Škoricový sen

✿Osemdesiata prvá kapitola✿

Elías trval na prechádzke niekde ďalej od mesta, tak som mu vyhovela. Bol poriadne prírodný typ, keby mohol tak v lesoch trávi celé dni. Dnes chcel ísť domov, ja som nechcela aby odišiel, no bol už rozhodnutý. Chcela som s ním stráviť aspoň posledných pár hodín, než odíde a uvidíme sa až o pár mesiacov. No najprv sme skočili na kávu, na ktorú som mala príšernú chuť. Mali sme namierené do jedného národného parku menom Thingvellir, ktorý nebol ďaleko, no nebol zase ani najbližšie.

Občas fúkal studený vietor, čo ale k tomuto zamračenému počasiu išlo.

„Až dnes ráno som si uvedomila, ako veľmi mi chýba poriadne si aspoň pár krát za týždeň buchnúť do vreca," priznala som kráčajúc ďalej po nekonečnom chodníku.

„Hej, počul som. Tvoj tichý jemný hlások ma ráno aj zobudil, chúďa dievča," podpichol ma s uchechtnutím.

„Tak tá má ďaleko od chúďaťa," pokrútila som hlavou a zhlboka sa nadýchla.

„A počul som aj čo nasledovalo za tým ako odišla, ďalší z dôvodov prečo odchádzam."

„Prepáč, nevedela som, že už si nespal. Mrzí ma to," snažila som sa znieť ľútostivo, no potmehúdsky úsmev som zakryť nevidela. Mala by som sa cítiť pred ním trápne, no to vôbec nie je to, čo cítim. Cítim sa šťastne a spokojne.

„Jasné, jasné. Chápem," povzdychol si a prevrátil nado mnou očami. Chvíľu sme kráčali bez slov v tichu, ktoré prerušovali len občasné zvuky prírody. Nebol to ten typ trápneho ticha, keď si nemáte s človekom čo povedať. Toto bol presne ten typ mlčania, ktorý zbožňujem a dáva zmysel. Užívať si ticho je umenie. Stačí vám prítomnosť človeka, slová nie sú potrebné. Presne tak, to je aj pri Oliverovi. Elías pohľadom skúmal každý centimeter na vôkol a bolo vidno, že bol stratený v myšlienkach.

„V poslednej dobe často rozmýšľam o čase ako takom. Ako plynie každá sekunda, ktorá sa už nedá vrátiť späť a nikdy ju opäť nezažiješ. Všetko ide dopredu neuveriteľne rýchlo, skús sa nad tým zamyslieť. Nevieš ako to zastaviť, proste ideš s tým, necháš sa unášať prúdom času. O pár rokov sa obzrieš do zadu a čo uvidíš? Tisíce spomienok, ktoré boli tiež len obyčajnými sekundami. A na ďalších tisíc si už ani nespomenieš. Mám pocit akoby som si tie sekundy nevedel užívať a vážiť, akoby som sa v tom čase topil a to ho ani zďaleka nie je tak veľa aby som ním mohol plytvať," prehrabol si biele vlasy a priamo mi pozrel do očí. To, čo povedal dávalo zmysel, no nevie to ovplyvniť. Zbytočne sa trápi.

„Vieš, nie vždy to ide. Užívať si život, niekedy potrebuješ deň alebo týždeň kedy proste nemáš náladu sa usmievať a pozerať na svet optimisticky. Ja sa radšej nad takými vecami nepozastavujem, lebo potom mám zbytočne stratenú hlavu," povzbudivo som sa na neho usmiala.

Z parku som Elíasa odviezla rovno na stanicu, lebo veci už mal pobalené a naložené v aute. Vonku sme boli poriadne dlho a ešte sa mi zdôveroval s jeho hlbokými myšlienkami. Bolo fajn to počúvať. Patrične som sa s ním rozlúčila, počkala som až kým nenastúpi a nezakýva mi. Myslela som si, že ešte pár dní ostane. Nuž všade dobre, doma najlepšie.

Odišla som zo stanice a spomenula si, že mám vlastne dnes ešte stretnutie s pani Amariovou. Ešte som mala polhodinu čas, tak som skočila domov vyvenčiť Suši. Keby som vedela, že Elías sa chce tri hodiny prechádzať zobrala by som ju s nami, určite by si to užila. Doma nebol nikto, obidvaja asi boli v škole. Pri venčení som stretla Kevina, fajn sme sa porozprávali. Z čoho som usúdila, že asi nemajú momentálne prednášky. Ooch...už teraz mi Oliver chýba. Zavolala som mu, no nezdvihol. Nebola som znepokojená, nedvíhal často, a tak mi neostávalo nič iné len čakať.

Odniesla som Suši domov a šla ku svojej psychologičke. Na tú ženu som si už poriadne zvykla, bolo to zvláštne, ale mala dar človeka upokojiť a robiť ho lepšou verziou seba.

Pristúpila som k dverám, no skôr než som stihla zaklopať sa otvorili. Od ľaku som odskočila odo dverí. Na prahu kancelárie stála osoba, ktorú by som tu čakala najmenej zo všetkých. Zmeravela som a ústa som od prekvapenia nechala otvorené. Pár krát som zažmurkala, či sa mi to nezdá. Ale naozaj tu stál, Oliverov pokojný výraz nahradil zmätený a hneď na to nahnevaný. Stalo sa to behom sekundy, avšak ja som to vnímala spomalene. Tak hnusne na mňa pozrel až mi zovrelo hrudník. Čo to dopekla?! Nestihla som nič povedať a už prudkým krokom vykročil preč. Pozrela som na pani Amariovú, ktorá mi naznačovala aby som šla za ním. Kým som sa spamätala, tak už zašiel za roh. Rozbehla som sa za ním a zakričala jeho meno. Zbadala som jeho vzďaľujúci sa chrbát a na kričanie vôbec nereagoval. Dobehla som ho a chytila za ruku, ihneď sa mi vytrhol a pokračoval v chôdzi. Opäť som ho dobehla a otočila si ho k sebe.

„Čo som urobila? Hneváš sa na mňa?" spýtala som sa milo. Zaťal zuby, odvrátil hlavu a dal preč moje ruky z tých jeho. Panebože, vyzeral brutálne rozčúlene a doprial si pár hlbokých nádychov.

„To je v poriadku, nemusíš mi to povedať hneď. Pôjdeme domov a porozprávame sa," znovu som uchopila jeho teplú dlaň, ktorú tak zbožňujem držať

„Nikam nejdem," precedil cez zuby a fakt pevne mi stisol dlaň, hneď ju aj pustil. Akoby ho popálila. Nasucho som preglgla a v hlave sa snažila prísť na to, čo sa tu práve deje. Už sa chcel dať na odchod, ale moja slová ho prerušili. Sama som bola z toho poriadne prekvapená, no on vyzeral akoby ho niekto prepol.

„Oliver, prosím upokoj sa. Nemáš sa prečo hnevať," usmiala som sa na neho snažiac sa ho nejako obmäkčiť.

„Som pokojný! Nechaj ma," štekol po mne. Celá som sa triasla a bála som sa ako toto celé skončí.

„Neodháňaj ma od seba, prosím," vyšlo zo mňa priškrteným hlasom. Slzy ma už rezali v očiach, potrebovala som istotu, že mi všetko neskôr vysvetlí, no ani pri najmenšom toto tak nevyzeralo. Podišla som k nemu a objala ho, chcela som mu dať všetku svoju lásku a energiu. Neprešlo ani pár sekúnd a už ma od seba silnými rukami odstrčil.

  ✿ ✿✿✿✿✿

Táák ľudkovia máme pred sebou už asi len dve kapitoly. Finálna hádka nesmie chýbať, dúfam, že to prežívate tak ako ja a prekvapila som vás :) :)... Ďakujem vám <3