Posledná

3. Jazerné mesto

Ja som odvrátil tvár a čakal na neuveriteľnú bolesť

No nič sa nedialo. Drak sa rozplynul a ja som otvoril oči. Takže to bol predsa len sen. Vydýchol som si od úľavy. Predo mnou kľačal Nathan a triasol so mnou. ,,Hej, kámo už som hore prestaň so mnou triasť!" povedal som mu. ,,Andreas ty máš teda riadne tvrdý spánok," povedal mi posmešne. ,,Hej a ty by si si mohol ostrihať nechty!" povedal som a pozrel sa na svoje rameno nič na ňom nebolo. Nathan sa pozrel na svoje nechty. ,,Prečo?"
,,Nerieš, " povedal som mu nezaujato. ,, Hej vy dvaja, čo sa tam bozkávate?" spýtala sa Barbara a otvorila dvere koča. ,,Nie!" okamžite povedal Nathan. No mne to nedalo. Musel som ju podpichnúť: ,, Prečo? Závidíš?" Barbara sa zatvárila prekvapene no jej výraz hneď skamenel. ,, Ty si strašne sprostý Andreas vieš o tom však?" povedala mi dosť naštvane. Ja som sa len povýšenecky zasmial. Pokrútila nad nami hlavou. ,,Prečo ma budíš?" opýtal som sa no potom som si uvedomil, že stojíme, ,, a prečo sakra stojíme? " ,,To už sme tu?" dodal som skôr než Nathan niečo vôbec stihol povedať. ,, Nie ale cez vodu kočom ísť nemôžeme nie?" odpovedal mi. Potom mi ti doplo. Skôr ako sa dostaneme do Pimeys musíme preplávať jazero a prejsť cez mesto Hyypxot.  (zvláštny  názov). Konečne sme vyšli von z koča. Hneď ako sme si vzali batožiny koč sa otočil a zmizol nám z dohľadu. Pred nami sa vlnkách pohúpavala loď. Dievčatá už boli na lodi a na nás sa usmieval štrbavý prevozník.

Niečo sa pohlo na oblohe. Myklo mnou. Nemusel som dlho rozmýšľať doplo mi, že je to drak. Ba som dokonca uvidel aj krídlo. Nikto z nás na nič nečakal. Vytiahli sme luky a začali mieriť. Všetci sme naraz vystrelili. Takto sa nám to ešte nikdy nepodarilo.
Znova som natiahol tetivu a zamieril no už som vystreliť nestihol. Drak stúpal vyššie a už bol v nedohľadne bol dosť tmavý. ,,Čo ste sa zbláznili?" spýtal sa prevozník pohoršeným hlasom plným strachu. Lenže keďže šušlal znelo asi takto: ,,Čo šte sa šblasnili? " ,,Čo prečo veď to bol drak a mi sme lovci drakov!" poveda prekvapene Zira. ,, Lenže teraz na naše mesto určite zaútočia och," nechápali sme. Radšej sme nastúpili na loď a plavili sa k mestu. Celú cestu nikto neprehovoril ani slovo. Konečne sme v plávali do mesta nedá sa povedať že do prístavu, pretože niektoré domy boli ešte na vode. Plavili sme sa pomedzi tie domy ako pomedzi bludisko. Boli tu chudobné domy až priam chatrče. Po rôznych mostíkoch lávkach sa pohybovali ľudia otrhaní a špinaví. Zrejme boli dosť chudobní. Jediné, čo trčalo pomedzi tie chatrče bola radnica. Inak to tu vyzeralo na jedno kopyto rovnaké. Niektorý ľudia aj deti nám mávali. Cítil som sa ako na prehliadke. Z mojich úvah má vyrušilo buchnutie. Niečo nám spadlo na loď, teda nie niečo ale niekto. Pribehol som k nemu. ,,Haló, ste v poriadku?" spýtal som sa. Bola to žena. Zdvihla hlavu a zadívala sa mi do očí. Jej tvár bola celá zjazvená a v očiach ledva držala slzy. ,,Pomôžte mi, prosím!" povedala roztraseným hlasom. Chytila sa ma za ruku a snažila sa postaviť alebo si ma pritiahnuť bližšie. Ja som sa nebránil chcel som tej starej žene pomôcť. V tom ju však niečo zrazilo späť k zemi a mňa odsotilo. Bol to vojak. Na sebe mal červenú vestu a obyčajné tmavomodré gate. Ja som neváhal a strčil som doň ho. ,,Zbláznili ste sa! Veď je to len stará žena!" povedal som. ,,Drž hubu mladý, lebo skončíš rovnako!" zhúkol na mňa. ,,Hej, hej, hej kľud, ukľudníme sa!" snažil sa situáciu zachrániť Nathan. To ja už som však zatínal päste. Chcel som mu vraziť. ,,Čo vám také strašné urobila? Že s ňou zaobchádzať ako s handrou?"  spýtala sa naštvane Barbara. ,,Mne nič, " povedal s ľahostajnosťou v hlase vojak. ,, Ale kradla a neprávom očierňovala nášho pána!" dodal vojak. ,,Moje deti, nemajú čo jesť," povedala zufalým hlasom.
,,Nemáte právo sa k nej takto správať!" povedala dosť naštvane Zira. ,, A kto ste vy, že mi rozkazujete na to nemáte právo a nemáte právo mi ani brániť mi vo vykonávaní mojej práce, za toto vás môžem poslať na šibenicu!" kričal po nás.

Už, už som mu chcel vraziť... keď sa pred nás predral prevozník a ukázal mu nejaký papier. ,,Áha, takže sú tu noví, teda musím povedať, že takých drzích sme tu ešte nemali. Mal by si na nich dávať väčší pozor. Ľahko môžu skončiť na šibenici! " povedal vojak výhražne. Pomohol som tej žene postaviť sa. Potom do nej ten vojak strčil. A prešli na neďalekú lávka po ktorej pokračovali ďalej. Bol som naštvaný a nebol som jediný. Ako sa môže niekto takto správať k starej žene.

Ešte chvíľu sme sa plavili až sme konečne narazili na pevninu. Vystúpili sme, tam už na nás čakal koč a pri ňom dvaja vojaci na koňoch. Tí však už na sebe mali biele gate a modrú vestu so zlatými gonbíkmi. Jeden z vojakov zosadol z koňa a pobral sa k nám. Pousmial sa a.........