Škoricový sen

✿Päťdesiata štvrtá kapitola✿

„Už mi povieš, na koho si tak šomrala, keď si do mňa vrazila?" pozrel na mňa v spätnom zrkadle a nadvihol obočie. Pýtal sa ma to už tretí krát.

„Héj!! Veď aj ty si vrazil do mňa," argumentovala som. Bola to pravda, na tej zrážke má on taký istý podiel ako ja. Mohol sa uhnúť alebo mi niečo povedať. Ja som mala hlavu zvesenú a vypnuté vnímanie.

„Tak sa to už dozviem?" neprestával.

„Och..Hovorila som o Oliverovi, spokojný?" povzdychla som si. Nevidela som mu do tváre a chcela by som vedieť ako sa tváril. Podľa spätného zrkadielka, kde som mu videla len oči, som usúdila, že sa trochu pousmial. No nebola som si istá.

„Povieš mi aj prečo?" vyzvedal. Zahľadela som sa von oknom a hladkala Suši.

„Nechajme to tak," navrhla som a pousmiala sa. Cesta trvala pol hodinu. Vôbec sme sa nenudili, celý čas sme sa o niečom rozprávali a občas smiali.

Sadli sme si do boxu v už spomínanej kaviarni. Vôbec tam nebolo cítiť pach psov, ktorých tu bolo ako smetí. Je to tu útulné a hlavne teplé. Podišla k nám čašníčka.

„Dvakrát horúcu čokoládu so šľahačkou a všetkým čo k tomu patrí. A ešte granulky pre ňu," objednal a ukázal prstom na Suši, ktorá sa už uvelebila v pelechu vedľa nás. Výborný človek, ten čo toto vymyslel. Mladá čašníčka prikývla a odišla. Nevedela som, že sa tu obsluhujú ešte aj psy.

„Trafil som?" spýtal sa s miernym úškrnom.

„Presne do čierneho," zasmiala som sa. Lepšie by som si ani sama nevybrala. Už teraz sa mi zbiehali slinky. Dozvedela som sa, že chodí na právo, vlastne je to Mattov spolužiak.  Nepovedala by som to na neho. Bolo mi s ním dobre, presne toto som teraz potrebovala. Vypnúť a nemyslieť na nič, čo by ma bolelo.

Doniesli nám čokoládu, ktorá vyzerala neskutočne. Šľahačka bola obsypaná škoricou a boli na nej malinké marshmellowny a dve trubičky. Bolo mi to aj ľúto zjesť, no chutilo to hádam ešte lepšie. Takže výčitky som nemala. Čokoláda bola sýtejšia ako by som čakala, no neviem či som pila lepšiu. Sušienka schrúmala svoje granulky a ihneď zaspala.

S Kevinom sme sa na sebe smiali, mal čokoládu ešte aj na nose. Oblízala som si pery, na ktorých som mala ešte sladučkú čokoládu a poďakovala mu za super výber. Pohodlne sa mi sedelo a nevadilo mi tu absolútne nič. Dopili sme a zaplatili, teda lepšie povedané zaplatil on. Mňa nenechal zaplatiť ani len za granule. Len som nad ním krútila hlavou a ďakovala mu asi desiaty raz.

Nie dlho sme tam sedeli a potom sme sa pobrali naspäť. Spachtoša som zobrala na ruky a položila ju na zadné sedadlo. Po čase si ľahla a znova zaspala. Tentoraz som už sedela vpredu.

Rádio bolo nahlas a spievali sme si. V tom pustili pesničku Unbreak my heart, mňa ihneď opustila dobrá nálada a do oči sa mi vtlačili slzy. Nie žeby tá pesnička vystihovala moju situáciu, no je to smutná pieseň a mám ju rada. Avšak teraz nepadla vhod. Kevin si to všimol a stíšil rádio. Už som to viac nevedela zadržať a rozplakala som sa.

„Chceš sa o tom rozprávať?" pýtal sa keď mi podával vreckovku. Do pekla s Oliverom!! Doposiaľ mi bolo super a teraz roním slzy ako malá. Aspoň som to už dala zo seba von. Ani neviem ako a rozhovorila som sa, pričom mi občas ušli nejaké tie vzlyky. Až keď som mu to dopovedala, tak som sa začala cítiť divne, že mu tu vylievam nejaké sprosté babské pocity. Bože! Chytila som sa za hlavu a pokrútila nad sebou hlavou.

„Prepáč, určite si teraz o mne myslíš, že som..." ospravedlňovala som sa mu keď ma prerušil.

„Nemyslím si o tebe nič, čo by som si doteraz nemyslel. Dokonca si mi dala príležitosť vidieť nás dievčenskými očami," pozrela na mňa povzbudivo a usmial sa. Utrela som si mokré líca a opakovala si v hlave čo povedal. Naozaj to povedal? Musí si zo mňa robiť dobrú srandu, keď toto skutočne povedal.