Škoricový sen

✿Päťdesiata piata kapitola✿

„Po," odkašľal si, „pokračuj." Potešilo ma, že to povedal, no už i tak som sa hanbila jak pes. A to som nevedela, že sa pozerá. Po dlhom čase som vydýchla a zaviazala si župan na páse. Pár krát som zažmurkala aby som sa uistila, že tu naozaj stojí.

„To si hovor Alíse," nabrala som odvahu a odsekla mu. Mala to vyznieť tak, aby vedel o čo prichádza. Videla som ako preglgol a pohol sa smerom ku mne. Nevedela som čo robiť a hudba stále išla, čím robila atmosféru vzrušujúcejšou. Podišiel ku mne a ja som cúvla, aj keď som vedela, že za mnou je už len stena. Nemám kadiaľ ujsť.

„Bože," zašepkal a skrátil vzdialenosť medzi nami. Bol odo mňa už len dvadsať centimetrov. Nahol sa ku mne, hlavu zaboril do môjho krku a zhlboka sa nadýchol. Nohy som už mala zasa ako zo želé. Čo to robí?? Privádza ťa o rozum, zlatko.

Dal mi pusu na kľúčnu kosť, na krk, sánku a potom zastal. Rukou mi siahol na driek, pritiahol si ma a pobozkal na pery. Akoby sa nič nedialo, akoby sme boli spolu my dvaja a nie on a Alísa, akoby sme medzi sebou nemali žiadne nevyriešené veci, akoby sme sa každý deň nehádali. Teraz sme aspoň na chvíľu patrili jeden druhému.

Odtiahol sa po nádych a oprel si čelo o to moje. Za sekundu som sa spamätala, hnevám sa na seba, že som mu to znova dovolila. Veď sa snažím vyhodiť ho z mysle, nech mi toto už viac nerobí. Vždy keď som si istá, že to medzi nami skončilo urobí toto!! Znova mi dá nádej! Nádej, ktorú možno zajtra, možno o týždeň zničí. Stále to isté, robí si so mnou čo sa mu zachce. Odstrčila som ho od seba a zazrela na neho.

„Oliver prestaň! Veď ty si ma už dostal, dokonca za jeden večer," vyhodila som mu na oči a snažila sa tváriť pohoršene. Pozrel na mňa očami lovca a prešiel si jazykom po pere. Odvrátila som od neho zrak a prešla ku dverám svojej izby. Asi mi nemal čo povedať, iba ma mlčky sledoval. Ak sa má takto správať, za každým keď budem mať toto oblečené, tak neviem ako sa budem krotiť ja pri jeho intenzívnych pohľadoch.

„Kedy ťa uvidím na Kevinovom videu?" pozrel mi drzo do očí a zahryzol si do spodnej pery. Vyvalila som na neho oči. Toto predsa nemôže myslieť vážne!!

„Toto si o mne myslíš?!" neveriacky som pokrútila hlavou a založila si ruky v bok. Týmto ma teda naštval.

„Čo si mám predstaviť keď ti povie "Maj sa, zlato?" pôsobil nahnevane. Háá..takže to predsa len zabralo. Nie som mu ukradnutá!!

„Žiarliš?"podvihla som pobavene obočie a uškrnula sa.

„Pche," odfrkol si a mávol rukou. Zasmiala som sa.

„Bolo to hrané a očividne veľmi dobre," uchechtla som sa a užívala si jeho pohľad. On žiarli!! Je možné, že ma to takto teší? Usmievala som sa od ucha k uchu. Zdvihol ku mne pohľad, v ktorom som sa strácala. Och nie..zase som sa dala chytiť. Nie je cesty späť. Tento pohľad poznám.

Podišiel ku mne, dlaňami mi prikryl líca a vášnivo ma pobozkal. Nehovoriac o hlasnej hudbe, ktorá nám to všetko spríjemňovala. Na nič nečakal, zdvihol ma na ruky a ja som si obmotala nohy okolo jeho pásu. Otvoril dvere za mnou a potom presunul ruky na môj zadok. Nevedela som, či chcem prestať alebo pokračovať. Bola som si vedomá kam toto všetko smeruje. Nechcela som mu zase podľahnúť a byť odkopnutá, no chcela som ho mať pri sebe, bozkávať a dotýkať sa ho.

Položil ma na posteľ a prevliekol si cez hlavu tričko. Prešla som mu prstami cez brucho, hruď až po krk a znova si ho pritisla k perám. Šialené! Ako po niekom môžem takto túžiť?

Jeho pery vedeli zázraky. Rozuzlil mi šnúrku na župane a snažil sa ho dať dole. Rozosmialo ma to, kým budem ležať na chrbte asi mi ho dole nedá. Bolo vtipné ako sa s tým trápil, vôbec som mu nepomáhala. Hlasno zafunel a postavil sa, zatiaľ čo ja som sa stále smiala. Rýchlo ma prevrátil na brucho a županík zmizol z môjho tela do sekundy. Prevalil ma naspäť a uškrnul sa na mňa. Ja som teraz na neho hľadela so všetkou láskou, ktorá vo mne bola. Je taký pekný.