovaniu. Nahlas som si povzdychla a sklonila hlavu. Pípla mi esemska, bola od Britty. Písalo sa v nej: Zajtra umrieš!

Prevrátila som očami. To by som najprv do tej školy zajtra musela isť.

Sedela som na pohovke oproti ocinovi a skákala zrakom z veci na vec len aby som mu nemusela pozrieť do očí. Zhodil si sako na stôl.

„Sklamala si ma, uvedomuješ si čo si vlastne spravila?" po dlhom čase niečo z neho vyšlo. Znova ma čaká prednáška, to bude asi na dlhšie. Mamina bola ešte v robote, ale určite už o tom vedela. Tak som spustila.

„Ty nevieš aké to tam mám, každý deň tam chodím s tým nech mi nič neurobia, modlím sa, nech ma nestrápnia, že znova budem za nevychovanú hlupaňu. Nedajú mi pokoj nie je to len psychické, ale aj fyzické ubližovanie oci, vy máte asi s mamkou klapky na očiach proti mne alebo už fakt neviem. Neznášam to tam, neznášam tie osoby, tie slová, to poníženie," hľadela som mu do očí a z tých mojich sa vykotúľali slzy, „neznášam seba! Ničia mi život!" Dokončila som už úplne urevaná. Dnes bol asi môj deň vyjadrovania, musím uznať trochu mi odľahlo. Všetko to zo seba dať von po tak dlhom čase. Nekontrolovala som svoje slová iba tak zo mňa vypadli. Nie som ten typ, čo na srdci to na jazyku, no asi som to pridlho v sebe držala.

Ale za svoje skutky sa platí, ja platím trojkou zo správania a návštevou psychológa. Ocino ma silno a vrúcne objal, ďakujem presne toto teraz potrebujem. Vďačne som sa na neho usmiala a sľúbila mu, že sa to budem snažiť napraviť. Povedala som mu o zajtrajšej schôdzke s odborníkom. Zdal sa mu to ako múdry nápad. A možno je to to pravé čo teraz potrebujem.

Deň prešiel ako voda a hlavnou témou bol viete kto? No jasné, že ja. Ruky som si natrela tým krémom od doktora a trochu som si to zakryla make-upom nech tie modriny tak nevidno.

„Psychopatka poď jesť!" zakričal na mňa brat z kuchyne. Vôbec mi neprekážalo, že ma tak nazval , kto vie čo sa zajtra dozviem. Dokonca mi to prišlo vtipné. Pri stole sa ma súrodenci pýtali na rôzne veci, Matta zaujímalo ako som niekomu ja mohla vraziť a ako silno, Stellu zase Brittine vlasy. Iba mamku zaujímal môj zdravotný stav a prečo som vlastne odpadla. Unavená, ubolená, vyrozprávaná som zaľahla do postele a zaspala tak rýchlo, ako sa len dalo.

Odchádzala som z domu, bála som sa. Ešte nikdy som nebola u psychológa, kto vie čo mi povie. Zaklopala som na dvere od kancelárie. Otvorila mi veľmi milá a sympatická pani, hneď sa mi aj predstavila. Nemohla mať viac ako päťdesiat rokov. Mala neobyčajné, avšak pekné meno Iris Amari. Znelo to skôr ako zaklínadlo, než meno. Pôsobila na mňa tá miestnosť tak príjemne vyzerala moderne, ale zároveň mala v sebe akési staro-indické čaro. Usadila som sa v hnedom koženom kresle, pani Amariová si sadla vedľa mňa a na stolík pred nami položila pohár s pastelovo zelenou vodou.

„To je tvoje vypi to. Budem ťa oslovovať Liselot, v poriadku? Môžeš mi tykať," spýtala sa a už aj ma zaskočila pretože ja som jej svoje druhé meno nepredstavila asi ma už má prečítanú odpredu odzadu. Nikto ma tak nevolá, no jej sa to meno asi pozdáva viac ako Cara. Prikývla som. Napätie zo mňa už hlavnej časti opadlo, vôbec som sa necítila nervózne.

„Tak teda začnime", prívetivo sa usmiala a vytiahla fotku z nejakej zložky zo zeleným obalom, „vedela by si mi opísať dievča, ktoré vidíš na obrázku?" Vyvalila som na ňu oči, bola to fotka fotená pred pár minútami ako som na ulici kráčala k budove kde sa nachádza jej kancelária. To je strašidelné, divné a nezdravé. Nerada o sebe hovorím, no teraz sa budeme rozprávať asi len o mne.