Škoricový sen

✿Dvadsiata štvrtá kapitola✿

"Ešte musí chvíľu postáť," oznámila som. Kde vlastni trčí Matt? Nechal ma tu napospas tomuto...tomuto chalanovi, čo si so mnou robí čo sa mu zachce.

Zobral si misku a dojedal plnku a ja s ním. Nahol sa ku mne a olízal mi kútik úst a kúsok z líca, pravdepodobne mi tam ešte ostal puding. Nečakala som, že by to spravil, bolo to milé, no zároveň ma to vyviedlo z miery a moje vnútro si žiadalo viac. Ak sa pokúša o to aby som za chvíľu skolabovala celkom dosť sa mu darí. Navrela mi v hrdle hrča a motýliky v bruchu si poletovali jedna radosť. Prečo nemôže byť takýto stále?

Úprimne som sa na neho usmiala, ale cítila som ako sa pýrim. Úplne som horela. Odzbrojil ma, nevedela som sa ani pohnúť. Asi ma len zaskočil, veľmi zaskočil. Prstom som mu zotrela krém z brady. Zazvonil mu mobil, mňa to vytrhlo z toho stavu, do ktorého ma dostal a naša spoločná chvíľa zavŕšila. Neochotne vytiahol mobil z vrecka. Ešte že to skončilo, nepáči sa mi čo so mnou robí tento tu! Drahá, neklam samú seba! Nie som v poriadku, tie vnútorné rozhovory musia prestať.  Dúfam, že netrpím ešte aj schizofréniou. Zatiaľ čo si vo vedľajšej izbe vybavoval telefonát, ja som poupratovala kuchyňu.

„Čo si chcela? Nemohol som prísť nedalo sa mi vysrať," vysvetlil mi brat. Zagúľala som očami, ale bolo mi smiešne. Rozpráva ako bača, nie právnik.

„Ale už nič." Pozrel na koláč a už si z neho išiel zobrať. Ale prstami! Všetko by to pokazil. Celý vzhľad toho koláča. 

„Nechoď do toho rukami! Počkaj ja ti naberiem," ponúkla som sa lebo sa na to nedalo pozerať. Oblízal si prsty, ktoré si už stihol zašpiniť.

„Super, dones nám to do obývačky, ďa!ku!jem!" každú slabiku zdôraznil. Znova dosiahol to čo chcel. Doriadila som kuchyňu a nabrala niekoľko koláčov na tanier. Vyšla som z kuchyne, no hneď som zaliezla späť za roh. Bolo ich tam zase okolo deväť, ale bol tam asi len jeden z tých čo boli aj pred tým. Vtedy keď som mala doniesť Oliverovi tú poondiaty vodu! Nie sú opití, takže by to mohlo byť fajn. Ako to, že som si nevšimla, že prišli. Som už načisto hluchá alebo čo?! Počkať sedí tam aj Stella. Takže asi žiadne nebezpečenstvo.

Položila som tanier na stôl a bez problémov som bola na odchode.

„Ani nás nezoznámiš Matt?" spýtal sa atraktívny čiernovlasý chalan, na ktorom bola nalepená Stella.

„Som Kevin," predstavil sa mi a vystrúhal na mňa očarujúci úsmev. Už som ho pár krát videla v meste. Tuším on bol ten chalan, ktorý má dal potiahnúť z jointa. Vystrel ku mne ruku, urobila som to isté a predstavila sa mu. Hmm.. aké formálne. Zase som cítila ako sa červenám, pre mňa to bola úplne trápna situácia aj keď ten chalan nebol na zahodenie. Stella ma prepaľovala pohľadom a Oliver tiež. Čo sa im porobilo?

Všetci upierali pozornosť na nás, no nič také sa nedialo iba som mala zase spotené ruky a hrala sa na paradajku. Odchádzala som do izby, no ešte som čosi započula.

„Nevedel som, že máš takú chutnú sestru," dodal šibalsky. Ja že som chutná? Som možno všeličo iné ale chutná? Ako to myslel?

„Sestru? Ani z ďaleka ale ochutnaj ten koláč...Oliver vráť ten tanier na stôl," oznámil môj brat so smiechom. Oliverovi chutí môj koláč! To je super. Aj takáto drobnosť poteší.

Hľadám v izbe knižku, ale nedarí sa mi. Určite ostala dole v obývačke, čo ak ju niekto chytí do rúk a začne čítať! Mala by som si ísť po ňu. Skúsim zatiaľ robiť niečo iné. Kresliť? Och to sa mi vôbec nechce. Dala som si do uší slúchadlá a zapla hudbu.

Nemala som náladu áno počúvať, chcem vedieť ako to bude pokračovať v knihe. Znova sa chcem vrátiť do deja príbehu. Bude to normálne. Prídem, zoberiem, odídem. Je to v pohode, nič to predsa nie je. Zhlboka som dýchala, ja viem vždy urobiť z komára somára. Brenemanova!! Spamätaj sa! Máš devätnásť.

To snáď nie je možné! Neviem aký pajác, ale urobil si z mojej knižky podložku pod chľast! Už som necítila trému, ale podráždenosť. Zodvihla som pohár, vybrala spod neho knižku a tresla ním o stôl tak, že sa trochu toho, čo vtom bolo vylialo. Utrela som obal knihy.

„To bolo tvoje? Och..prepáč koláčik,"ospravedlnil sa Kevin a pozrel na mňa. Koláčik? Kto si myslí že je! Obdarila som ho jedným nepriateľským pohľadom a kráčala preč. Videla som ako sa Oliver uškŕňa. Bolo na tom nebodaj niečo vtipné?

Vyšla som po schodoch, ale počula som ako za mnou niekto ide. Obzrela som sa, bol to Kevin. Och nie, čo chce?! Pretočila som očami.

Ani som sa nenazdala a už ma pritlačil k stene a ruku mi zdvihol nad hlavu. Je vyšší než sa zdá, odo mňa minimálne o hlavu a pol a to nie som jedna z tých nižších. Až teraz som si všimla aké ma zaujímavé oči. Väčšinou prevládala modrá, avšak boli tam odtiene aj hnedej a zelenej. Wau!

Vystrašená som na neho hľadela, zatiaľ čo on na mňa pozeral ako na úlovok. Vyschlo mi v ústach. Panebože, čo mám urobiť! Čo sa všetkým zrazu stalo? Pred pár mesiacmi o mňa nezakopol ani pes.

Dýchal mi do tváre a razil z neho alkohol. Robila som všetko pre to aby som mu nevidela do očí, lebo s tými si asi získa každú.

„Pozri sa na mňa," požiadal a prstom mi zdvihol bradu, „príjmaš ospravedlnenie?" Zdvihla som zrak a všetok hnev zo mňa opadol. Pôsobil tak pokojne. Po chvíli sa ku mne pritlačil bokmi a mne sa po tele roznieslo vzrušenie ako nikdy. Panebože, čo robí?!! Zalapala som po dychu a knižka mi z ruky spadla na zem. Vedel presne čo má robiť a žiadal si odpoveď. Zmohla som sa len na sprosté „ehmm.."

V normálnej situácií by som sa prepadla od hanby, ale teraz na to nebol čas. Spokojne sa uškrnul. Bolo to pre mňa úplne neznáme chlapčisko, však túžila som po niečom ďalšom. Vedel to a bol si vedomý toho čo so mnou robí.

„Kevin, daj si odpich, ona je moja," oznámil Oliver. Ani som si nevšimla kedy prišiel. Zaplesalo mi srdce od radosti zo slov čo vypustil Oliver z úst. Som jeho? Čo to má znamenať? Fešák sa odo mňa odtisol a zazrel na môjho záchrancu. Kto vie ako by sa to zvrhlo. V duchu som mu ďakovala. Pri Kevinovi som sa cítila akosi bezmocná.

„Oukej, kámo to som nevedel. Nič mi nepovedala," bránil sa. Ako by som mohla keď ma dostal do takej situácie!

„Ako by mohla keď si na ňu skúšal tie svoje...metódy," zahlásil Oliver a majetnícky mi položil ruku okolo ramien. Rozprávali sa o mne ako keby som tam nebola. Pod jeho dotykom som sa zachvela. Už som ale spoznala, že Oliver má nejaký zámer.

„Tak si nájdi vernejšiu, lebo...." odmlčal sa Kevin a venoval mi krátky pohľad. Žmurkol na mňa a odkráčal preč. Nie som nikoho!!! Zodvihla som si knižku a pýtala si od Olivera vysvetlenie. Išiel so mnou do izby a začal rozprávať.

✿✿✿✿

Táák čo myslíte, že jej Oliver povie?? a pozdáva sa vám Kevin?