Posledná

19. Cieľ výpravy

Potom som si išla ľahnúť a moju hlavu pohltili všemožné myšlienky.

Na Radrixovi mi niečo nesedelo. Ale čo? Niečo predo mnou tajil. A druhá vec bola tá ,že som chcela zabiť Andreasa. Až teraz som si uvedomila ,že ak by som ho zabila bola by som rovnaká ako oni. Zabila by som živú bytosť. A prečo? Pre pomstu. Nevravím, stále ho chcem zabiť ,ale niečo v nútri mi v tom bráni. Aj tak ho nenávidím a teraz to prejavím na plno.

-------------------------------------------------

Celú noc s nemohla poriadne spať. Podarilo sa mi zaspať len na malú chvíľu. Potom sa moje oči opäť ptvorili dokorán. S povzdychom som si teda sadla a zapozerala som sa vybrať von oknom. Bola ešte tma. Podišla som bližšie k oknu a otvorila som ho. Príjemný vánok pohladil moju tvár. To mi pripomenulo Darka. To ako sme spolu lietali ponad oblaky, vietor mi rozfúkaval moje vlasy. Dark mi hrozne chýba musím ho vidieť! Moje rozjímanie prerušilo zaklopanie. Nechápavo som sa pozrela na dvere ,akoby mi mali povedať ,ktorý blázon za nimi stojí a klope na ne. Dvere sa otvorili a tým mi prezradili totožnosť toho blázna. Bol ním Radrix. Veď kto iný? Nikto nevie kde mám izbu. ,,Dobré ráno Lyra, prepáč ,že som tu tak skoro ráno ,ale vidím ,že ti to neprekáža keďže už si hore," povedal Radrix ako vstúpil a zavrel za sebou dvere. ,,Nie jasné v pohode. Čo tu robíte tak skoro?"spýtala som sa. Bol tam aj náznak irónie v mojom hlase. ,,Prepáč. Musíš ísť so mnou Lyra. Prezleč sa a poď. Počkám vonku," povedal a znova odišiel. Len som nad ním pokrútila hlavou. Ale aspoň sa nebudem nudiť. Aj tak už nezaspím. Rýchlo som sa obliekla a vyšla za ním. ,,Poď!" Prikázal mi a ťahal ma za sebou. Išli sme rôznymi chodbami ,v ktorých som ešte nebola. Potom zastavil pred dverami, ktoré už na pohľad vyzerali byť ťažké. Radrix ich s námahou odomkol keďže nám ako svetlo slúžila len sviečka. Potom ich mierne nadvihol a potiahol. Dvere sa so zaškrípaním otvorili. Radrix sa postavil vedľa nich a poklonil sa. Týmto gestom mi naznačil, nech vstúpim prvá. Ja som teda vošla do malej miestnosti z ktorej viedli hneď dolu schody. Zastavila som a čakala som kým vstúpi aj Radrix. Zobral mi z rúk sviečku ,zdroj jediného svetla, zavrel za sebou ťažké dvere, ktoré nezabudol zamknúť. Opäť ma chytil za ruku a ťahal za sebou dole schodmi. Boli veľmi úzke a kamenné. Mala som pocit ,akoby ma mali čo chvíľa zovrieť v svojich chladných čelustiach. S tej predstavy ma zamrazilo. Po hodnej chvíli chôdze dolu schodmi sme zastavili pred ďalšími dverami. Tie však išli otvoriť s ľahkosťou. Vstúpili sme do miestnosti, ktorú skrývali dvere. Radrix opäť zamkol dvere a niekam sa vybral. Chcela som ísť za ním no on povedal:,,Nie Lyra zostaň tu hneď som späť." Na to som len prikývla a rozmýšľala či to len pri svetle sviečky mohol vidieť. Podľa toho ,že začal odchádzať som si domyslela ,že áno. Pozorovala som najprv tmavú postavu, ponárajúcu sa hlbšie do tmy. Keď už som nemohla vidieť obrysy postavy zostalo mi pozerať sa len na plamienok , z ktorého vyžarovalo svetlo. No i ten sa o chvíľu stratil. Mňa pohltila tma. Bála som sa čo i len pohnúť, aby som tým niečo nespôsobila. Po dlhej chvíli pozerania sa do tmy,ktoré už začalo byť vážne únavné, sa ozvalo zaškrípanie ,ktoré až dralo uši následne niečo cuklo a buchlo. Po celej miestnosti sa začali zapaľovať plamienky sviečok. Tieto plamienky išli až od zeme kde sa spojili a tým definitívne osvetlili celú miestnosť. Bolo to niečo neuveriteľné. Plamienky sa na vrchu spojili a zapálili honosný sklenený luster. Obvod miestnosti lemovali rôzne zbrane, terče a podobné veci. Po chvíli sa od neviem kiaľ vynoril Radrix. ,,Čarovné. Však?" Povedal a zasnene sa pozrel na sklenený luster. Ja som len prikývla a spýtala sa: ,,Prečo ste ma sem volali?" ,,Lyra potrebujem vedieť, či vieš zachádzať s nejakou zbraňou. Predsa len nemôžem ťa pustiť na tréning a ani nikam ina ak to nevieš. Ano priznávam nedomyslel som to. Ale aspoň máme chvíľu čas niečomu ťa pri učiť teda ak niečo nevieš,"povedal a jemne sa usmial. Ja som sa začala prechádzať popri zbraniach. Boli rôznych tvarov a veľkostí. Zastavila sa pri jednom regáli a vytiahla som od tiaľ luk. Jediná zbraň s ktorou dokážem ako tak narabáť. Keď som bola menšia Astrid ma učila to používať. Čím staršia som bola tým lepšie mi to išli. Avšak ako som sa dozvedela, že tieto zbrane používajú lovci na zabíjanie drakov viac som po nej nesiahla. Bolo to asi pred rokom. Snáď som to nezabudla. S lukom som vzala aj tulec so šípmi a postavila sa pred terč. Zobrala som si šíp do ruky a natiahla tetivu. Nadýchla som sa a zatvorila som oči. Predstavovala som si ako šíp letí. Ako vletí presne do stredu terča. Potom som oči otvorila a s výdychom pustila šíp. Naozaj sa podarilo šíp trafil stred terča. Radrix zatlieskal. ,,Mala som luk, s ktorého som sa učila strielať ako malá. Pred troma rokmi som dostala nový, s ebenového dreva. Bol nádherný," povedala som lebo som presne vedela na čo sa chce Radrix spýtať. Na to sa len pousmial. ,,Takže jednu zbraň máme. Aj niečo ďalšie?"spýtal sa. Ja som len pokrútila hlavou. ,,Nevadí,"povedal. Potom sme skúšali ďaľšie a ďalšie zbrane. Učil ma s nimi zaobchádzať. S mečom mi to moc nešlo, ale dýky to bolo o inom. Takto sme trénovali ešte hodnú chvíľu. Potom sa Radrix pozrel na hodiny a zistil, že je dosť neskoro. Vyviedol ma z telocvične a povedal nech sa idem pripraviť na hodinu.

------------------------------------------

Keď už som bola konečne nachystaná mala som ešte chvíľku času. Sadla som si teda na posteľ a začala sa mysľou rozprávať s Darkom. ,,Dark počuješ ma?"spýtala som sa. ,,Áno Lyra. Kedy ťa znova uvidím?" Spýtal sa a mne sa do očí nahrnuli slzy neuveriteľne mi chýbal. ,,Aj ty mne Dark,"povedala som a smrkla. ,,Lyra nebuď smutná. Uvidíme sa hneď ako budeš môcť," povedal Dark a ja som mala chuť ho objať. Predstavila som si tie jeho hrejivé oči. A naše spoločné lety. V tom ma však napadlo, že musím ísť na hodinu. ,,Už musím ísť Dark,"povedala som a nečakala na to kým mi odpovie. Do triedy som prišla predposledná jediný kto tu nebol bol profesor. To bolo dobre. Sadla som si do poslednej lavice v ktorej nikto nesedel. Cítila som na sebe zvláštny pohľad. Letmo som sa pozrela odkiaľ prichádzal. Bol od Andreasa. Akonáhle prišiel profesor prestala som vnímať.

Po hodne dlhej chvíli prišiel Radrix. Mňa, Nathana a Andreasa zavolal do riaditeľne. Prestávala som to chápať.
Pri riaditeľovom stole stáli ďalší ľudia rozdelený do dvoch skupiná. Nathan a Andreas sa zaradili medzi ne. Každý do inej skupiny. Ja som zostala radšej stáť v zadu. Riaditeľ začal všetko vysvetľovať. O tom že pôjdeme za Mohanou o tom, že Radrix vybral dve skupiny čo pôjdu. Pri tej zmienke som na neho nenápadne naštvane pozrela. Potom začal vysvetlovať prečo idem i ja pretože princiatku sa to nejako nepozdávalo. Na koniec nám dal rozchod na pobalenie si vecí. Ja som naštvane vbehla do izby a začala do vaku hádzať potrebné veci. V tom niekto zaklopal a vstúpil bol to Radrix. ,,Prečo ste vybrali práve Andreasovu skupinu?!"spýtala som sa s beznádejov v hlase. ,,Lyra nemáme moc času. Ver mi jasné. Máš oba listy pre Mohanu však?" Spýtal sa. Ja som len prikývla a pri tom sa objala rukami. Niečo mi totižto došlo. ,,A čo Dark? Môžem ho ešte vidieť?" spýtala som sa. ,,No budete musieť najprv prejsť lesom. Takže kým neprejdete a tebe sa podarí sa vytratiť tak áno," povedal. Ja som len prikývla a bola som odhodlaná vypariť sa. ,,Poď," povedal a už ma náhli pred brány akadémie. Zrazu zastal a spoza rohu niečo vytiahol. Podal mi to a moja ústa nemohli zostať zavreté. Bol to luk. Môj starý luk z ebenového dreva. ,,Ako?"opýtala som sa. ,,Nie je čas!"povedal a už ma ťahal znova za sebou. Už tam všetci čakali pripravený vyraziť do neznáma.

Takže konečne nová časť. Ospravedlňujem sa za svoju dlhú neaktivitu. Znovu trochu dlhšia časť tak dúfam, že neodradí. A na záver sa vám všetkým chcem poďakovať za to, že čítate tento príbeh.