Škoricový sen

✿Sedemdesiata deviata kapitola✿

Užili sme si večer, tak ako vždy. S fľašou vína a dobrou hudbou sme sa skvelo zabavili. Takéto chvíle ma robia neopísateľne šťastnou, keď je všetko tak ako má byť.

Celý nasledovný deň sme leňošili s Oliverom v posteli a bolo to úžasné. Len Elías mal energie na rozdávanie, ráno si bol normálne zabehať so Sušienkou, potom poupratoval, teraz znova venčí Suši. Chápem, že sa tu zrejme nudí, ale vidím, že je rád, že konečne spolu trávime čas a ja som rada tiež. Večer prišiel ako voda a už mi Alísa klopala na dvere, celá natešená. Nerozumiem prečo sa tak teší, veď ani ku nej sa v škole nesprávali najmilšie. Nevadí. Nahádzala som na seba prvé veci, čo som v skrini zbadala. Rozlúčila sa s chalanmi a opustila byt.

„Vravím ti, nebudeme dlho. Tak mi buď stále na očiach," varovala som ju.

„Dobre, je mi to jasné," pritakala a zapla si pás, čo som následne urobila aj ja. Posledný krát som si vzdychla a pretočila očami.

„Tak poďme," zavelila som a naštartovala, „budeš ma musieť navigovať."

„Ani ja neviem ako sa tam ide," priznala. No snáď tam nejak trafíme.

Chvíľku som blúdili, kým sme to našli, ale nakoniec sme prišli na miesto. Meškali sme len polhodinu. Odparkovala som sa a vystúpili sme. Chata nevyzerala nejako špičkovo, ale bola v pohode. Myslím, že opitej mládeži úplne vyhovovala.

„Ahooojte, dievčence," podišiel k nám Mikael, „ešte stíhate štvrté kolo, nebojte sa dobehnete nás." Už len z letmého pohľadu na neho som usúdila, že mal viac ako len štyri kolá alkoholu. Na očiach mu bolo vidno, že mal aj trávu. Obidve nás objal okolo pliec a viedol ku stolu. Všetci boli von a napichovali špekačky, klobásky a všetko jedlé na ražne a opekali. Podľa mňa bola celkom zima na opekanie, no im to asi neprekážalo. Boli zvnútra už trochu zohriaty. Zvítali sme sa s ostatnými a Mikael nám už nalieval. Zatiaľ som nikde nevidela Brittu, čo bolo len dobré.

„Ja nebudem, som šofér," objasnila som mu keď mi plastový pohár tisol do rúk. Nahodil taký výraz až som sa muslela uchechtnúť. Akoby zbadal morského koníka kríženého s ponorkou.

„Nie, nie. Takéto neberieme. Keď ste prišli, ostávate aj spať. Či chcete, či nie," zasmial sa a dobreže mi to sám do úst nenalial. Za to Alíse nemusel vraviet dvakrát, tej už totižto dolieval ďalšie kolo.

„Ja to myslím vážne, Mikael. Dnes som abstinent a nezdržíme sa dlho," priznala som a opäť sa poobzerala. Vyzeralo to tu celkom osamelo, fakt taká chata okolo, ktorej sú len stromy a stromy a les. Čudovala som sa, že tu je vôbec signál.

Bola som tu jediná, ktorá nepila. Už mi ponúkal asi každý a každý nado mnou len pokrútil hlavou. Nemala som ani dôvod s nimi piť, držala ma tu len Alísa, lebo inak som v triede nemala bohvie aké vzťahy. Ani z ďaleka sme neboli taká dobrá trieda na akú sa teraz všetci hrajú, ale tak nech si to užijú. Asi po hodine si ku mne prisadol Mikael a vzdychol si. Vypadal ako smutné dieťa.

„Vieš prečo som ti robil všetky tie zlé veci?" pozrel mi hlboko do očí a videla som, že tú otázku myslí vážne. Zvedavo som pokývala hlavou a mysľou sa vracala k tým nemilým momentom. To by som teda rada vedela.

„Viem, že som ti veľakrát ublížil a teraz ma to aj mrzí. Za všetkým stál ten tvoj dokonalý život," hovoril s odporom, „mala si všetko. Super rodinku, super známky, kamarátov, vkuse nové oblečenie a vieš čo som mal ja?" Opäť sa na mňa pozrel tak, až to vo mne vyvolalo výčitky svedomia. Nechápem prečo, nemohla som za to ako si to on zobral.

„Nič! Ani teraz ešte netuším kto vlastne som, skade pochádzam a kto sú moji rodičia. Tí zasraní ľudia, ktorí ma hodili do decáku ako dáke špinavé mača. Nemal som ani rok, preboha! Ani nechcem vedieť kto vlastne sú, len by som sa pred nich chcel postaviť a ukázať im aký som úžasný aj bez ich výchovy," zasmial sa, úprimne sa zasmial. Behom jeho monológu sa mi na neho úplne zmenil pohľad, nikdy som ho nevnímala inak ako namysleného hlupáka. Teraz ho ľutujem a vlastne mi aj trochu odľahlo. Viem, čo všetko stálo za jeho sprostými činmi. Jasné, že ho to neospravedlňuje, len sa s tým teraz viem lepšie vysporiadať a pochopiť ho.

„To mi je ľúto," priznala som a povzbudivo na neho pozrela. Cítim sa fakt blbo, že tu sedím a ľutujem svojho „tyrana".

„Vôbec nemusí, veď nevidíš aký som skvelý aj bez toho všetkého? S tým by som bol iba zbytočne dokonalý," opäť sa zasmial a zapózoval ako model. Krátko som sa zasmiala a dopila svoj pomarančový džús.

„Toto z nás nerobí kamarátov, tak si drž odstup, bremienko," buchol ma do pleca, tak kamarátsky. Pokrútila som hlavou.

„Rozkaz," zasalutovala som a zasmiala sa. Hneď na to odišiel, lebo ho ktosi volal. Pfúú...tak toto bolo zaujímavé. Zistila som, že Britta tu je tiež, ale tá sa mi pre istotu ani nepozdravila. Ani nemusela lebo by som sa jej neodzdravila.

Boli sme tam štyri poondiate hodiny, chcela som odísť skôr, avšak Alísa vždy povedala, že ešte chvíľku. Tak sme tú chvíľku za každým ostali a takto sa to natiahlo. Dosť som sa nudila, no niekedy sa na nich fakt nedalo nesmiať. Keď už sa Alísa druhý krát povracala, tak som ju zobrala za ruku a viedla k autu. Zapla som jej pás a tiež nasadla. Nemalo by zmysel sa s nimi lúčiť, aj tak by im to bolo jedno alebo by nás prehovárali ostať. Čiže sme sa vyparili a bol to dobrý nápad, lebo keby som tam Alísu nechala, tak by pri najlepšom skončila na výplachu žalúdka. A myslím, že by tam z nich nebola jediná. Už sme boli takmer pri jej dome, keď ma začala prosiť, nech ju odveziem k nám domov, lebo by ju rodičia zabili. A keďže som taká dobrá duša, mňa dlho presviedčať nemusela. Cítila som sa za ňu takpovediac zodpovedná.

Bolo niečo po druhej hodine ráno, keď sme dorazili domov. Alísu som položila na pohovku a ja som ešte skočila do sprchy. Skoro som tam zaspala. Keď som konečne čistučká v pyžamku vyšla z kúpelne, Sušienka začala štekať. Pribehla som rýchlo k nej a začala ju hladkať, nech sa upokojí. Pri tom hladkaní a sedení na tej mäkkej sedačke som zaspala ako nič. A v tej chvíli mi ani na chvíľu neprišlo divné, že Alísa už nie je na pohovke.

✿ ✿✿

Jéééééj....ja som taká rada, že sa mi konečne podarilo napísať časť. A som ešte šťastnejšia z vás všetkých, ktorý ma podporujete. Či už hviezdičkami, komentármi alebo prečítaním. Ďakujem vám za všetko.  Za vašu trpezlivosť by ste si každý jeden zaslúžili veľkú Nutellu alebo čokoľvek čo ľúbite ✿✿ a ja ľúbim vás, tak dúfam sa vám kapitola páčila a užili ste si ju.  Už máme asi len tri kapitoly pred sebou a konieeec.