Škoricový sen

✿Dvadsiata deviata kapitola✿

„Vieš čo, vlastne áno," prijala som a snažila sa znieť čo najviac odmerane a sebaisto. Neprijala som to kvôli tomu, že by som s ním chcela ísť domov, ale bola mi zima a nemala som ani najmenšiu šajnu či mi v takýchto hodinách pôjde autobus.  Spravila som to len kvôli sebe. Išla som naspäť dnu, aby som zatiaľ nezamrzla. Snažila som sa medzi časom v sebe nájsť čo najviac síl aby som neurobila niečo čo budem neskôr ľutovať. Chcela som aby videl, že mi je ľahostajný, napriek tomu, že to nebola pravda. Neprešla ani minúta a už bol pripravený.

Zamkol budovu a nasadli sme do jeho volkswagenu.

Cestou mi rozprával o okamihoch keď sme boli spolu. Dokonca mi povedal, že keď som sa s ním vyspala on opitý nebol. Keď mi to oznámil skoro som dostala infarkt. Sekundu som sa nemohla ani nadýchnuť.

„Bol...bol si pri zmysloch a nechal si ma..." nedokončila som lebo som sa s ním nechcela hádať. Keď som prehovorila pozrel na mňa s nádejou, ktorú som hneď chcela zabiť. Tak ako on zabil tú moju. Nemala som ani chuť ani silu. Stále som sa snažila pôsobiť chladne. Prečo mi to vôbec hovorí! Aké super, že sme chytili asi všetky červené, ktoré sú v meste.

Mám to brať ako ospravedlnenie? Pozerala som sa von oknom, aby som sa nerozplakala. Srdce mi trepotalo ako chytený vták v klietke. Zhlboka som dýchala. Časť zo mňa chcela prejsť na jeho sedadlo bozkávať ho a všetko mu odpustiť. Pri tej myšlienke ma zašteklilo v podbrušku, no ihneď som ju zamietla.

„Chcela som odviesť nie sa rozprávať!" odsekla som usilujúc sa o normálny hlas. Ťažko sa mi pregĺgalo lebo som mala zovreté hrdlo. Toto je najdlhšia cesta domov v živote. Pridala som hlas na rádiu aby som nepočula jeho hlas.

„Nebabri sa mi do vecí!" zavrčal po mne a znova stíšil hudbu. O tomto hovorím. Odporný náladový Oliver sa hlási do služby! Volant držal tak silno, že mu obeleli hánky. Ten mi teda riadne korení život. Chcel mi položiť ruku na stehno, ale odtiahla som nohu. Musela som sa veľmi premáhať aby som s tou nohou pohla, lebo som bažila po jeho dotyku aj napriek všetkému. Siahnem len na rádio a už po mne breše. Nevie čo zo sebou. Nie som jediná čo potrebuje sedenie u psychológa.

Zastali sme pred mojím domom, pozrela som na neho. Zatínal zuby a hľadel mi na pery a potom do očí. Tie zelené oči plné túžby a zmätku mi vyrývali čosi do duše.

„Vďaka," utrúsila som a zabuchla dvere od auta. Fu... už to mám za sebou. Rozmýšľala som nad ním. Je ako škorica! Keď ňou posypete koláč dodá peknú arómu a doplní dokonale chuť, no keď si jej doprajete, hoci len čajovú lyžičku. Pôjde vám vypáliť ústa a bude vás dusiť a dusiť kým všetko nevykašlete. Viem o čom hovorím. Asi keď som mala desať stavila som sa kvôli niečomu s Ruth, ale prehrala som takže som si musela dať lyžičku škorice do úst. Ešte ďalšie ráno ma štípal jazyk. Úplne ako Oliver. Keď je ho len tak po troške tak to je perfektné, ale keď je ho už priveľa tak je na nevydržanie.

Pozdravila som sa mamke a hneď som jej zaželala aj dobrú noc. Znova som sa umyla a zadriemala ako malé decko.

Rozrazili sa sa dvere od mojej izby a valil sa na mňa Oliver. Celý nahnevaný ma začal bozkávať a cítila som ako sa z neho zúrivosť vytráca. Pritiahla som si ho k sebe bližšie. Zbadala som, že niečo vyberá z vrecka. Bola tma, veľa som nevidela. Bol to nôž, zistila som to vtedy keď ma bodol do brucha. Milujem ťa! Zašepkal a odišiel.

Prebudila som sa na strašnú bolesť v oblasti brucha. Srdce mi rýchlo bilo a z čela som si utrela pot. Neublížil by mi viem to! Nie fyzicky. Boli asi dve nad ránom, no po tomto som už nevedela zaspať.

Štuchal ma ktosi ceruzkou do chrbta. Trhla som sa a otočila. Bola to Alísa, taká bifľoška, len ma chcela zobudiť, lebo už som zase zaspala. Poďakovala som jej a snažila sa dávať pozor. Dnes som oproti minulému dňu vyzerala ako vyvracaný rezanec. Kruhy pod očami, červené oči a ešte sa mi vyhodilo pár nepekných vyrážok. Skvelé nie?! Chcela som sa skryť pred svetom a nevyliezť do zajtra alebo po kým nebudem vyzerať lepšie.

Pristúpil ku mne Mikael, nepozrela som sa na neho. Netrvalo dlho a opľul ma. To je jedna z veci, za ktoré by som bola schopná zabíjať! Rýchlo som si premyslela čo mám urobiť. Prstom som mu naznačila, že ma prísť bližšie. Je to hlupák. Takže podišiel a zohol sa. Chytila som ho za vlasy a buchla mu hlavu o moju lavicu. Niečo nepekne puklo. Pustila som ho a už mu tiekol vodopád krvi z nosa. Oh..dúfam, že som mu ho nezlomila. Alebo dúfam že hej? Nie, asi nie. Chcela som sa mu ospravedlniť, ale neurobila som to. Viem asi som zlý človek ale som na seba hrdá. Som plná prekvapení, bol totálne zaskočený. Čo si pre pána myslel?

Všetci na mňa vyvaľovali oči až som sa cítila nepríjemne. Prosíím, nech nejde za profesorkou. Odišla som na záchody. Utrela som si oslinené vlasy a radšej nevenovala odrazu v zrkadle veľkú pozornosť. Našťastie sa Mikael nezachoval ako decko a neutekal ma hneď požalovať. Už zostávala len jedna hodina, tú už hádam nejako prežijem.

Prišla som domov, všade bolo cítiť ryby . Zbožňujem lososa a syr. Zhodila som si tašku, umyla ruky a ihneď sa išla najesť.

Vložila som si vidličku do úst. Och...to je také úžasné. Ako môže byť niečo také vynikajúce. Bol to ako..hm..ako sex s Oliverom. Na čo to len myslím. Dokelu! Aj s ním! Aj včera som Olivera nazvala škoricou. Cítila som ako sa mi hrnie červeň do tváre. Prečo som si nato len spomenula.

„Cara nechutí ti,vidím že sa mračíš?" opýtala sa ma ustarostená mamka a vytrhla ma z myšlienok.

„Ale nie, je to naozaj fantastické," pochválila som jej. Zatlačila som príjemno-nepríjemné myšlienky do zadnej časti mozgu. Chvíľu som sa s maminou rozprávala o jedle, ako sa mi darí v škole a tak všeobecne a potom som išla do izby.

Začala som čítať pokračovanie tej špičkovej knihy. Veta za vetou, strana za stranou, kapitola za kapitolou. Do tej knižky som bola kompletne pohltená. Obdivujem tú spisovateľku. Dnes som znova kvôli slovám v knihe rozplakala. Veľmi to prežívam.

Už bol večer a Oliver sa celý deň nezastavil. Nie že by som ho očakávala alebo zaujímala sa o neho. Len mi to tak napadlo. Ach..ten môj nudný život. Keby mi ho korenil len tým dobrým spôsobom. Pripravila som sa do postele, ešte som si zobrala mliečnu čokoládu a odletela do krajiny mäkkých perín, vankúšov a sladkostí.   

Spomeň si! Musíš si spomenúť! Bože, ako vyzeral ten vzorec. Pátrala som v pamäti na otázku od matikárky. No tak.. To som sa predsa učila.

Napísala som vzorec na tabuľu a dúfala, že to je správna odpoveď. Nebola som si istá. No očividne to bolo správne, profesorka ma posadila a dala mi za jedna.

Rozmýšľala som, že dnes by už mal prísť aj ocko z Anglicka. Už som ho nevidela ani nepočula vyše týždňa. Chýbal mi, hoci sme sa nezvykli veľa rozprávať, ale ide aj o jeho prítomnosť.

Písala som si poznámky a snažila sa myslieť na veci, ktoré vysvetľuje učiteľka.

No myseľ mi furt blúdila ku Oliverovi. Odkedy sme sa spolu vyspali, ani sme sa nepobozkali. Na jednej strane som za to bola vďačná, ale na druhej sa medzi nami udialo veľa iných vecí. Nevedela som so vysvetliť, prečo ma tak priťahuje. Vôbec sa mi to nepáčilo.Chcem si ho predsa držať od tela.

Mikael mi pichal špendlíkmi do chrbta. Bola to nepríjemná bolesť, a tak  som sa celý čas na stoličke vrtela. Nechcela som cez hodiny robiť rozruch aj tak si už všetci myslia, že to nemám v hlave v poriadku. Však to mám potvrdené aj od psychológa, no ja sa pokladám za normálne dievča. Veď mám iba trochu slabšiu psychiku, či čo. Ale už to je hádam lepšie. Dnes s ňou mám vlastne sedenie.

Cestou zo školy do mňa hodil kameň raz do nohy a raz mi preletel rovno pri hlave až som počula ako vzduch zasvišťal. Neviem či to tak plánoval alebo našťastie minul. Zrýchlila som krok jednak pre Mikaela, ale hlavne pre zimu. Už som si z toho jeho správania nerobila áno ťažkú hlavu, a to mi popritom mohol dosť ublížiť. Mrzol mi  nos od zimy bezpochyby chytal pekný červený odtieň a pri výdychu som vydychovala paru. 

  ✿✿✿✿

Máme novú postavu: Alísa :3 ..tá tam ešte neskôr zamieša karty :D