Škoricový sen

✿Sedemdesiata prvá kapitola✿

Bola som ako v rozprávke, ale v tej skutočnej.

„Máš u mňa to želanie," zapozeral sa mi do očí a pousmial sa.

„Už si mi ho splnil," úsmev mi ozdobil tvár a naďalej som sa strácala v hĺbke zelených jazierok, ktoré mi videli hádam aj do duše.

Obula som si aj druhú čižmu a postavila sa z auta. Na ľade sme sa ešte dlhú dobu šialili, spadla som už iba dvakrát, no nasmiali sme sa parádne. Urobili sme si naše prvé fotky, čo bolo tiež istým druhom spečatenia nášho skoro vzťahu. Ostala by som tam s ním aj do večera, len mi akosi začalo škvŕkať v bruchu. Na raňajky som veľa nezjedla a vlastne ani netuším koľko je hodín. Nahla som sa za mobilom, že pozriem čas.

„Poď predajú nám všetky hot-dogy," zakričal na mňa Oliver. Hneď ako spomenul hot-dog som vyletela z auta a rýchlo kráčala ku stánku, kde ich predávali. Mhhhmm...tá vôňa. Zbožňujem pylsur, sú to naše islandské hot-dogy, neboli ako tie americké. Prekvapivo tu v rade čakalo dosť ľudí, mne sa už zbiehali poriadne slinky. Naposledy som to jedla asi pred rokom v Reykjavíku, lepšie som v živote nejedla. Ani som si neuvedomila ako veľmi som mala na pylsur chuť.

„Ein með öllu," objednala som si jeden so všetkým, čo obsahovalo jahňacinu, kečup, horčicu, cibuľu, vyprážanú cibuľu a omáčku, ktorá bola z majonézy a rôznych korenín. Oliver si dal to isté len bez horčice. Keďže všetky stoly – ktoré boli až tri – boli obsadené, sadli sme si na lavičku. No nakoniec ja som aj tak stála, lebo lavička bola dosť studená.

Chutilo to vynikajúco. Poďakovala som Oliverovi, keďže platil on. Všimla som si ako ma pobavene pozoroval, keď som jedla alebo keď som na napchávala.

„Čo sa tak pozeráš," šušlala som s rukou zakrývajúc plné ústa. Aj mne bolo vtipné.

„To jedlo ti nikam neutečie, ak chceš kúpim ti ešte jeden," zasmial sa a uštipol ma do líc.

„Hééj," buchla som ho do ramena a obdarilo ho pobavene-nenávistným pohľadom. Znova sa len zasmial, čo mne vôbec nevadilo. Stačilo mi počuť jeho smiech a hneď bol deň krajší.

Dojedli sme a pomaly sa pobrali k autu.

„Koľko je hodín?" spýtala som sa ho.

„Nechal som si mobil v aute," oznámil a chytil ma okolo pliec. Ako mám len rada keď to robí, hoci to nerobí často. Bolo mi s ním neuveriteľne skvele. Nevedela som sa na neho vynadívať, akoby pre moje oči neexistovalo nič iné, iba on.

Nasadli sme a ja som pozrela už spomínaný čas. Vypleštila som oči na displej, potom na Olivera a naspäť na obrazovku. Nemôže byť predsa už toľko.

„Bože nie, prosím. Oliver poďme rýchlo," zapla som si pás a on ako na rozkaz letel. Boli tri hodiny a ja som mala o pol tretej začať svoju prvú službu. Nie! Už teraz meškám pol hodinu.

„Čo sa stalo?" nechápavo a zároveň vystrašene na mňa pozrel.

„Meškám prvý deň do práce," nahodila som pochmúrny výraz.

„Aha a kde?" predbehol auto pred nami a nespomaľoval.

„V jednej kaviarni blízko nášho paneláka," chytila som sa za hlavu. Čo poviem pánovi Dahlbergovi, dúfam, že ma nevyhodí a bude mať zľutovanie. Ako som mohla zabudnúť? No jasné, pri Oliverovi veľmi jednoducho. Dopekla!

Cesta trvala asi pätnásť minút. Rýchlo som vyskočila z auta a hnala sa dnu. Pán Dahlberg stál za pultom a vybavoval zákazníkov, ktorých tu bolo pomerne dosť. Podišla som za pult a brala si jednu zo záster, čo tu boli zavesené.

„Osprave...," ani som nestihla dokončiť. Šedivý pán s okuliarmi mi vytrhol zásteru z ruky a zagánil na mňa.

„Tu už nemáte čo robiť. Nemôžem zamestnávať nedochvíľnych a nezodpovedných ľudí, a to ani neviete ako obsluhovať taký stroj! Dovidenia!" rozčuľoval sa môj bývalý šéf rozhadzujúc rukami. Z úst mu vyprsklo niekoľko slín. Ukázal na veľký stroj, ktorý bol pravdepodobne na kávu. Dobre, že som sa od hanby neprepadla, červeň ma celú zaliala. Vďaka stiahnutému hrdlu som nevydala ani slovko, tak som radšej sklonila hlavu a odišla sprevádzaná zvedavými pohľadmi zákazníkov. Ja som taká sprostá!! Keď sa konečne niekto nado mnou zmiluje, ja sa rozhodnem, že to celé pokazím.

Oliver sa opieral o auto a súcitne na mňa hľadel. Pomaly som k nemu dokráčala a zabodla hlavu do jeho hrude. Objal ma a dal mi pusu na vrch hlavy.

„No poď," pustil ma a otvoril dvere, on si prešiel na stranu vodiča a pohli sme sa domov.

„Chápeš to?! Nemohol mi to odpustiť? Bolo to len tridsať minút," spustila som, keď sme opúšťali parkovisko.

„To je ale debil však? Ani nevidel ako by si rozliala polovicu objednávok," krútil hlavou a ironicky ma podporoval. Trhalo mi kútikmi a zároveň mi bolo do plaču, opäť. Zbabrala som to na plnej čiare. Oprela som sa lakťom o okno a zahľadela sa na budovy na okolo. Išli sme vrátiť korčule a potom už len domov. Bola som sklamaná, no zo seba. Tešila som sa, že si konečne zarobím. Ale keby som mohla vrátiť čas, tak ostanem s Oliverom pri jazere aj tak. Táto práca asi nebola pre mňa, o Oliverovi to povedať neviem. Mám pocit akoby sme boli stvorení pre seba. Chvíle s ním neboli premárnené.

Prišli sme domov a Suši nás privítala štekaním, museli sme jej veľmi chýbať. Väčšinou len skáče – aj keď to nemá povolené – nezvykne štekať. Chvíľu som sa je venovala a potom sa hodila na gauč vedľa Olivera.

„Objednám jedlo?" opýtal sa s telefónom v ruke.

„Nie som hladná, ak chceš niečo urobím, ale mali by prísť naši a mamka určite donesie nejaké jedlo," poznamenala som a privrela viečka pri cítení jeho skvelej vône.

„Prečo si bol včera úplne iný?" povedala som takmer šepotom.

„Nechcem to riešiť," poznamenal kľudne, no cítila som ako sa mu zrýchlil dych.

„Ale.." otočila som hlavu k nemu a v momente ma umlčal perami. Musí s tým prestať, za každým ma úplne poblázni. Zabúdam na všetko a chcem to nechať plynúť. Veľmi neochotne som sa odtiahla.

„Chcem to vedieť," hodila som na neho prosebný pohľad.

„Nechaj to tak, prosím," obtrel sa perami o tie moje. Naskočili mi zimomriavky a ja som sa nechala unášať ohňom, ktorý vo mne rozhorel ako vždy.

✿✿✿✿✿     

Táák moji milí čitatelia, viem, že je kapitola kratšia, ale zase som vás nechcela nechať dlho čakať :D <3

Islandsky hot-dog (pylsur) je tradičné jedlo na Islande, tak som vám ho trochu priblížila :) A Cara už je znova bez práce, no s Oliverom <3 <3