Škoricový sen

✿Štyridsiata druhá kapitola✿

„Tak ako to ide so Sušienkou? Tak sa volá?" spýtal sa rozmýšľajúc a pri vyslovení toho mená mu prišlo vtipne. Viem, nie je to zvyčajné meno. Stále som sa vyškierala.

„Super, už sa mi stihla vyčúrať na posteľ, ale je rozkošná," priznala som a pozrela mu do očí, krásnych očí. Zasmial sa a prerušil nás môj brat. V dlani mal za hrsť granúl, ktorú mi práve podával.

„Sú pre šteňatá, viac nemám," oznámila a prevzala som granule. Poďakovala som mu, išla po nejakú misku a potom za Suši. No keď som vošla do izby jej pozornosť bola len na Oliverovi. Hral sa s ňou v mojej izbe. Tak by som si to odfotila, ale bolo by to divné. Spolu vyzerali dokonalo.

Položila som misku vedľa nej a ihneď presunula pozornosť na jedlo. Len to tak chrumkalo. Pousmiala som sa a pozrela na Olivera. Tiež na mňa hľadel. Pravdepodobne teraz môžem čakať niečo milé, asi. Postavil sa a podišiel ku mne. Z vrecka si niečo vytiahol a vložil to do môjho predného vrecka.

Dal mi pusu na líčko a bez slov odišiel. Bola som šťastná a zároveň sklamaná lebo som chcela viac. Ale na takéto pusinky by som si dokázala zvyknúť, dáva ich s takou nehou.

Vybrala som z vrecka jeden mini balíček granúl –zlaté - a nohavičky v nejakej krabičke. Vyzerali kvalitne, boli čierne s čipkovaným lemom. Zasmiala som sa nad tým a uložila ich k ostatným. V tom balíčku mala dosť na dnes a  zajtra už snáď bude niečo otvorené. Nezamýšľala som sa nad tým prečo mal pre mňa pripravené jedlo pre psa, keď ani sám Matt nevedel, že mi dá šteňa. Že by to mal naplánované??

Pípol mi mobil, pozrela som si správu od Elíasa. Písal, že príde. Keďže naši zajtra odchádzajú okolo obeda tak vtedy by mohol prísť. To je blázon, ide sa trepať cez pol krajiny. Mňa to len teší, veľmi teší. Natešene som mu odpísala a venovala sa Suši. Premýšľala som, že tesne pred spaním ju pôjdem vyvenčiť a potom hneď keď ráno vstanem. Snáď toľko vydrží.

„Áno mami, žiadna párty rozumieme. Mohla by u nás spať Ruth?" vravela som jej podávajúc tašku s vecami. Síce to nebola Ruth, ale iný najlepší kamarát. Už odchádzali a Elías od rána cestuje - chudák- ja sa ho už neviem dočkať. Mamka len prikývla a vtisla som jej bozk na líce aj ockovi. Zopakovala to po mne aj Stella a potom sme im popriali nech si to tam užijú.

Hneď ako vytiahli päty z domu si moja sestrička zobrala veľkú tašku a odišla. Neviem či ju vôbec uvidím ďalšie dva dni. Zazvonil mi mobil, volal Elías, že za desať minút bude tu, teda v meste. Mala som ho ísť vyzdvihnúť. Suši som pohladila a zobrala kľúče od auta.

Už som sa trochu vozila po okolí, ale do mesta idem po prvý raz. Sadla som si za volant a naštartovala, za každým sa bojím. Po chvíli to hádam pominie. Neuveriteľne som sa na neho tešila, nevidela sme sa len dva týždne. V rádiu hrali dobrú hudbu, nemohla som si dovoliť rozptyľovať sa, tak som ho radšej vypla. Nepotrebujem úraz, čo by bezomňa robila Sušienka. Áno, práve toto mi robilo najväčší problém.

Zastala som na červenej a rozmýšľala ako veľmi ho objímem. Naskočila zelená a pritlačila som nohou na plyn.

Zastala som pred autobusovou stanicou, ani nechcem vedieť koľko platil za cestu. Parkovanie mi robí menší problém. Práve prišiel nejaký modrý autobus. Sledovala som ľudí vychádzajúcich z neho a bielovlasý chalan bol až medzi poslednými. Pohla som sa smerom od auta, keď som videla, že ma nevidí. Hurá! Už ma zbadal.

Zastali sme asi pol metra od seba a rýchlo som si ho k sebe pritiahla. Zhlboka som sa nadýchla a myslela som si, že už ho pučím. Pre istotu som ho pustila.

„Ahooj," odzdravila som sa mu a mierili sme späť k autu. Nasadli sme a zapli pásy.

„Ako sa volá?" opýtal sa obzerajúc si interiér. Je zlatý!