Škoricový sen

✿Osemdesiata druhá kapitola✿

„Môžeš mi dať pokoj? Si otravná ako furt za mnou doliezaš a chceš vedieť kde som. Nájdi si iného pajáca, ktorého budeš mať na obojku!" Slzy som už nevedela dlhšie zadržiavať a každým jeho slovom sa moje srdce nespokojne otriaslo.

„Myslela som...myslela som si, že ma máš rád a.. a veď predsa spolu chodíme. Mal si mi niečo povedať, nevedela som," trasľavým hlasom som zo seba vykoktala a hľadala v jeho očiach to, čo som tam videla ráno. A vždy keď ma pobozkal alebo keď sme sa len spoločne smiali. Tentoraz vyzeral úplne nepríčetne a našla som v nich len ľahostajnosť.

„V živote som to nepovedal. To len ty a tvoja chorá hlava si myslíte, že medzi nami niečo je. Ach, áno mám ťa rád, v posteli! Vždy to bolo a aj je len o sexe!" rozhodil rukami a umelo sa usmial. Nemohol to myslieť vážne, cítim to. Je v nejakom tranze alebo niečo. Nemohla to byť predsa pravda, to by mi neurobil. Roztriasla som sa ešte viac. Zbadala som, že sa k nám blíži pani Amariová. Otočil sa a kráčal preč.

„Kam akože teraz ideš?!" zakričala som na neho so zvyškom hrdosti.

„Hocikam, len preč od teba!" zakýval a opäť znel pokojne,

„Viem, kto si. Poznám ťa a viem, že ma ľúbiš rovnako ako ja teba. Tak ma netráp!!!" nevzdávala som to. Dúfala som, že v nom zobudím tú časť Olivera, ktorú milujem. Zastal a otočil sa na mňa.

„Vidíš, zas raz sa prejavila tvoja naivná stránka. Si tak hlúpa až sa mi chce smiať!" flegmaticky priznal a uchechtol sa. Až teraz ma dorazil úplne, očividne z neho vyprchal hnev a už ostala len pravda. Nechutne škaredá a bolestivá.

„Ty si hlúpy," namierila som na neho ukazovák a ráznym krokom k nemu prikráčala, „ľutujem každý deň strávený s tebou!" Tentoraz za mňa hovoril hnev. Sršala som zúrivosťou, ktorá len zakrývala tú prekliatu bolesť.

„Tak, už ma nechaj na pokoji," ľahostajne na mňa pozrel a konečne odišiel. Nechala som ho. Nohy mi viac nedovolili stáť, a tak som klesla na kolená. Tvár som si skryla do dlaní a hlasno plakala. Bože ako veľmi ma to bolelo, myslela som, že mi puklo srdce a duša sa roztrieštila na milión kúskov. Ukrutná bolesť, ktorá sa aspoň na teraz javila nekončiaca. Ako mi to mohol urobiť. Vzlykala som v strede chodby ako usoplené decko a cítila sa ako tá posledná handra! Skurvené pocity! Chcela som ho prosiť nech si to rozmyslí, nech sa vráti, no myslím, že už som aj tak vyzerala dosť úboho. Cítila som sa ako na samom dne bolesti. Každú chvíľu mi asi vybuchne srdce aj s hlavou. Kiežby som sa na neho nikdy nenamotávala. Vôbec som nevnímala čo mi hovorí pani Amariová, vnímala som len vnútornú bolesť, ktorá ma zabíjala. Vlastne nie, zabil ma on! Tá bolesť bola k tomu ako dezert. Od revu som sa nevedela nadýchnuť a dúfala som, že každú chvíľu skolabujem. Lebo ten žiaľ sa nedal vydržať.

Pociťovala som všelijaké pocity, tie negatívne. Tá časť, ktorá ho ľúbila ho zároveň aj nenávidela za to, čo vypustil z úst, za to, ako mi niečo takéto mohol spraviť. Bezcitný magor! Radšej by som sa nechala zbiť, ako znášať takúto bolesť!

Po chvíli som počúvla pani Amariovú a odišli sme do jej kancelárie. Upokojovala ma, dokonca som mala pocit, že mi chce len natárať kraviny aby mi bolo lepšie. Začínala sa ma zmocňovať obrovská panika. Nemôže ma opustiť! Nezvládala som všetky pocity, ktoré sa vo mne búrili. Chcela som kričať, smiať sa, zúriť. Vydávala som divné zvuky, ako by som to nebola ani ja. Úplne ma pohltili emócie, s ktorými som si nevedela dať rady. Aj napriek toľkým sedeniam, ktoré som tu absolvovala som si nevedela poradiť. Trpela som a nevedela som to zastaviť. Od nervov som zatínala päste a hrýzla si pery. Som blázon, mám na to papiere. Vedela som, že sa správam prehnane, ale nevedela som to ovládať.

„On za to nemôže!!" skríkla a zatriasla mnou doktorka, keď si všimla, že ju vôbec nepočúvam a mrmlem si popod nos vlastné sračky. Zdvihla som ku nej opuchnuté zaslzené oči. Zamračila som sa na ňu a utrela si mokrú tvár. Chvíľu mi trvalo kým som popadla dych, prebrala ma z paniky, a tak som našťastie uvoľnila ruky  a dala pokoj svojím ústam.  Na jazyku som pocítila železnú chuť krvi a dlane ma začali štípať. Pozrela som na ne a uvidela červené krvavé čiarky od nechtov. Doriti! Čo sa mi to práve udialo? V živote som nemala takýto citový záchvat, nevedela som sa ovládať, všetko sa mi zdalo temné, akoby neexistovala nádej.

„Nemôže za to. Všetko čo povedal nehovoril on, ale jeho hnev a stav.... a choroba," dodala a chytila ma za ruku. Zmätene som behala očami po jej láskevej tvári. V momente mi odľahlo, chcela som jej veriť a časť zo mňa jej verila. No viem, že to čo mi povedal bolo aspoň trochu pravdivé.

„Prosím?" zažmurkala som a zhlboka sa nadýchla.

„Oliver je emočne nestabilná osobnosť," povedala a podala mi jeho zdravotnú zložku, ktorú mám založenú aj ja, „toto by som nemala robiť, ale nie ste si cudzí. Do toho prečítaj si niečo o ňom," pousmiala sa a podvihla obočie. Preglgla som a trasľavými rukami otvorila spis.

Emočne nestabilná osobnosť

Poruchu osobnosti charakterizuje náchylnosť konať impulzívne a bez ohľadu na následky, nálada je nevypočitateľná a vrtošivá. Sklon k výbuchom emócií, neschopnosť ovládať citové výbuchy. Náklonnosť k priečnemu správaniu a ku konfliktom s inými........................

Osobnosť (porucha):

· Agresívna

· Hraničná

· Explozívna

......

Bolo tam toho fakt veľa, ani som nevedela kde mám začať. Boli tam aj jednotlivé dátumy a udalosti. Na dosť dlhú dobu som sa v tých textoch aj stratila, no pani Amariová mi zobrala spis.

„Neviem či teraz, ale o takú polhodinu určite bude ľutovať všetko čo povedal a bude sa hnevať na seba. Nechcem ta strašiť, ale má aj sklon k sebapoškodzovaniu ako si sa dočítala, takže by bolo najlepšie sa s ním čím skôr spojiť aj keď bude značne proti. Lieči sa to roky a potrebuje správny prístup, hlavne keď ide o človeka ako ty. Si pre neho dôležitá, nemôžeš teraz na neho kričať a hnevať sa. Takto to nepôjde, musím ťa naučiť ako sa k nemu správať," pozrela na mňa a kývla hlavou.

„Prečo mi nič doteraz nepovedal?" zmätene som sa spýtala. Stále som to všetko len spracúvala, bol to pre mňa poriadny šok.Vysvetľuje to všetky jeho divné reakcie a správanie a koľko som sa ja kvôli nemu hnevala. Och...ani som netušila. Srdce mi stále nepríjemne zvieralo.

„Dnes som mu to navrhla, pred tým o tom nechcel ani počuť. Povedal mi, že ešte nie je čas, že nechce aby si ho brala ako postihnutého alebo nebodaj opustila," priznala a podala mi vreckovku. Toto naozaj povedal? Už zase sa mi nahrnuli slzy do očí.

„A..a vie on o mne?" nervózne som sa spýtala.

„Nie, preto bol taký prekvapený, keď ťa tu uvidel. Bol to pre neho neuveriteľný šok a ty si sa stala jeho obeťou," smutne sa usmiala. Trhane som sa nadýchla a pustili sme sa do môjho správania voči nemu.

  ✿ ✿✿✿

A je to vonku, celé to Oliverovo divné správanie a náhle zmeny nálad. Minule som sa zamýšľala prečo som ich oboch dala psychicky labilných, ale na nič veľké som neprišla. Psychické poruchy sú fakt zaujímavé a mňa baví sa nimi zaoberať. Dúfam, že sa vám páčilo :)