Škoricový sen

✿Tretia kapitola✿

„Si slepý alebo čo?" pozerala som sa nahnevane na Olivera stojaceho predomnou. Ježia sa mi chlpy keď ho vidím, neznesiem ho vo svojej blízkosti 

„Fuj, choď sa prezliecť vyzeráš ako ovracaná," znechutene sa pozrel na moje tričko, ale v kútikoch mu pohrával škodoradostný úškľabok. Nahnevane som na neho zazrela. Prehrabol si rukou hnedé vlasy. Najradšej by som mu ich vyšklbala.

„Sadni si a nepromenáduj sa tu!!" rozkázala som mu zatiaľ, čo moje ruky zase lietali vo vzduchu. Čupla som si aby som zobrala misku a lyžičkou som kúsky vločiek brala z koberca. Skvelé, určite tam ostane fľak. Hodil mi plechovky do misky, ktoré zarinčali so stykom so skleneným materiálom. Trochu ma prekvapilo ako rýchlo to vypili, no veľmi som sa tým nezapodievala. Nenávistne som na neho zazrela.

„Išiel som vyhodiť plechovky, čo si myslíš, že tu na teba čakám, aby som ťa niečím oblial? ,"argumentoval a o krok sa posunul ďalej odo mňa. Zo svojej izby vyšiel Mattiás.

„Preboha Cara, na chodbe?! Choďte to robiť inde!!" podpichol ma brat zo smiechom. To je ale idiot! Ešte väčší ako ten, čo stojí predo mnou. Znova som bola rozčúlená ako sa len dalo a keby som v sebe nabrala odvahu rozhrýzla by som ich v zuboch. Nič mi vlastne nebránilo, len moja introvertská povaha. Nemala by som to brať tak vážne, mala by som to brať s humorom a zasmiať sa na ich stupidite. No nevedela som sa nad to povzniesť.

„Zbieram zo zeme jedlo ak si si nevšimol. Oznám láskavo svojmu kamarátovi nech si kúpi okuliare!!" hodila som vražedný pohľad na Olivera a postavila sa. 

„Zo zeme? Sestrička, Nehanbíš sa! Tu máš kúp si nové tričko," zasmial sa a hodil po mne mincu. Bola to asi jedna koruna (islandská).

Oliver sa z chuti zasmial a povedal „nemala by si si to tak užívať sama so sebou potom máš modriny na rukách!" Jasné, že mám modriny, keď mi na rukách stál podobný idiot ako ty! Pomyslela som si v duchu. Tak a dosť! Ako niekto takú sprostosť môže vypustiť z úst? Nejdem sa tu s nimi zahadzovať. Keby len vedel čo si o ňom myslím. Hodila som mu misku do hrudi, či už sa rozbije alebo nie, úplne nazlostená som odišla do izby a najviac ako sa dalo treskla dverami. Oprela som sa o ne a v tom to prišlo. Slzy sa mi začali valiť z očí ako o život.  Zosunula som sa dole a vložila si hlavu do dlaní. Sranda, sranda, sranda. Hovoria to predsa zo srandy, prečo to tak neberiem? Síce majú obidvaja dvadsať, toto je infantilné! A ja som tiež...

Po chvíli som sa dala dokopy, prezliekla som sa a umyla koberec. Aj som zabudla, že je piatok. Aspoň si konečne pospím.

Sedím na posteli a objímam vankúš, celý mokrý od sĺz. Bez sĺz to proste nejde, potrebujem všetko dať zo seba von, aby som na druhý deň mohla fungovať.

Niekto zaklopal na dvere, ale vstúpil bez môjho súhlasu. Rýchlo som si utrela slzy a zdvihla hlavu, bol to brat. Och skvelé, môžem sa pripraviť na ďalšie blbé reči.

„Ty plačeš? ...Ehmm..Požičala by si mi peniaze?" dopovedal a sadol si na posteľ. Ironicky som sa zasmiala. Tak on si chce požičať peniaze? Ešte pred chvíľou ma ponižoval, vážne nerozmýšľa aspoň trochu dopredu?

„Nech sa páči," sarkasticky som povedala a hodila po ňom mincu, ktorú on dal mne. Dúfam, že si len robí srandu, lebo to by bol už vrchol.

„Veď nechcem veľa. Vrátim ti to, len teraz som švorc" presviedčal ma. Takže nežartuje. Neuveriteľné!

„Nie a odpáľ!" prikázala som mu rozmýšľajúc nad jeho hlúposťou. Nechápe, že ako sa ku mne bude správať on, tak aj ja k nemu. Od nervov som sa znovu rozplakala. Pritom ako zatváral dvere od izby povedal: decko. Nedokáže ma pochopiť, možno je to tým, že je chlapec. No v poslednej dobe mám pocit, že ma nevie pochopiť už nikto.

Otvorila som dvere od Mattovej izby a zbadala som niečo, čo ma úplne zaskočilo. Oliver sedel na mojom bratovi a škrtil ho, nevedela som čo mám robiť. Mattiás už bol celý červený a mal navreté žily. Pribehla som ku nim a snažila sa Olivera odtlačiť od Matta. No neúspešne. Zobrala som čo som mala najbližšie poruke a tresla Oliverovi po hlave. Až potom som si uvedomila, že to bol notebook. Bála som sa a srdce mi išlo z hrude vyskočiť. Trochu ho to omámilo, ale nečakal a rýchlo sa na mňa zahnal päsťou.

Zrazu som sa zobudila celá spotená a zadýchaná. Preboha, čo to malo znamenať? Ublížil by mi Oliver? Ublížil by Mattovi? Srdce mi naozaj rýchlo búšilo. Takéto sny som v živote nemala. Išla som Matta skontrolovať, ale spokojne si odfukoval. Len som si vydýchla a pokrútila nad sebou hlavou. Skontrolovala som čas, bola jedna hodina. Chvíľu som premýšľala, no potom sa mi podarilo znova zaspať, našťastie.

Pozrela som na hodinky, už bolo desať. Povystierala som sa a išla do kúpeľne umyť sa. Obliekla som sa a vlasy zaplietla do vrkoča. Prišla som do kuchyne, urobila si obložený chlebík a kávu na prebratie. Dokonalá ranná idylka.

Sadla som si pred telku a pozerala aj keď som vôbec nevedela, čo je pointou filmu.

Pozrela som na Mattiása, ktorý mi perami naznačoval prepáč. Prevrátila som očami a prekrížila si ruky na prsiach. Aspoň trochu zdvorilého správania má v sebe. Po chvíli rozmýšľania som si priznala, že ten film nemá dej a išla do izby. Bola som opäť nahnevaná, z ničoho nič. Už to mám zrejme podvedome. Ak budem takto pokračovať, tak budem mať na náhrobnom kameni "Zomrela na infarkt ako dvadsaťročná".

Rozmýšľala som ako najlepšie odbúrať hnev, no a šport vyzeral celkom sľubne. Na internete som našla boxerský klub v našom meste, neviem odkiaľ sa vzala táto myšlienka, ale pozdávala sa mi. Ešte v ten deň som sa tam išla pozrieť. Autobusom som sa odviezla do mesta a o chvíľu som už stála pred telocvičňou.

„Dobrý deň," neisto som vošla. Necítila som sa príjemne, keď všetci na mňa upreli pohľad, boli tam samí chlapi. Až na dve ženy, ktoré nanešťastie tiež vyzerali ako muži. Asi to nebol najlepší nápad. Už zase ma zalievala červeň. Veľmi zlý nápad Cara, veľmi! Presne pre toto nerada vychádzam zo svojej komfortnej zóny. Ahhh.. chcem sa zneviditelniť! Otočila som sa a vybrala sa preč, no ktosi na mňa prehovoril. 

„Zdravím, vitajte, vitaj som Mason Jenkins tréner, pomôžem nejako?" predstavil sa mi svalnatý, mladý,  pekný, áno dosť pekný muž. Mal špinavé blond vlasy a tmavé oči. Oblečené mal len voľné šortky a tielko, v ktorom mu vynikli svaly. Mohol mať okolo dvadsaťpäť plus mínus. Panebože musím prestať zízať a skúsiť prehovoriť.

„Ehm..Mala by som záujem o box. Hmm.. musím mať permanentku alebo niečo?" povedala som hanblivo a Mason sa usmial. Môžem znieť ešte detinskejšie? Už mi tu chýba len mamka držiac ma za ruku. Nevedela som rozoznať typ jeho úsmevu, no stále som sa v duchu preklínala za to čo si schválne spôsobujem.

 Skúmala som priestor, v ktorom som sa nachádzala, bol tam taký divný pach povedala by som, že to je pot a ťažká drina.

❁❃❁❃

Celkom o ničom časť :D ale vážne ma teší ak to niekto číta. <3

Ps: na obrázku je Mason :)