Škoricový sen

✿Dvanásta kapitola✿

Prebúdzala som a cítila som ako sa mi pravidelne dvíha hlava. Otvorila som oči a zbadala Olivera, pane bože! Ležala som mu na holej hrudi! Aj ja som bola nahá! Vystrašene som na neho pozrela a stretli sa nám pohľady.

„Ó nie! Nie! Nie! Do riti!" pritiahla som si k sebe perinu a zošuchla sa dole po posteli. Nestalo sa to! Nestalo!! Rýchlo som si našla oblečenie na podlahe a začala sa obliekať. Takýto pocit viny a hanby ma jakživ nezasiahol. Hanbila som sa ako pes, najradšej by som sa prepadla pod zem. Ako som len mohla? Určite som mu teraz na smiech. Bože, ako veľmi sa mi chcelo plakať.

„Oliver," zúfalo som povedala a pozrela na neho, „vraz mi prosím ťa! Však je toto celé len sen?!" Už bol oblečený a vyzeral rozrušene. Sklamane? Nechápavo?

„Nikomu to prosím ťa nehovor, naozaj ťa prosím. Obidvaja sme boli opití, zabudnime na to, fajn?" prosila som ho so zlomeným hlasom a slzami v očiach. Oprel sa o stôl a pozeral na mňa. Neviem či si to vychutnával alebo nevedel čo má robiť. No úprimne mi bolo fakt na hovno z tohto celého. Dlhšie som to už nevydržala a rozplakala sa. Už som počula len buchnutie dverí. Sklamala som samú seba. Nerozumiem tomu. Čo ma viedlo k takémuto činu? Pochybujem, že Oliverovi môžem veriť. O chvíľu to už bude každý vedieť, bude zo mňa ešte väčšia trubka ako doteraz. Ako mi to mohol urobiť? Veď ma neznáša, vkuse si zo mňa uťahuje a potom sa so mnou vyspí? Len tak? Prečo ma radšej nemohol poslať kade lahšie? Alebo ja jeho? Ako to vlastne bolo?

Snažila som sa na všetko si spomenúť. Nedalo sa to! Nič konkrétne sa mi nevybavuje. Utrela som si mokrú tvár od sĺz a snažila sa viac. Idem na to poporiadku: Sabína, vodka, víno, tancovanie, joint.....a pane bože! Ja! Ja som mu dala prvá pusu! Ako sa to mohlo stať? Čo som si vtedy do pekla myslela? Držala som oči zatvorené a na slepo lovila v pamäti. „Cara." Áno, povedal moje meno, chcel ma zastaviť! A ja som neprestala, to je tak ponižujúce. Opäť som sa rozplakala.

Nabrala som odvahu a vyzliekla si posteľnú bielizeň. Hodila som to do práčky aj so včerajším oblečením. A začínala som byť poriadne nahnevaná. Na seba! Na Matta! Na Olivera! Na Sabínu! Na všetkých. Spomínam si, že sa mi páčilo keď sa ma dotýkal. Páčilo sa mi všetko čo robil. A to som nechcela pochopiť, ako sa môže z takého drzého sebca stáť tak vášnivý a nežný chlap. Ako?!

Čo robí tá fľaša na mojom stole? Chytila som ju a chcela hodiť o zem, ale nakoniec som sa ovládla a išla skontrolovať ako vyzerá zvyšok domu.

Bolo už desať hodín a Matt so Stellou takmer všetko poriadili. Aspoň jedna dobrá správa. Zahodila som fľašu k ostatným a Mattías ich išiel vyniesť von.

„Videla som, že aj ty si si včerajšok riadne užila," usmiala sa na mňa Stella. Stačila táto jedna poznámka a doslova som horela hnevom. Nedalo sa opísať ako veľmi ma ovládala zúrivosť. Kopla som do gauča, ktorý bol jediný po ruke a následne som do neho začala udierať päsťami. Bola som ako zmyslov zbavená. Stella niečo vravela, ale nedávala som jej žiadnu pozornosť.

„Čo sa stalo?" chytil ma Matt a snažil sa ma upokojiť.

„Nič!" agresívne som sa mu vytrhla a zaťala päste.

„Nebuď ako decko a normálne povedz čo sa stalo. Správaš sa ako psychopat!" skríkol po mne.

„Nič!" pobrala som sa preč, avšak chytil ma za ruku a nepustil.

„Čo. Sa. Stalo?" povedala pokojne a hľadel mi priamo do očí.

„Vyspala som sa s Oliverom! To sa stalo! Nech sa páči, uťahuj si zo mňa! To je to jediné čo vieš!" odsotila som ho. Počula to aj Stella, skvelé!

„Bože, to z tohto robíš takú vedu? Veď o nič nejde," flegmaticky naklonil hlavu a zasmial sa.

Prevrátila som očami a rozhodla sa, že si pôjdem vybiť nervy. Zobrala som si tašku, ktorú nosím na tréningy a odišla.

Autobus ma odviezol na miesto. Stále som premýšľala nad tou pusou, nešlo mi to do hlavy, aké to bolo pekné. Že by som na to mala nejaký skreslený pohľad kvôli tej tráve? Proste som sa nedokázala pochopiť. Ja a on?

Na lavičke v šatni som si vzdychla a vyzliekla nohavice. Niekto vošiel do šatne a ja som bola stále iba v nohavičkách. Bol to Mason, prezrel si ma. Podišiel ku mne, zhlboka sa nadýchol a po chvíli podráždene dodal: „voniaš ako chlapec." To mám detektívovi akože teraz zatlieskať?

Och, ešte som zo seba nezmyla Olivera a koniec koncov je to hádam moja vec ako voniam. On ma sem hádam prišiel iba naštvať?? Podozrivo na mňa hľadel a pýtal si vysvetlenie.

„A?" povedala som drzo a obliekla si nohavice. Stále na mňa pozeral ako teľa na nové vráta, zatiaľ čo som si robila cop. Ako keby to nebolo jedno. Odišiel bez slov, našťastie. 

Prevrátila som očami a tiež vyšla zo šatne. Zbadala som Olivera aj on mňa. Uhla som pohľadom a cítila ako sa mi hrnie krv do tváre. Odvrátila som zrak a išla hľadať voľné vrece na vybitie mojej dosť veľkej zlosti. Do šľaka! Dnes je tu nejak plno!! Aj to ma štve! Super, nič voľné. Zbytočne som stratila čas. Otočím sa na päte červená, pretože som sa stále cítila trápne. V šatni som sa prezliekla a namierila k východu. Po otvorení dvier som zbadala Masona ako sa opiera predlaktiami o zábradlie a medzi prstami drží na pol vyfajčenú cigaretu. Nevedela som, že fajčí.

Snažím sa ho nenápadne obísť, ale aj tak na mňa zavolá aby som k nemu prišla. Moja slušnosť nemohla len tak odísť, takže som podišla k nemu. Vydýchol na mňa cigaretový dym, za čo by som mu najradšej by strelila, no netrúfla som si. Zhlboka som sa nadýchla pre upokojenie.