Škoricový sen

✿Šestnásta kapitola✿

Ten idiot si na mňa sadol a chytil mi ruky nad hlavou. Trel sa svojím rozkrokom o ten môj. Hodila som prosebný pohľad na Olivera. Cítila som sa dosť ponížene. Kopala som ho kolenami do chrbta, ale akoby to ani necítil. Zadržiavala som slzy ako sa len dalo.

„Čo sa vzpieraš? Oliverovi si dala a páčilo sa ti to nie?!" povedal povýšenecky a nechutne sa zasmial. Nie nepáčilo!! Odkiaľ to vôbec vie a to som si myslela, že sa už nedá cítiť trápnejšie. Zbadala som ako sa Oliver chcel postaviť, ale jeden chalan ho zadržal. To je všetko o čo sa posnaží? Stále som sa snažila spod nebo dostať. Drali sami slzy z oči, no vyšla len jedna.

„Si len škaredé káčatko, ktoré nikto nechce!!" bezcharakterne sa zasmial a s ním všetci okrem jedného. Oliver chcel niečo povedať, ale už som mu to nedovolila. Mal na to dosť času. Začala som pišťať to jediné mi teraz napadlo. Zapchal mi ústa a ja som sa konečne vymanila z pod neho. Dva krát som ho ešte udrela päsťou do tváre a potom som zbadala ako Matt leží na zemi za pohovkou. Pribehla som k nemu a zatriasla ním. Všimla som pri ňom fľašu vodky, ktorá sa vylievala na koberec. Zodvihla som ju.

„Cara..uprac to tu, ty..ty slúžka!" vyslovil s ťažkosťou a znova sa všetci zasmiali, a to som si myslela, že práve brat ma podrží. Nuž rodina nadovšetko. Kypel vo mne hnev. Vyliala som mu zvyšok fľaše na hlavu a čo najrýchlejšie som šla do izby. Keď už ma nevideli rozbehla som sa a začala plakať. Cítim sa ako handra. Zatvorila som dvere a bežala do postele. Vybila som si zlosť udieraním do steny. Mala som červené zápästia od toho debila a krvavé hánky. Sedela som na posteli ako kôpka nešťastia a vzlykala.

Zaspala som so slzami a s pocitom nenávisti k Oliverovi, Mattovi a všetkým ostatným.

Zobudila som sa na dvere, ktoré buchli pri zatváraní. Rýchlo som sa otočila a snažila sa niečo v tej tme zbadať. Kým som zaostrila už stál pri mojej posteli Oliver. Zľakla som sa ho, no bola som rada, že to nie je niekto iný.

„Preboha, čo tu chceš? Vypadni!!" zašepkala som pretože som nemala hlas. Zaostrila som na hodinky bola jedna hodina ráno. Posadila som sa no paplón mi skĺzol dole a odhalil ma. Rýchlo som si ho potiahla až po krk a dúfala, že v tej tme si nevšimol, že nemám tričko. Nenašla som si vchný diel pyžama a akosi som zaspala aj bez toho.

„Cara, to čo sa stalo..." začal, ale prerušila som ho.

„Choď! Preč!" stále som sa cítila trápne.

„Nie Cara, ja som o tom nevedel to len Natan si zmyslel."

„A načo mi to vravíš, tebe môže byť jedno ako sa cítim, čakáš, že ti to uverím?"

„Nie, len nechcem aby...."

„Vypadni!!"

„Ja som.."

„Oliver odíď, môžeš za to ty! Za všetko! Všetko kvôli tebe! Kvôli tebe som prehrala v aréne! Kvôli tebe ma strápnili! Kvôli tebe som prišla o poctivosť. Kvôli tebe som sa bozkávala s Masonom! Nepleť sa mi do života!!" znova som sa rozplakala. Plačem častejšie ako býva normálne, no neviem si pomôcť. Ani som nerozmýšľala, čo všetko som vypustila z úst. To posledné som ani nevedela, či to bola pravda. Všetko to akosi vychádzalo z môjho podvedomia, a to som nevedela kontrolovať.

„Počkať čo? To naozaj?"

„Zmizni!! Máš odísť!"

„Prečo plačeš?"

„Pretože ty!! Choď už!" Išiel mi chytiť ruku, ale stiahla som si ju bližšie k sebe. O čo mu dopekla ide!?

„Cara, nemôžem za to!"

„Môžeš, keby si si nevypýtal tú poondiatu vodu nič z toho by sa nestalo. Akoby si nemohol vstať a ísť si po to, nebol si tu ani prvý ani druhý raz!"

„Nemusela si mi ho doniesť ibaže si chcela, pretože si do mňa až po uši!!" v kútiku úst mu pohrával úsmev.

„Tak toto počúvať nebudem, povedala som odíď!!" väčšiu sprostosť som v živote nepočula! Otočil sa a kráčal k dverám.

„Magor!" zašepkala som a otočila sa chrbtom k nemu. Keď som nepočula, že by otváral dvere pozrela som sa či už vyšiel. Stále bol v izbe, stál asi dva metre od mojej postele. Hodila som do neho môj malý vankúš, aby pochopil, že už je načase odísť. Nestrpím ho vo svojej blízkosti. Rozumel tomu a už odchádzal, avšak stále držal môj vankúš

"Vráť mi ho!" zazrela som na neho.

„Poď si poň,"vyzval ma.

„Nebuď ako malý a vráť mi ho!" pokrútila som hlavou.

Pozrela som na neho vražedným pohľadom. Videla som, že neustúpi. Musela som si zobrať perinu okolo hrudi a išla som k nemu, pretože bez toho vankúša jednoducho nezaspím! Ako dieťa.

Jednou rukou som si pridržiavala perinu a druhou som mu brala môj vankúš. Strhol zo mňa paplón, ale hneď som sa zakryla vankúšom. Ako sa vôbec opovažuje! Rozbúchalo sa mi srdce od strachu, že by ma uvidel polonahú. Síce ma už videl aj nahú, čo je dosť blbá predstava, ale snažím sa na to nemyslieť. Pozeral mi hlboko do očí. Neviem o čo mu ide.

„Daj mi späť paplón!" prosebne, no nahnevane som na neho pozerala. Už som nemala silu, správal sa ako poondiate decko. Podal mi ho. Rýchlo som si ho chcela zobrať, avšak držal to prisilno. Chcel si ma pritiahnuť, ale odtiahla som sa. Naozaj nechápem zmysel tohto celého. Búchalo mi srdce ako splašené. Stále mám na rozume jeho slova: Si do mňa až po uši. S vankúšom na hrudi som šla do skrine po deku.

„Bol si na odchode tak už choď!!" vyštekla som.

„Na také dačo si nespomínam," akože sa zamyslel. Prevrátila som očami a vzdychla si.

„Nerob to s tými očami, vieš, že to nemám rád!" zamračil sa. Znova si myslí, že môže rozkazovať. No a čo, že to nemá rád? Kvôli nemu to určite neprestanem robiť. Sadla som si na posteľ a zdvihla obočie.

„O čo ti ide Oliver?" nechápavo som na neho hľadela. Zahryzol si do spodnej pery a stále držal môj paplón.

„Tak po prvé chcem aby si uverila, že s tým čo sa stalo dole nič nemám a po druhé.." kým rozprával stále kráčal bližšie ku mne. Sadol si na posteľ a hľadel mi na pery. Znova sa mi potili ruky a motýliky sa prebudili.   

***

Tááák, aký máte z toho pocit? Dúfam, že som to neprehnala..