Škoricový sen

✿Tridsiata druhá kapitola✿

Chcela som znovu cítiť jeho pery, a ako ešte. Ale nemohla som. Natiahla som sa ešte viac, boli sme tvárami asi päť centimetrov od seba a zobrala som si zo zadného sedadla bundu. Cítila som jeho teplý dych. Celé to moje vystúpenie malo vyzerať ako keby som sa len naťahovala po bundu, veľmi pomaly naťahovala. Bola som na seba hrdá, že som to tak zvládla. V duchu som si zatlieskala, obliekla som sa a vystúpila z auta. Zaskočilo ho, že som to urobila, vmňa tiež. Kde sa to vo mne vzalo, toľko silnej vôle.

Cara: 1

Oliver: 0

Vystúpila som z auta a z kufra som si išla zobrať veci. Tu bola iná zima zamŕzala som len pri ceste od auta k dverám. Vstúpila som bez zaklopania a ihneď išla ku krbu. Vyhrievala som sa a skúmala izbu, v ktorej som sa nachádzala. Z vnútra to vyzeralo oveľa modernejšie a väčšie. Stena, na ktorej bol krb bola obložená rôznymi kameňmi čo vyzeralo veľmi dobre. Tiež tam bola obrovská hnedá kožená pohovka a módny drevený stôl. Všetok nábytok pôsobil tak luxusne a spolu tvoril taký dojem rodinného zrubu. Len táto miestnosť určite stála viac ako celý náš dom. Dovolím si povedať, že máme fakt krásny dom, ale tento bol lepší. Mamka mi urobila sprievodcu a všetko mi poukazovala. Mimochodom bola tu aj vírivka a sauna. Ani nechcem vedieť koľko ocko za pár dní prenajatia tejto "chaty" platil.

Zložila som si veci v našej izbe so Stellou. Postele vyzerali komfortne a boli dosť veľké. Každá sme mali vlastnú skriňu z tmavého dreva. Všetko bolo zladené a ja som sa cítila ako v nejakom hotely v hlavnom meste. Popritom sme boli niekde uprostred ničoho a koľká krása. Chalani mali izbu hneď vedľa a rodičia oproti.

Hodila som sa na posteľ a nasávala vôňu lesa a nového nábytku. Oblečenie som si položila do skrine a ešte chvíľu som sa prechádzala po "chate". Mamka vykladala jedlo do obrovskej chladničky zatiaľ čo všetci ostatní sedeli v obývačke. Zobrala som si banán a mandarínku, kým mamina niečo fajné neukuchtí. Olúpala som si banán a išla sa kuknúť o čom je reč v hlavnej miestnosti. Zaujala som miesto pri krbe, znova.

Chvíľu sa rozprávali o autách, ale my so Stellou sme boli mimo témy. Dala som si už tretí hryz keď som zacítila ako ma prepaľujú niekoho oči, ako to, že cítim ešte aj jeho pohľad? Zdvihla som k nemu spýtavo zrak. Nervózne sa pomrvil na mieste, hrudník mu výrazne klesal a stúpal. Až potom som si uvedomila o čo ide. Zachichotala som sa lebo mi to prišlo zábavné. Mohla by som ho naťahovať, ale nechcem. Odišla som si dojesť banán do kuchyne a prišla som s mandarínkou. Spokojne som ju zjedla, čo trochu nasýtilo moje pahltné bruško.

„No vidíš Cara prežila si cestu. Veď Oliver je ako tvoj druhý brat tak neviem prečo sa stále sťažuješ," vytiahol ocko už mal v sebe tri poháre vína. Jemu veľa do nálady netreba, no nechápem prečo to teraz spomenul. Všetci Olivera brali ako jedného z rodiny. My by sme nemohli byť súrodenci, striaslo ma pri tej predstave.

„To by bol incest," šepol Matt Oliverovi, ale ja som to počula, obaja sa zasmiali. Zazrela som na neho, avšak mne samej to bolo vtipné. Síce to nebolo zábavné, ale keď sa usmieval on tak aj ja, podvedome. Z kuchyne som bola zobrať dva poháre, jeden pre mňa a druhý pre Stellu. Chalani pili niečo tvrdšie aj Stella by si dala, ale to jej zas ocino už nedovolí. Naliala som nám z fľaše celkom drahého vína. Sestrička si veľmi na takýto alkohol nepotrpí, je jej jedno čo pije, len nech to má dáke to percento. Nemusela mi to vravieť na toľko ju už poznám. Ja si naopak radšej vypijem víno alebo len dačo sladké. Dopriala som si ďalší dúšok rubínového, vynikajúceho vína. Lepšie som asi ešte nepila. Stále sme sa rozprávali a smiali. Potom sme jedli obed, zrazu aj večeru. Čas letel ako keby chcel vyhrať maratón. Hrali sme aj Monopoly ale dlho nám to nevydržalo, lebo Stella nevie prehrávať. Nestíhala som sledovať hodiny, hýbali sa až prirýchlo. Ale užívala som si chvíle v kruhu rodiny a Olivera.

Sedela som na svojom mieste a príjemne ma pálilo teplo čo sálalo z kozubu. Práve som pila štvrtý pohár, ale cítila som sa ako by som nič nepila. Stella si občas naliala aj s whisky, avšak nikto si to nevšimol, až na mňa. Všetci už boli v dobrej nálade, len mňa akosi ťahal spánok a túžba po vyskúšaní novej postele. Počúvala som rozhovor snažiac sa nezaspať. Vzdala som to a pobrala sa na poschodie. Narýchlo som sa umyla a prezliekla. Ľahla som si a obdivovala mäkkosť paplóna. Matrac i vankúš mi úplne vyhovovali. Zatvorila som oči, nestihla som ani fantazírovať a už som spala. Bol to vyčerpávajúci deň.

„Šššš..zobudíme niekoho!" počula som Stellin hlas, no cez rozospaté oči som nič nevidela. Z jej tónu som usúdila, že bola trochu naliata. Šestnásť ročné dievča, prosím pekne! Zrak sa mi prispôsobil šeru v izbe a pozorovala som čo sa vlastne deje. Nevedeli, že som sa prebudila. Sestra si pritiahla Olivera bližšie k sebe.

„Kde sme?" pýtal sa. Sadol si na jej posteľ a ona na neho obkročmo. Začínala mi vrieť krv v žilách, ale zatiaľ nič také nerobili. Až keď ho začala bozkávať som sa neudržala. Cítila som ako mi zvieralo celý hrudník a v tejto chvíli by som najradšej vytrhla Stelle všetky vlasy z hlavy! Kvôli hrči v krku som nevedela ani poriadne pregĺgať. Čo má čo bozkávať Olivera?! A prečo ma to tak štve?!

„Vypadnite!" okríkla som ich. Bolo mi to trápne, no pre nich to muselo byť trápnejšie. Obrátila som sa čelom k stene, keď na mňa Stella pozrela spoza Olivera. Pichlo ma v srdci keď som si predstavila koľko musel mať Oliver báb. Počula som ako ťažké kroky opúšťajú miestnosť a ako sa Stella prehadzovala z jednej strany na druhú. Bola som taká rozzúrená, že som dychčala ako fúria a už sa mi nedalo zaspať. Boli ešte len dve. Takýto koniec pekného dňa som nečakala!

„Vstávame, za päť minút nech ste dole," budil nás ocko. Ako to, že má ráno vždy toľko energie? Skontrolovala som čas, bolo okolo deväť. Naveľa som sa vyhrabala z postele a išla som sa dať do poriadku. Umyla som si tvár a zuby. Vlasy som si dala do smiešneho tvaru na hlave a vyšla som. Ešte, že tu sú dve kúpeľne, lebo tu na poschodí už čakali na uvoľnenie obidvaja moji súrodenci. Prenechala som im miestnosť a išla sa obliecť. Najprv som si dala tielko a legíny, v tom niekto vstúpil do izby. Bol to Oliver, plnohodnotný člen našej rodiny, podľa všetkých. Pohľadom som sa ho pýtala čo tu chce. Vlasy mal strapatejšie ako obvykle a tváril sa zmätene.

„Príšerne ma bolí hlava a nič si zo včera nepamätám," objasnil mi a oprel sa plecom o stenu.

„A za mnou si prišiel lebo?" stále som nechápala kam tým mieri.

„Lebo, či sa dačo medzi nami.." začal neisto, ale prerušila som ho. Určite by som si s ním nezačala keby bol na mol.

„Nemusíš sa obávať. Tú istú chybu by som druhý krát nespravila. Ale ak pôjdeš za Stellou tá ti možno niečo na rozpamätanie povie," navrhla som a falošne sa na neho usmiala. Prstami si vošiel do vlasov, premeral si ma a mračil sa. Tvárila som sa, že tam akože nie je a doobliekala som sa. Zišla som dole a vychutnala si raňajky. Voňali už keď som vyšla z izby. Mhmm.. Maminkina praženica. Všetci sme dojedli a zobrali si lyže a snowboardy.

Na svahu nám dali lístky, ktoré máme do konca pobytu. Už som nevedela dočkať kedy sa pustím dole svahom. Cez všetko to oblečenie čo som mala na sebe som tú zimu takmer nepocítila. Čakali sme všetci v rade na lanovku a rozprávali sa. Vyzeral to byť celkom dlhý svah, len dúfam, že nebude aj strmý, lebo to ešte nieje pre mňa. Už rok som nestála na doske takže si to budem musieť znova prejsť od základov. Každý rok to mám tak isto, zdá sa mi, že sa v tom vôbec nezlepšujem. Povzdychla som prikročila k lanovke. Pohla som sa iba ja, lebo ostatní počuli, že majú vyjsť z radu. Ocko nám chcel urobiť fotku v prvý deň, vždy to tak robieva. Odfotí nás aj hore aj dole, no ja asi na prvej fotke nebudem.