Škoricový sen

✿Šesťdesiata tretia kapitola ✿

Zaparkovala som našťastie veľmi rýchlo a aj dobre, Oliver už stál na parkovisku. Stále bol nahnevaný a masíroval si sánku. Vystúpila som a išla k nemu. Čakala som, že ma znova chytí za ruku. No on sa len pobral ku vchodu a ja som ho mala nasledovať.

Zabuchol dvere od bytu a zhlboka sa nadýchol. Po schodoch sme kráčali v tichu, v napätom tichu. Mala som pocit akoby som niečo spravila. Viem, že som nič neurobila.

„Čo doriti robil Mason znova v tvojej šatni?" zhúkol na mňa. Aj by ma tešilo, že žiarli keby nevyzeral tak nahnevane. Nebola to moja šatňa, bola ženská, ale na toto sa určite nepýtal.

„Občas....občas tam príde. No zvykne..." vyzliekla som si bundu a zakvačila na vešiak.

„Spávaš s ním?" skočil mi do reči, za čo som bola rada. Pretože neviem ako by som mu vysvetlila čo robí Mason v mojej šatni. Sama som nevedela či znel pohoršene, sklamane alebo ešte stále nahnevane.

„Nie, len to nie!! Bože. Ako ti to mohlo napadnúť?" prikročila som k nemu a pohladila ho po udretom líci. Bolo to dosť sladké gesto, nečakala by som, že ho príjme. Videla som v jeho tvári, že sa mu uľavilo.

„Stačí ti odpoveď Mason?" zdvihol obočie.

„Takže dôvodom vašich bitiek som bola predsa len ja?" prekvapene som na neho hľadela a stiahla ruku. Prikývol.

„Ako si mohol tomu veriť. Bol a aj si môj jediný!" zvýšila som hlas a až teraz mi vlastne došlo, že uverí všetkému, okrem mojej vernosti. My spolu ani nie sme a aj tak som mu verná! To si ešte Mason odskáče! Aj keď mu veľmi nemám ako ublížiť.

Prešla som nazlostene okolo neho a zistila, že Matt tu nie je. Za to Suši sa už tešila z našej prítomnosti. Neušlo mi ako sa potešil keď som povedala, že je môj jediný. Pritiahol si ma zo zadu za tričko a otočil tvárou k sebe.

„Prepáč. Videl som ho vychádzať z tej šatne a ešte aj voňal ako ty. Malo by ti lichotiť, že sa kvôli tebe bijem," sladko sa usmial, ale to ho neospravedlňuje a ani tie rečičky. Otrávene som pretočila očami. Už som vedela, že sa mi snaží len dostať pod kožu, veď on už sa tam dávno dostal. A aj inde.

Takže preto ma Mason objímal, aby voňal ako ja. Ten je ale prefíkaný.

„Však to mi aj lichotí. Ale nelichotí mi to, že si myslíš, že sa len tak s hocikým vyspím," hrala som smutné dievčatko. No hovorila som pravdu.

„Ale so mnou to tak bolo," poznamenal a zdvihol mi tvár k nemu. To s tou nocou nikdy nedá pokoj?!

„Lebo som chcela. Dobre? Spokojný? Stále ma spochybňuješ. Nie som taká!" pokrútila som hlavou a snažil sa vymotať z jeho objatia, či čo to vlastne bolo.

„Ja viem," šepol mi do ucha keď si ma znova ku sebe pritiahol. Celá som sa rozochvela.

„No asi nevieš!" rozhodila som rukami, čím som ho skoro zasiahla. Chcel ma pobozkať, avšak ja som sa odtiahla. Zamračil sa.

„Viem to! Viem! Len nechcem byť vždy ja ten zlý, kvôli ktorému sa hádame," kričal, „nechcel som ťa uraziť. Prepáč, cica." Tú druhú polovicu už vravel úplne pokojne. Aj tak som si myslela, že Masonovi uveril. No ani toto priznanie nebolo vôbec zlé, páčilo sa mi.

„To rada počujem. Ale odtiahla som sa pretože nemám rada chuť krvi v ústach," ukázala som prstom na jeho rozťatú peru. Navzájom sme si vymenili úsmevy a bolo to v suchu.

Boli sme v kúpeľni, kde som mu akože ošetrovala ranu. Aj keď vôbec nebola veľká ani nepotrebovala ošetriť akurát tak umyť a možno vydezinfikovať.