Škoricový sen

✿Pätnásta kapitola✿

Čakala som na plameň, čo som pocítila pri Oliverovi – na ktorý, som si celkom ľahko dokázala spomenúť – no bolo to len zúfalý pokus o založenie ohňa.. Oddialila som sa a zamyslene pozrela.

„Čo je?" spýtal sa nechápavo. Sama neviem, čo je. Proste ma niečo zastavilo, aj keď sa mi to páčilo. Ako keby som na niečo zabudla. Po chvíli rozmýšľania mi to konečne došlo.

„Zabudla som na mamkine narodky, musím ísť...paa," rýchlo som si zobrala kapsičku, dala mu pusu na líce, vstala a zakývala. Vyzeralo to ako útek, možno to aj bol útek. Ale so zámienkou.

Ako som len mohla zabudnúť? Bežala som na zastávku a hneď mi išiel aj autobus. Mala som šťastie, pretože tie často nechodia. Cestou som rozmýšľala, čo jej asi tak kúpim. Takáto dôležitá vec a mne to vyfučí z hlavy.

Po dlhom pátraní som jej nakoniec kúpila menšiu šperkovnicu, ktorej veko pokrývali biele perly – falošné samozrejme, na tie pravé som bola chudobná – a kyticu krásnych ružovo-bielych ľalií.

Potichu som otvorila dvere a išla za mamkou do kuchyne. Pomaličky a potichúčky som sa za ňou zakrádala. Zastala som si za ňu a čakala kým sa otočí.

„Ježiši!!! Cara ty si ma vyľaká...ó tie sú krásne, sú pre mňa?" opýtala sa a priložila si ruku na hruď. Odľahlo mi, pretože toto bolo mojím cieľom. Hoci, menšie výčitky som mala tak či tak. Viem, že by som vymyslela aj niečo lepšie, keby som nebola zabudla.

„Jasné, je tu nebodaj aj iný oslávenec? Mami, všetko len to najlepšie. Ľúbim ťa," zaželala som s úprimným úsmevom. Oslavovala štyridsiate siedme narodeniny, na svoj vek vyzerala veľmi dobre. Bola to osoba, bez ktorej by sa môj život uberal ani neviem akým smerom. Bola som jej vďačná za každý moment, ktorý pri mne strávila. Objala ma a prevzala si darčeky. Privoňala ku kytici a zobrala vázu, do ktorej ich dala. Pomohla som jej so skorou večerou a potom sme sa všetci spolu, celá rodinka, pekne najedli. Len Stella sa mi zdala veľmi divná, tichá a smutná. Čo je na ňu nezvyk.

Večer, keď sme pozerali televízor zašla som do Stellinej izby, lebo tam bola sama. Bola ticho, žiadna uštipačná poznámka na môj účet.

„Čo sa deje?" starostlivo som sa spýtala a sadla si ku nej na posteľ.

„Rozišiel sa so mnou," smutno zahlásila.

„Kto?"

„Max."

„Čože? Ja ani neviem že si mala nejakého Maxa," nechápavo som na ňu hľadela. Ona mala hlavu stále v smútku.

„Nebol nejaký," potichu poznamenala a zapla si mobil. Mala ho na tapete mobilu a prstom prechádzala po obrazovke. Bol to ten blondiak, čo som ho videla u Talíí na oslave s ním som jej asi pomáhala na rande. Bol fakt pekný, avšak vôbec sa mi nepáčilo čo so Stellou urobil. Chytila som jej mobil a vymazala všetky fotky, na ktorých bol on. Pripadal mi ako sukničkár. Vytrhla mi z ruky mobil a hodila ho o posteľ.

„Choď.. ty mi nepomôžeš, viem že by si chcela, no nemáš ako, lebo ty si nemala chalana. Nevieš ako to bolí!" oznámila bezcitne. Aha, no super, takže nemám vôbec skúsenosti už aj podľa mojej šestnásť ročnej sestry. Ale je to pravda. Mala som jeden vzťah, ale ten som po pár týždňoch ukončila. Nebavilo ma to, teda nemalo to zmysel.

S hlasným povzdychom som odišla. Namierila som si to rovno do kúpeľne a dala si chladnú, príjemnú sprchu. V uteráku som odcupkala do izby. Dnes večer som vôbec nerozmýšľala, hneď som zaspala.

Nemali sme nič v chladničke tak som raňajkovala len cereálie v mlieku. Prezliekla som sa a začala čítať knihu, ktorú som si nedávno kúpila. Do mojej izby vtrhol Matt so slovami: "Však pôjdeš s nami do arény potrebujeme ešte jednu babu!"
Chvíľu som uvažovala.

Prikývla som, lebo sa mi to zdal ako dobrý nápad. Aj keď to znamenalo byť v prítomnosti Olivera, stále mi to bolo totižto trápne. Stáli sme pred arénou a dávali nám pokyny, vesty a pištoľ. Samozrejme umelé pištole iba z nich išlo červené svetielko. Išlo tam o to zasiahnuť hráča z druhého tímu. Rozdelili sme sa na chlapcov a dievčatá boli sme piati proti piatim. Keď vás tri krát trafia musíte opustiť arénu.

Vošli sme dnu a mali sme dvadsať sekúnd aby sme sa niekam ukryli. Veľmi sa mi tu páčilo, bola tam síce veľká tma, ale hrany stien boli vyznačené neónovými farbami. Na stenách boli rôzne vzory, ktoré tiež farebne svietili. Dvadsať sekúnd prešlo a hra sa začala.

Prvý krát ma zasiahol brat, zradca. Stihla som zaznamenať, že už dve baby z nášho tímu boli tri krát zasiahnuté, takže odišli. Dva krát som trafila Matta a potom ma zasiahol nejaký neznámy chalan. Už mám len jeden život. Bol to dosť adrenalín, cítila som sa drsne. Celkom som sa smiala na tom ako tam všetci šialene pobehujeme. Myslím, že mi to celkom išlo. Užívala som si to.

Čakala som v rohu na obeť a prišiel Oliver. Namierila som na neho, ale zdvihol ruky a pustil svoju zbraň, ktorá mu teraz visela na veste. Dal najavo, že ma nechce trafiť, teda aspoň som si myslela. Ale prečo som ho nestrelila ja?

Podišiel blízko ku mne a znova som cítila jeho vôňu. Čo to robí? Stretli sa nám pohľady, následne sa zohol a jemne mi zahryzol do krku. Nesúhlasne som sa od neho odtiahla a opäť mu pozrela do očí. Jeho oči mali také trúfalé iskričky, on mal niečo za lubom. Neprestal, prisal sa mi na krk a ja som akosi podvedome zatvorila oči. A vtedy to prišlo, počula som ako ma tretí krát niekto trafil a nebol to len tak niekto, ale Oliver!

Šibalsky sa usmial a odišiel. Skočila som mu na to, zahrával sa so mnou. A ja som mu nevedela odolať? Ako sa to stalo? Už zase?! Cítila som sa dosť hlúpo. Vyšla som z "bojiska". Vonku čakali tri dievčatá, takže dnu bojovala ešte jedna, sama, ktorú som teraz opustila kvôli svojej hlúposti. Tiež tam stáli dvaja chlapci.

Čo ak Oliver urobil to čo mne aj ostatným babám? Vlastne mi to mohlo byť jedno, ale bolo to nespravodlivé. Ja sprostá som ho mohla streliť. Nevedela som si vysvetliť svoje správanie. Odovzdala som vestu aj zbraň.

Dalo by sa povedať, že som bola nahnevaná. Nešlo tam o hru, ale o princíp. Už som ho konečne ako tak dostávala z hlavy, lepšie povedané tú noc, vďaka Tobymu a on mi urobí toto? Nieže by som k nemu niečo cítila, len nechápem ako robí to, že sa pri ňom cítim taká bezbranná. Zistila som, že som naivnejšia, než som si myslela a on je idiot.

Prišla som domov a na stole bol papierik. "Išli sme do toho wellnesu čo som dostala na narodeniny, ľúbim vás," bol od mamky, pochopiteľne. Sú to len tri dni, aj tak furt pracujú. Takže som nemala žiadny problém, nech si oddýchnu. Len ma mrzí, že sme sa nerozlúčili.

Po zbytok dňa som len čítala, jedla a ležala. Volala som Stelle pretože znova nebola doma. Povedala mi, že prespí u kamarátky. Fakt som nemala čo robiť a učebniciam som sa z ďaleka vyhýbala.

Počula som hlasné zvuky z dola. Už bolo neskoro večer, išla som za pozrieť čo zas Mattías vymýšľa. Mala som oblečenú veľkú modrú mikinu a tepláky - typické oblečenie na doma. Vyzerala som ako strašiak, no bola som doma tak mi to mohlo byť jedno. Išla som sa ešte napiť, takže som musela ísť cez obývačku.

"Cara, donesieš mi prosím vodu?"požiadal ma Oliver, zatiaľ čo som ich rátala, bolo ich tam osem, ale svojho brata som tam nevidela. Pozrel na mňa prosebne, a tak som len pretočila očami a doniesla mu minerálku. Akoby si nemohol ísť sám! Prečo mu to vôbec nesiem?!

Poznala som len troch a ostatných vidím asi prvý krát v živote.

Rozmýšľala som, že mu to vylejem na hlavu. No sedel na našej sedačke, tak som to radšej nechala na inokedy. Položila som fľašu na stôl a jeden z tých neznámych ma chytil za zadok. Zazrela som po ňom.

"Čo si to dovoľuješ?" prepálila som ho pohľadom.

"Nemôžem?" bezočivo sa zasmial. Bolo vidno aj cítiť, že si už čo-to vypili. Všetkým to prišlo vtipné, no mne veru nie.

"Nie!" jasne som povedala. On sa hneď na to postavil a sotil do mňa. Nebola by som spadla keby som nezakopla o nožičku stola.

****

Mám na vás otázku.. Máte nápad ako môj príbeh vylepšiť alebo niečo čo mu chýba? Budem rada za každý názor.. :)