✿Tridsiata deviata kapitola✿

4.2K 262 0
                                    

Prišla som do triedy a na mojom mieste sedel Mikael. Doparoma! Čo teraz?! Rýchlo som sa rozhliadla po miestnosti a voľné bolo už len v prvej lavici. Neznášam sedieť v predu, no nič iné mi nezostávalo. Budú to len tri hodiny.

Na jedlo som nemala chuť, takže som mamkin obed musela odmietnuť. Pri odchode mi mamka povedala pár povzbudivých slov a dala pusu pre šťastie. Ocino ma odviezol na miesto a tiež mi držal palce. Žalúdok mám na vode a celá sa chvejem. Upokojovala som sa hlbokými nádychmi a pozitívnymi myšlienkami. Vstúpila som a všetko sa to začalo.

Testy som zvládla úplne bez chyby. Neviem ako, asi pri mne stoja všetci svätí. Praktická časť bola pre mňa už horšia. Sedela som v aute akoby som zhtla pravítko. Akonáhle som sa čo i len trochu skrčila, pocítila som ostrú bolesť. No snažila som sa sústrediť na všetko iné len nie na to, ako veľmi to bolí. Jazdila som v poriadku bez žiadnych priestupkov. To znamená, že som to dala!! Ocko ma už čakal tam kde ma vysadil. Povedal, že je mňa hrdý a, že vodičák mi príde napozajtra. Juu!

Zvískla som a objala ho. Snažila som sa ignorovať bolesť v oblasti hrudníka. Som taká šťastná. Tá voľnosť, môžem ísť kam sa mi zachce, kedy sa mi zachce. Teda až od piatku, až vtedy dostanem do ruky kartičku voľnosti. Bude to úžasné, hoci nechcem vedieť ako na tej fotke vyzerám. Momentálne mi to bolo jedno.

Cestou domov sme sa zastavili v nákupnom centre išla som Mattovi kúpiť darček a tiež aj Ruth. Nevyberala som dlho mala som to už premyslené. Pre Ruth som mala náramok a kúpila som nám rovnaké tričká. Mattovi len vtipné ponožky, sprchovaciu sadu a príručku Ako stáť na vlastných nohách. No stále mi v hlave behal otáznik ohľadom Olivera, bola som rozhodnutá, že mu niečo kúpim ale neviem čo. Ešte sme sa zastavili sa v Cookieman, zvykli sme sem chodievať väčšinou oslavovať nejaký úspech alebo len dačo čo stojí za pochvalu. Naposledy sme tu boli keď Stella vyhrala zápas vo volejbale. Je tu toľko sladkostí, že aj keby ste chceli za deň ich všetky neochutnáte a sú vynikajúce. Zariadené to bolo do takého retro štýlu, páčilo sa mi to. Dali sme si len koláč a keksíky.

Prišli sme domov a nemala som komu oznámiť tú úžasnú novinu, lebo všetci boli v škole alebo v robote. Dokonca aj ocino odišiel do práce, veríte tomu? Pred zrkadlom som si zdvihla sveter aby som vedela ako som na tom. Stále to bolo celé fialové a bolelo to myslím viac. Asi to potrebuje odborný pohľad. Zobrala som si kľúče, mobil a peňaženku a vyšla von. Mala som namierené do nemocnice ku doktorovi, čo mi dal ten krém. Snáď si ma bude pamätať, lebo ak nie neviem čo budem robiť.

V čakárni bolo celkom dosť ľudí, ale vyprázdnilo sa to skôr ako som čakala. Možno to bolo tým, že som si písala s Elíasom. Zavolala ma sestrička dnu a pýtala sa čo chcem, nie doslova.

„Eh..no je tu pán doktor?" koktavo som sa opýtala, pretože som chcela aby ma vyšetril on. Jasné, že tu je! Blbá otázka. Našťastie ma pochopila a poslala dnu. Pfu..

„Slečna Brenemanová, čo vy tu? Ďalšia bitka?" spýtal sa s dôvtipom zakladajúc papiere do nejakej zložky. Pamätá si ma super, o trapas menej. Teraz mu mám akože čo povedať. Hľadela som do zeme.

„No nejak tak," poznamenala som potichu a zdvihla zrak. Miestnosť bola modrá ako aj celá budova. „No tak s čím vám pomôžem?" povzdychol si a pokrútil hlavou. Dala som si dole bundu a vyhrnula si sveter po podprsenku. Vyvalil oči a pozeral mi raz do očí a raz na trup, asi si pýtal vysvetlenie.

„Ehm..istý chalan si ma asi zmýlil s futbalovou loptou," nevedela som ako inak mu mám povedať, že ma bezdôvodne dokopal idiot, ktorý na to nemal absolútne žiadny dôvod. Podľa toho ako sa zatváril som humor nemala použiť. Vzdychla som si a doktor prišiel bližšie a začal sa dotýkať a stláčať udreté miesta. Mykla som sa od bolesti, inak to nešlo. Chvíľu rozmýšľal ale potom povedal: „je to veľmi narazené silnejší úder a bolo by to zlomené. Aj tak je zázrak, že ich máte celé a normálne chodíte." Myslel rebrá.

Škoricový senWhere stories live. Discover now