Škoricový sen

✿Piata kapitola✿

Po ani neviem koľkých  minútach som povedala, že už rozumiem a on odišiel.  Zbalila som si učebnice a ľahla na posteľ. Po líci sa mi začali kotúľať slzy. Ooch..Prečo plačem tentokrát? Chytila som sa za hlavu a opäť sa pustila do premýšľania.

Boxovať môžem chodiť každý deň, no nechcem to preháňať, a tak som tento týždeň bola len trikrát.

Na víkend sme išli ku starkej kde som celý čas len čítala staré knihy a rozmýšľala nad všetkým možným. Dobre som si tam oddýchla, starká pečie výborné koláčiky. Mamka ten talent mala po starkej, dúfam, že som ho zdedila taktiež.

*

Búcham do vreca a príde za mnou Mason a znova mi radí. Naprával mi ruky a prešiel mi rukou po zadku, pravdepodobne nie nechtiac. Odtiahla som sa, aby som dala najavo, že o nič podobné nestojím. Aj keď potom som sa zamyslela, prečo nie? Usmial sa a ďalej mi vravel, čo mám zlepšiť. Dnes som tam bola dlhšie ako obvykle aj som sa oveľa viac spotila. Vždy som sa po tréningoch cítila tak dobre, konečne som pre seba a svoje telo niečo robila.

Utorok prešiel celkom rýchlo, až na to, že som sa strepala na šmyklavej podlahe v škole. Bola som na smiech, ako inak a teraz ma bolí celý lakeť a chrbát. Muselo to byť zábavné, ale pre toho kto pozeral. Pre mňa určite nie.

Neskôr som urobila koláč, musím sa pochváliť, bol výborný.  Rodičia boli na večeri a Matt si pozval kamarátov. Dal si z koláča aj Oliver a pochválil ho. Bol to skvelý pocit počuť po niekoľkých týždňoch pochvalu, ešte k tomu od neho, čo pochváli niečo raz za storočie. Chalani boli v obývačke a pili. Po mojom koláči sa len tak zaprášilo, čo ma na jednej strane tešilo, ale tiež som si ho nestihla vychutnať sama pre seba.

Bolo hrozné počúvať ich blbosti a sprostý slovník, počula som ich až do svojej izby.  Zagúľala som očami a ďalej sa pokúšala sústrediť na text v knižke. Po čase som vysmädla. Išla som dole po schodoch a chvíľu počúvala o čom sa rozprávajú.

Keď už som odchádzala z kuchyne zopár z nich malo na mňa zvrhlé poznámky. Vo vzduchu páchli cigarety. Neviem prečo, ale nikdy som si nenašla cestu k cigaretám aj keď som to párkrát vyskúšala, zmysel v tom nevidím. Všetkých som ich ignorovala a pokračovala v ceste do izby. Prezliekla som sa do pyžamy a pozakrúcala som sa do teplej periny.
*
Zvoní na prestávku, vybrala som si desiatu a chystám sa zahryznúť. Mikael mi buchne do ruky a mne vyletí celý chlieb z prstov. Zazriem na neho a on sa začne smiať. Vstala som a zamierila k jeho taške. Mala som v pláne ju vyhodiť von oknom, ale zastavil ma tým, že ma schmatol za vlasy.

Pustil mi vlasy a ja som sa naspäť posadila do lavice. Tak toto mi nevyšlo. Zahanbene som si zakryla tvár rukami a preklínala ho v duchu a seba tiež.

Vyučovanie sa ťahalo strašne pomaly a už som bola poriadne hladná.

Na obed rodičia znova neboli doma tak som si spravila palacinky. Onedlho som zistila, že ani Matt nie je doma. Otvorila som dvere od Stellinej izby a ani ona tam nebola. Celkom fajn, že je tu konečne ticho.  Zapla som si televízor a pozerala Priateľov, skoro som zaspala.

Počas toho prišla domov Stella, ale ja už som si balila veci na tréning, už mám aj vlastné rukavice. Napúšťala som si vodu do fľaše a následne ju strčila do tašky.

„Kam stále chodíš? Si myslíš, že sme si to nevšimli!?" povedala milovaná sestrička a prekrížila si ruky na prsiach. Myslím, že sa to dalo povedať aj krajšie. Asi jej prišlo divné, že nesedím celý deň doma v izbe. Čo jej mám vlastne povedať? Vie, že nemám žiadnych kamarátov. Čo bolo dosť kruté, keď sa nad tým tak zamyslím. No bola to moja chyba, vyhýbala som sa ľuďom v mojom veku.

„Nemusím sa ti spovedať, ale pretože som dobrá ti to poviem...chodím na kreslenie," zaklamala som a zahryzla som si do líc z vnútornej strany. Väčšinou to robím keď klamem, ale Stella to nevie. Nevie o mne nič! To skoro nikto až na Ruth. Podozrievavo si ma prezrela a potom odišla do svojej izby s telefónom pri uchu. Očividne jej nebolo divné, že ku kresleniu potrebujem takú tašku. Vlastne ani neviem prečo som jej klamala.

Otvorila som dvere od šatne a prezliekla sa. Tento krát to boli látkove šortky a čierne tričko s krátkym rukávom, čím ďalej tým mi tu bolo teplejšie, aj keď počasie von sa ochladzovalo. Vybíjala som si zlosť na červenom koženom vreci, bavilo ma to. Všetok stres, nervy a poníženie zo mňa zakaždým išlo preč kvapkami potu. Trochu ma boleli ruky, no pri predstave, že predo mnou stojí Mikael som len ďalej udierala. Možno to stále vyzeralo vtipne, ale pomáhalo mi to.

Uvedomila som si, že už je von tma. Pozrela som na mobil. Doparoma, už som tu dve hodiny. Vôbec som si to neuvedomovala. Bola som tam už len ja, Mason a jedna mužatka.

„Čo tak dať si súboj?" s úsmevom sa vynoril Mason z poza vreca. Normálne som sa chcela zasmiať. O čo mu ide? Spomenula som si na Oliverove slová keď ma tu uvidel.

„Mám istú prehru," zadýchane som povedala a usmiala sa. Ale mohla by som to skúsiť, však za to nič nedám. Oprela som si hlavu o vrece a hrudník sa mi dvíhal hore dole.

„Vyskúšaš to. Poď," dopovedala zobral ma za ruku do zápasiska.                    

Odštartoval nás a ako prvé som sa kryla. Išiel ma buchnúť do tváre, ale bol to iba klam aby som si dala ruky preč z brucha. Dostala som do brucha, ale nedá sa to nazvať úderom. Ledva som sa hýbala, už som takmer vôbec nevládala. Zahnala som sa mu na tvár, ale vykryl to. Och, iba sa strápňujem. Určite vyzerám komicky. Po hodnej chvíli som ho konečne udrela, asi si viete predstaviť aký silný bol môj úder. Ale aj tak som rada. Trikrát vyhral on, práve hráme štvrtú hru.

Áno!! Práve som ho znova zasiahla už druhý úder. Bolo to asi 2:300. Netuším akou záhadou, ale ocitli sme sa tvárou v tvár. Cítila som jeho horúci dych. Priblížil sa pomaly ku mne tvárou a mne sa zrýchlil tep a to som si myslela, že to už nejde. Jemne naklonil hlavu a dotkol sa perami tých mojich. O centimeter sa odtiahol, aby zbadal moju reakciu. Neurobila som nič, lebo som nevedela čo robiť. Tentokrát sa nepriblížil pomaly, ale veľmi rýchlo. Chytil ma za zátylok a pritiahol ma ku sebe úplne na tesno. Vnikol mi do úst jazykom. Bol to môj prvý bozk za posledný rok, ak nerátam Mikaela. Myslím, že mu vôbec neprekážalo, že som spotená, bezhlavo ma bozkával. Úplne ma to zaskočilo, vôbec som to nečakala. Bolo to skvelé. Po chvíli som sa zadýchaná odtiahla. Usmievala som sa aj ja aj on. Pohladkal ma po ramene, dal pusu na líce a odišiel. Odišiel? Áno, odišiel len tak.

V šatni som sa rýchlo prezliekla a vyšla z budovy. Hlavou mi prúdili rôzne myšlienky. Prišla som domov a hneď sa osprchovala.

Vychádzam z kúpelne. „Dones nám pivo, Cara," zakričal Matt z izby. Už by sa mohol odsťahovať, trocha osamostatniť. Nie som jeho slúžka, našťastie ma to nenahnevalo. Bola som úplne pokojná asi kvôli Masonovi.

„A prosím ostalo kde?" odkričala som mu z poza dverí  s uterákom obmotaným okolo tela. Matt už dávno nehovorí prosím, vedela som to.

„Tam kde tvoja dôstojnosť!" zakričal a začal sa smiať počula som aj Oliverov smiech. Pokoj Cara, pokoj. Dala som si pyžamo a pozrela čo je nové na sociálnych sieťach, ale zaspala som skôr, ako som plánovala.

❁❃❁❃

Na obrázku máte Stellu :)

a ďakujem vám <3 za všetko..