Škoricový sen

✿Tridsiata štvrtá kapitola✿

Pomaly som sa prebúdzala, lebo ma niečo šteklilo pod nosom. Poškrabala som sa ale zistila som prečo ma svrbel nos. Matt mi so strapcami od šálu šteklil nos, to by bolo ešte v pohode, ale na ruku mi nastriekali sprejovú šľahačku. Momentálne som ju mala takmer po celej tvári. Stáli nado mnou a smiali sa mi z plného hrdla. Fákt, vtipné!! Je divné, že sa mi páči ako sa smeje Oliver nech je to aj na mne samej? Ten zvuk lahodil mojim ušiam. Nevedela som či im mám vynadať do hlupákov alebo smiať sa spolu s nimi. Zagúľala som očami.

Cara:1

Oliver:1

„Čakajte odplatu!" zahlásila som a ukazovákom som skákala z jedného na druhého. Položila som knihu a išla si to zmyť. Neviem prečo nám rátam skóre. Už aj som začala rozmýšľať čím sa im asi tak pomstím. Bude to desať krát horšie ako to čo mi urobili oni, viete úroky. Neušlo mi, že obed mi už aj vychladol tak som si to zohrala v mikrovlnke a pustila sa do jedla. S radosťou som to zjedla a znova som zaujala moje miesto.

Vzala som si knihu a stratila sa medzi riadkami. Občas som ju zatvorila, aby som spracovala toľko informácií. Chúďa dievča! Nechcela by som byť na jej mieste.

Tešila som sa kedy už pôjdeme. Možno neuveríte, ale nevedela som sa dočkať, kým sa zase stretnem s tými dvomi. Čas šiel pomalšie, akoby som čakala, ale napokon mamka zahlásila, že sa máme ísť pripraviť. Rýchlo som sa naobliekala, ani som nepočítala koľko vrstiev mám pod bundou. Ako prvá som už čakala nastúpená na chodbe. Ostatní sa hýbali ako slimáci. Žiadala som ich nech si švihnú, no márne. Za krátko bude pol, nechcem ešte aby aj oni na mňa museli dlho vyčkávať.

Vzala som si dosku pod pazuchu a uberala som sa smerom ku kopcu.

Nemala som potuchy koľko už kráčam, no začínala som byť zadýchaná. Bolo to ďalej než som si myslela. Už som ani nevedela, či vlastne idem správne. Viedla tadiaľ iba taká úzka cestička medzi stromami, takže s mojou schopnosťou sa orientovať by som ľahko zablúdila.

Boh je so mnou a šťastie sa má drží ako kliešť. To znamená, že som nezablúdila, ale vyšla z lesíka medzi ľudí. Bola som asi na úplne opačnej strane akoby som mala byť. Hlasno som si povzdychla. Ten snowboard v rukách ma ťahal k zemi, čím ďalej tým bol ťažší.

Konečne! Došla som na miesto. Tých dvoch som nikde nevidela, poobzerala som sa a zbadala som ich ako sa rozprávajú. Podišla som k nim, pozdravila a ospravedlnila za meškanie. Už začínalo pomaly slnko zachádzať za hory.

„No čo zmrzlina, vyzeráš vyčerpane," postrehol Elías. Nazval ma zmrzlinou už viackrát a to z toho dôvodu, že som mu furt vravela, že mi je zima. Ja som ho pomenovala sniežik. Je to milé a vystihuje ho to. Sadli sme si sedačku, ktorá nás vyviezla hore.

Cítila som sa vynikajúco v jeho prítomnosti, už dávno mi nikto nepadol tak do oka. Myslím, že aj ja sa mu páčim. Páčim ako kamarátsky aby bolo jasné! Mala som pocit akoby toto boli moji súrodenci, rozumeli sme si, dôverujem im a veľa sa nasmejeme. Poznáme sa síce len deň, áno, ale za ten deň som si ich obľúbila celých, aj s ich zvláštnosťami. Máme veľa vecí spoločných.

Učiť mi pomáhal aj malý aj veľký Bjarnason, to je ich priezvisko. Na to meno, zmrzlina, som si už za hodinu celkom zvykla. Tí ma vlastne inak ani nevolal, páčilo sa mi to. Nezabudla som za posledných pár minút spomenúť, že mi je zima na čom sa oni len zasmiali. Bola už úplná tma a Elíasove biele vlasy len tak žiarili spolu so sivými očami. Bol pekný, ale ja som ho brala ako ďalšieho brata, takže to bolo úplne v pohode. Teraz som si len začala uvedomovať že o málo dní odchádzam ďaleko odtiaľto. Čo bude s našou dokonalou trojkou?