Škoricový sen

✿Šesťdesiata piata kapitola✿

„Bože. V živote by mi nenapadlo, že vy dvaja," rozhadzovala som rukami, stále mi to nešlo do hlavy.

„Už od dávna som k nemu cítila niečo iné ako priateľstvo. A zrazu bum!" usmiala sa na mňa. Bola som ešte zaskočená, no už sa ma zmocňovala radosť. Budem ju hádam teraz vídať častejšie.

„Ako k tomu vlastne došlo?" prekvapene som sa a ňu pozerala.

„No, vieš Hafey mala narodeniny. Tak sme boli oslavovať v jednom klube a zhodou okolností tam bol aj Mattías, aj ten tvoj Oliver. A alkohol tiež robil svoje a domysli si," uškrnula sa na mňa, ja som len pobavene zagúľala očami, „a potom sme sa stretávali a vzniklo z toho toto. No dosť bolo o mne. Už ste akože s Oliverom spolu?"

Hafey bola jej sesternica, ak si dobre pamätám. Nevšimla som si predtým, že by Mattías niekam pravidelne chodil. Musím asi zapracovať na schopnosti všímať si ľudí.

Čo sa týka Olivera, naozaj netuším ako to je s nami. Ja by som s radosťou povedala áno, chodíme spolu, no asi by som klamala.

„Dávaš mi ťažké otázky, Ruth," pousmiala som sa a kopla čižmou do kopy snehu predo mnou.

„Pri najmenšom to tak vyzeralo. Takže to beriem ako áno," drgla do mňa plecom a opäť sa usmiala. Prechádzali sme sa celkom dlho, nebolo až tak chladno hoci už bola tma. Celý čas sme sa rozprávali a ja som mala pocit akoby som sa vrátila v čase, keď som mala desať rokov a s Ruth sme blbli na sánkach a guľovali sa. Bolo to fajn.

Vrátili sme sa do bytu a Ruth musela už odísť. Matt ju išiel zaviesť domov. A tak nám s Oliverom nechali súkromie, čomu som sa len potešila. Nieže by mi tu prekážali, ale Matt nás nenapomínal.

Aj keď sme len sedeli na gauči, sedela som mu medzi nohami a chrbtom sa mu opierala o hruď. Cítila som každý jeho nádych a výdych. Všetko bolo zrazu tak krásne a jednoduché, akoby život bol len prechádzka ružovou záhradou. Keby som sa na neho nepozerala každých desať sekúnd zaspala by som. Znova som na neho hľadela a užívala si jeho prítomnosť. On sa na mne len zasmial, prišlo mu vtipné ako ho okukujem. Úsmev som mala na tvári permanentne, no keď som videla jeho úsmev, kútiky úst sa mi roztiahli ešte viac.

„Čo je?" milo na mňa pozrel a pohladil ma po ruke.

„Neverím, že sa to naozaj deje," priznala som a čím ďalej, tým viac som sa strácala v jeho očiach.

„Prečo? Je to normálne," opäť sa usmial. Je to normálne. Čo tým myslel? Že je to úplne obyčajné a necíti sa tak skvelo ako ja? Alebo len..vlastne už ani nemám inú teóriu.

„Pre mňa nie," posmutnela som sklopujúc zrak. Zdvihol mi tvár k tej jeho a potom ma pobozkal. Znova. A znova. Mňa ako vždy zaplnil príjemný pocit, ktorý som natoľko zbožňovala. Presne po takomto bozku by mali nasledovať slová ako ľúbim ťa, no ani jeden z nás sa na to neodhodlal. A on to možno ani tak necítil.

„Som rada, že si pri mne," nakoniec som zvolila práve tieto slová. Nebolo to celkom to čo som cítila, cítila som omnoho viac. Stále neviem čo si k nemu mám dovoliť a čo nie. Ako by zobral také dôležité slová? Koniec koncov, nie sú to len slová, aspoň nie pre mňa.

„Ja tiež," sladko sa usmial. Otočila som hlavu naspäť k televízií, avšak programu som nevenovala už pozornosť. Premýšľala som. Premýšľala nad ním, nad nami a ako dlho nám to vydrží takto vynikajúco. Ani Olivera film nezamestnával, furt sa hýbal a dýchal akosi prudšie. Akoby bol znepokojený. Snáď som to s tými slovami neprehnala, nebolo to zas až také závažné.

Odrazu niekto vstúpil do bytu a my sme od seba odskočili akoby sme robili niečo nezákonné. Bol to len Matt, to nám bolo jasné. Netuším prečo sme takto reagovali, radšej som sa išla napiť a potom osprchovať.

Keď som vyšla len v uteráku z kúpeľne a venovala Oliverovi bozk na dobrú noc, bol prekvapený, ale neprotestoval dokonca si vyžadoval viac. Avšak bolo by to nefér voči Mattovi, chápem. Nedobrovoľne som sa od neho odtiahla a prešla zrakom na brata, ktorý nám bol našťastie chrbtom. Odišla som do izby a navliekla sa do pyžamy. Netrvalo mi dlho a zaspala som s myšlienkami na to čo sa dnes stalo.

Prišlo ráno, budíček, upravila som sa, nakŕmila Suši a šup do školy. Zamkla som Bruna a vošla do budovy s modlitbou, nech to dnes prejde rýchlo lebo sa mi absolútne nechcelo trčať tu.

Už-už som si išla sadnúť, keď som si uvedomila, že tá stolička vôbec nie je čistá. Bolo na nej poondiate lepidlo. Zatvorila som oči a počítala do desať. Ako tak som sa upokojila a vymenila stoličku za Alísinu, tá dnes nepríde, spomínala niečo so zubárkou.

Hodila som očkom po Mikaelovi, ktorý sa tváril otrávene, že som mu na to neskočila. To už použil dosť krát na to, aby som si to všimla, nie som sprostá! A on je staromódny.

Po druhej hodine som išla do bufetu a on ma potkol, našťastie som to ustala. Aj tak sa na mne aspoň pár ľudí zabavilo. Už mi to ale viac ukradnuté byť nemohlo.

Po ďalšej hodine prechádzal okolo mňa, ja som sa mu neustúpila, a tak som do neho vrazila plecom a on na mňa akože nechtiac vylial svoju coca-colu. Aby toho nebolo málo Britta mi roztrhala zošit z občianskej. Mne toto úplne stačilo aby som si zobrala tašku a ušla zo školy. Mala som namierené rovno do telocvične, avšak musela som si urobiť zastávku doma po veci a zhodiť školskú tašku.

Cestou som vybavila starkú aby opäť nepovedala, že sa jej ani neozvem.

Vyšla som zo šatne a očami hľadala toho debila. Stál pri jednej babe, tú som tu už poriadne dlho nevidela. Chvíľu som počkala, no on bol stále pri nej, tak som ku nim podišla a odtiahla Masona ďalej od nej.

„Prestaň Oliverovi trepať sprostosti," na začiatok som na neho nakričala a pichla ho prstom do hrude. Je pravda, že som si na ňom vybíjala práve všetku zlosť. On sa mi začal smiať. To je ale...argghr!!Jeden....dva....tri...stále sa mi smial. Normálne sa na mne z chuti zabával. Počítanie mi teraz nepomôže. Vytočil ma viac ako tí dvaja v škole. Sotila som do neho dosť silno na to, aby sa spamätal. Teraz na mňa už len povýšenecky zazeral. 

✿✿✿✿

Cara si to prišla s Masonom vybaviť, uvidíme či sa jej to podarí :)