Škoricový sen

✿Štvrtá kapitola✿

Premeral si ma a videla som ten potláčaný výsmech.

„Nič také ti netreba. Od pondelka môžeš začať," oznámil mi a milo sa usmial. Opätovala som mu úsmev a odišla som. Divné.

Ták to by sme mali. Aj napriek nepríjemnému pocitu, ktorý som tam mala, som sa nevedela dočkať pondelka.

Cestou som rozmýšľala, že by nepadol zle horúci kúpeľ.

Potiahla som kohútik nahor a voda začala tiecť do vane. Na prvý dotyk bola voda fakt horúca, ale hneď ako si na to moje telo zvyklo, bolo to uvoľňujúce.

Ponorím si hlavu, chvíľu som pod vodou a užívam si vodu vo vlasoch. Vynorila som sa, lebo som počula hlasy. Zrazu niekto vojde do kúpelne našťastie bola cela hladina vody pokrytá penou. Bol to Mattiás, chvalabohu iba on. Všimol si ma a hneď zavrel dvere. Zatvorila som oči a úplne som vypla. Na nič so nemyslela, jednoducho oddych.

„Cara, poď už von si tam pridlho!"kričala na mňa mamina z poza dverí. Som tu len polhodinku, ale mala asi pravdu už som mala rozmočené prsty a voda nebola teplá. Utrela som sa do uteráka a v ňom som prešla do izby. Obliekla som sa a hodila na posteľ.

Modriny na rukách už ustupovali, boli žlto zelené. Nalakovala som si na čierno nechty, potom som sa pokúšala hopkať a búchať do vzduchu ako ľudia, ktorých som videla v telocvični. Určite som vyzerala v celku komicky. Zasmiala som sa na sebe a postavila sa pred zrkadlo. Dala som ruky v bok a prezerala samú seba. Čo som urobila zle? Prečo sa ku mne tak ostatní správajú?
*
Konečne zvoní! Zbalila som si učebnice a vyšla zo školy. Rýchlym krokom som išla domov a náhle sa naobedovala. Zobrala som tašku s vecami na cvičenie a odišla som. Je normálne, že mám trému?

V šatni som sa prezliekla do šedých teplákov a bavlneného trička. Hanblivo som vstúpila do miestnosti plnej bijúcich ľudí do vriec. Už sa mi to nezdal až tak dobrý nápad, ale už keď som tu. Tak to skúsim. Zhlboka som sa nadýchla.

O chvíľu ku mne prišiel Mason a začal mi vysvetľovať čo a ako. Obmotal mi akési bandáže okolo zápästia, vraj na spevnenie. Po hodine potenia sa a dychčania som slušne poďakovala a išla sa prezliecť. Musím uznať bolo to namáhavé. S Masonom sme si potykali, vyzerá byť fajn človek..

Otvorila som dvere a chcela vyjsť von, ale vravím chcela. Takmer som vrazila do Olivera.

„Čo tu chceš?" zmätene sa spýtal, dokonca sa mi zdal nahnevaný. Čo ho to vôbec zaujíma! A čo tu chce on?! Odstúpila som krok od neho, asi sme boli až príliš blízko, keďže som cítila jeho vôňu, jeho fajn vôňu.

„Športovať," zdvihla som obočie a napravila si ruksak. Potiahol ma za ruku von z dverí a ja som sa ani nestihla pozdraviť Masonovi.

„Tomu „trénerovi" ide len o to dostať také," odmlčal sa a prezrel si ma, "...ako ty, do postele, takže by som si našiel inú zábavku. Čo myslíš prečo tu nie sú dievčatá v tvojom veku?" poradil mi a pri slove tréner naznačil prstami úvodzovky. Až teraz som si všimla, že má tie nohavice s vojenským vzorom, ktoré mu robia dobrý zadok. Neviem prečo si ho vôbec všímam, proste mi ku nemu občas ťahá oči. Vôbec nebol škaredý, práve naopak, no nepáčilo sa mi jeho správanie. To s Masonom je podľa mňa blbosť, len mu tu prosto prekážam! Nech sa nestará, i keď bolo to na zamyslenie.

„Jasné Oliver. Na rovinu povedz, že ti tu prekážam" prižmúrila som oči a jemne pokrútila hlavou. Dal si ruky do vreciek a zasmial sa.

„Máš pravdu, aspoň trochu si užiješ,"drzo povedal a aj sa tak usmial. Prevrátila som očami a kráčala od neho. Tento typ jeho úsmevu neznášam, neznášam všetky jeho úsmevy!

„Raz ti tie oči tak ostanú,"kričal za mnou. Ja som mu namiesto odpovede ukázala prostredník a ďalej pokračovala v ceste. Idiot!

Prišla som domov a nahlas si vzdychla. Vošla som do kuchyne a zrak mi spadol na zeleninový šalát, ktorý práve solila mamka. Zobrala som si vidličku a napichla na ňu špenát a paradajku. Mhm.. Úžasný!

Keď som dojedla tú pochúťku, išla som do izby a dala si chladnú sprchu. Zaspala som zo slúchadlami v ušiach.

Na druhý deň ráno som prespala budík a tiež som meškala do školy. Znova som musela znášať blbé poznámky mojich spolužiakov. Počas prestávky za mnou prišiel Mikael a strčil mi jazyk do úst. Len tak, z ničoho nič. Fuj!! Odstrčila som ho od seba čo najrýchlejšie a chrbtom ruky si utrela pery. Toto nemôže! Skoro som sa povracala. Potrebujem si vydezinfikovať ústa. Následne na to dostal facku a ja som ušla z poslednej hodiny. No čo? Aj tak to bolo len konverzácia.

Je štvrtok večer a ja sedím nad úbohou matematikou. Prečo to vôbec nechápem?! V čom je problém? Nič mi nevychádza. Možno to Matt bude vedieť, dúfala som. Ale hneď ma odpísal s tým, že on na matiku nie je, že Oliver to vie, no nechce sa mu. Čo sa dalo očakávať. Bolo sprosté si od nich pýtať pomoc.

Oliver ma doúčať nebude, budem sa pred ním cítiť ešte o niečo úbohejšie ako teraz. Zbehla som dole, ale zistila som, že otec nie je doma, skoro nikdy nie je doma, furt trčí vo firme. Mamka je v robote, pracuje v luxusnom hoteli ako kuchárka. Nejedla som nič lepšie ako to, čo navarí ona nech je to aj praženica. Sklamane sa vraciam do svojej izby a sadám za stôl. Skúšala som to prepisovať, prepočítavať, ale stále nič už mi bolo z toho do plaču. Teraz mi nepomohol ani kamarát internet.

Na koniec zaklopem na dvere Mattovej izby. Zhlboka sa nadýchnem a poviem „prosím," bolo to ešte horšie ako som si myslela. Obidvaja na mňa pozreli a myslím, že som sa červenala, áno, pred vlastným bratom.

„Čo prosíš?" nechápavo sa spýtal Mattías a položil konzolu od Xboxu na stôl. Zahryzla som si z vnútornej strany do líc od nervov.

„Nech mi to vysvetlí," dopovedala som a hrdosť – tú ktorú nemám – mi klesla o osemdesiat percent minimálne. Mattiás zdvihol obočie.

„Kto?" hral sa, že nevie koho myslím aby ma ešte viac potrápil, milé od neho. Postrapatil si čierne vlasy a ďalej na mňa hľadel. Už mi bolo do smiechu z toho ako som sa cítila. Ukázala som rukou na Olivera a Matt pokýval hlavou, že stále nechápe koho myslím. Ten sa v tom vyžíva!! Znova som pretočila očami a odišla z jeho izby. Idiot, jeden väčší ako druhý!!!! No čo, zmierim sa s jednou päťkou alebo snáď aj štvorkou.

Oliver odrazu podišiel ku mne a povedal, že by som mala prestať gúľať očami. Jeho dych som cítila až na krku. Uľavilo sa mi, lebo opravovať známky nemám v obľube.

Sadol si na stoličku pri mojom stole a popritom ako si čítal zadanie si hrýzol spodnú peru. Sedela som pri stole a obzerala si ho z profilu. Zastavila som sa pri plných perách a rozbúchalo sa mi srdce. Potriasla som hlavou aby som vymazala nezvyčajnú myšlienku. Bolo divné na to vôbec myslieť, nechcela by som s ním nič mať. Aj keď bol príťažlivý.

Začal mi to vysvetľovať a ukazovať perom na jednotlivé písmená a čísla.   

❁❃❁❃

:) Dúfam že sa páči...

Hore na fotke je Matt :)