Posledná

17. Vrahyňa?

Do očí sa mi začali tlačiť slzy.

To nie je možné! Prečo ma život tak trestá?! Zistila som že som sa ocitla v nejakej záhrade. Neriešila som to. Potrebovala som byť sama. Potrebovala som Darka. Zabehla som hlbšie do záhrady. Bol tam krásny veľký a košatý strom. Sadla som si pod neho a slzám nechala voľný priebeh. Začali sa mi vybavovať všetky spomienky. Astrid padajúca na zem, Ilaronovo mŕtve telo... proste všetko. A teraz toto Ilaronov vrah je tu! Tu!(ano viem že je to logické že je tu ale aj tak...musel sa mi ísť predstaviť!!Nikto nemal záujem vidieť ten jeho ksicht!!!). V tom moja tvár skamenela a smútok sa premenil na hnev. Vlastne je možno dobre, aspoň budem mať možnosť sa pomstiť. Keď som si  povedala túto vetu sa mi nálada  zdvihla. ,,Uhm,uhm neruším?"niekto si za mnou odkašľal a so mnou myklo. Stál tam chlapec. ,,Nie," povedala som a utrela si jednu neposlušnú slzu. ,,Môžem si prisadnúť?"spýtal sa ma veľmi milo. Na to som sa len pousmiala a prikývla. ,,Ja som Nathan," povedal a podal mi ruku. Na tom som sa len trhane a zároveň smutne zasmiala. Ruku som mu však podala. ,,Ja Lyra,"povedala som. Zapozerala som sa do jeho očí. Do jeho nebesky modrých očí ktoré priam žiari dobrotou a láskou. Jeho ruku som stále držala a pokračovala v prezeraní si jeho vzhľadu. Ona sa zjavbe rozhodol urobiť to isté. Jeho hnedé vlasy s nádychom hrdze mu jemne padali do jeho nebesky modrých očí. Až po chvíli sme si obaja uvedomili že jeden na druhého pozeráme ako na zjavenie. Ja viem prečo tak on pozerá na mňa. Ale keď som tak ja pozerala na neho to bolo čudné. Do líc sa mi nahrnula jemná červeň. ,,Dnes už sa ti asi predstavilo veľa ľudí však?"skonštatoval no bola tam počuť jemná otázka. ,,Áno veľa mien si už ani nepamätám," povedala som a sama som sa nad tým pousmiala. ,,Tak aspoň moje si dúfam zapamätáš," povedal s hravosťou v hlase. ,,Predstavil si sa mi ako posledný takže áno," vyhlásila som s i úsmevom na tvári. Na to sa on len usmial. ,,Tak faj. A môžem sa ťa niečo spýtať? Asi ma do toho nič ale prečo si bola taká smutná?"spýtal sa na koniec. Mala som mu sto chutí povedať že mu fakt do toho nič...ale nebudem nezdvorilá. ,,Ale nič. To som si len na niečo spomenula," povedala som a vyčarovala som silený úsmev. ,,Už by som mala ísť," povedala som nakoniec. Zdvihla som sa a už som sa chystala odísť keď: ,,Lyra?" ,,Áno?"pozrela som na neho. ,,Dnes je tu oslava pre nováčikov dúfam že prídeš," povedal. Najprv som chcela povedať že nie ale dostala som nápad. Prikývla som. Zasa som sa chcela pustiť do kroku keď sa znovu ozval: ,,Lyra?" ,,Áno!"povedala som už mierne naštvane. ,,Ako sa to teda volám?"dostal nakoniec zo seba. Otočila som sa na neho a pozerala som na neho ako vyorané kura. Dostal ma! Začala som loviť v pamäti v koši NEDÔLEŽITÉ a bingo. ,,Nathan," vyhŕkla som nadšene a on sa nadomnou zasmial. Ja som sa pridala. Potom som mu zamával a išla vymýšľať svoj diabolský plán na pomstu za Ilarona a Astrid.

......................................

Celý zvyšok dňa až do chvíle kým som nevymyslela všetky kroky plánu som bola v izbe. Mimichodom nemám spolubývajúcu táto izba je len moja. A to je asi aj dobre. Vyšla som z izby a pobrala sa na tú oslavu. Oslava už začala no mne to nevadilo. Z druhej strany mi kývala Nathan ktorému som s radosťou odkývala. Ten chlapec bol hrozne milý. No nemôžem súdiť poznám ho len chvíľu. Chvíľu som len tak stála a pozerala som sa okolo seba. Až som ho konečne uvidela. Podišla som k nemu. Stál mi otočený chrbtom. Vyzeral akoby niekoho hľadal. ,,Ahoj," pozdravila som ho. On sa otočil a mierne nadskočil. Pousmiala som sa. Teraz by som mala niečo povedať. Ale čo? Ospravedlním sa. ,,Prepáč ,že som utiekla. Na niečo som zabudla. Naozaj prepáč. Muselo to byť zvláštne,"  povedala som a previnilo sa usmiala. Zo začiatku mi to ospravedlnenie jeho osobe neišlo no predstavila som si ,že sa ospravedlňujem Ilaronovi. Teda musela som to upraviť tak ,aby to vyznelo ,že sa ospravedlňujem jemu. On sa na mňa však len usmial. Keby vedel o čo ide nesmial by sa! Kľud Lyra vudrž to! Prikázala som sama sebe. ,,To je v poriadku a bolo to trochu zvláštne," povedal a tým ma vytrhol zo zamyslenia. Na to som zo seba vidala dačo priškrtené pripomínajúce smiech. On sa nadomnou zasmial. No počkaj dlho sa smiať už nebudeš. V žilách mi začala stúpať krv a ja som bola pripravená uskutočniť môj plán. ,,Poď za mnou!"povedala som a už som ho ťahala za sebou. Musím sa dostať zo zraku týchto ľudí. Doviedla som ho teda von. Postavili sme sa vedľa seba. A ja som pozerala na hviezdy. Prišiel čas na ďalší krok môjho plánu.

,,Čo tu robíme?"spýtal sa. ,,Pozeráme na hviezdy ber to ako ospravedlnenie," povedala som. K tej vete som si ešte však domyslela: bude to totižto to posledné čo uvidíš. Musela som sa zaškeriť. Dokonca som naňho aj žmurkla. Na to sa len pousmial. Nech sa len usmieva keď je to naposledy. ,,Pozri tam je Veľká medvedica," povedala som a ukázala na oblohu posiatu hviezdami. Pozrel sa na oblohu a začal si ju premeriavať očami. Ako som tak naňho pozerala nadokázala som uveriť ,že on zabil Ilarona. Ak by som ho stretla za iných okolností asi by som bola v pomykove. Nevedela by som sa rozhodnúť či je lovec drakov alebo nie. Orieškovo hnedé vlasy mu jemne padali do očí. Spoza nich mu svietili jeho zelené oči. Zaujal ma jeho zjav. Vyzeral zvláštne. Z môjho premýšľania ma opäť vytrhol jeho hlas. ,,Nájdem ti akékoľvek súhvezdie ale Veľkú medvedicu nájsť neviem. Ja tam medveďa nevidím!"povedal rozhorčene. Musela som sa nad tým zasmiať. Prekvapilo ma to lebo to bol úprimný smiech. Ale verte mi aj iný by sa zasmiali vidieť jeho rozhorčený výraz. Oči sa mu zúžili a prebodával nimi oblohu. Vyzeralo to akoby mu zjedla večeru. Postavila som sa za neho a chytila mu ruku. Začala som ňou kresliť po oblohe. Uvedomila som si ,že mám perfektnú príležitosť. Vytiahla som nožík a chystala som sa ho ním bodnúť. Niečo ma však v mojom vnútri zastvilo. Áno túžila som po pomste ale nejak mi nešlo mu ublížť. Zastavil ma i Darkov hlas. ,,Lyra nerob to sama to necheš," zabudla som ,že časť z mojich citov sa dostala ,až k Darkovi. ,,Lyra!"zakričal na mňa veľmi známi hlas. Bol to profesor Radrix. Od ľaku sme obaja podskočili. On sa otočil a ja som zostala stáť prichádzajúcemu Radrixovi chrbtom. Na Andreasa som sa len škerila. ,,Poď!"povedal Radrix a už ma za ruku ťahal dnu. ,,Čo ťa to napadlo! Ako môžeš chcieť niečo také spraviť! Lyra ty si ho chcela zabiť!! Ak je to kvoli tomu ,že zabíja drakov musela by si zabiť celú školu!!!"kričal po mne Radrix a ťahal ma ďalej. Ruku mi zvieral tak silno až mi očervenala. Ťahal ma k jeho kabinetu. Tam som však trhla rukou a zostala pred ním stáť. Pozrela som sa Radrixovi do jeho ľadovo modrých očí. ,,Nič o tom neviete! On zabil Ilarona a Astrid!! Ano v hneve som chcela urobiť blbosť! Ale ja... on mi ich vzal!! Nemala som nikoho len ich a Darka! Čo ak mi vezmú niekoho ďalšieho! A len tak pre informáciu ja by som ho nezabila nie som na to dosť silná! Už viete čo ma to napadlo! On mi ich zabil!!!!"rozkričala som sa no posledné dve vety sa mi zlomil hlas a tlačili sa slzy do očí. Čakala som na jeho reakciu. No to čo prišli som nečakala. Vtiahol ma do obiatia. V objatí mi zašepkal: ,,Si silnejšia než si myslíš Lyra." Potom mi hodil ruku okolo pliec a odviedol ma do kabinetu. Tam sme sa dlho rozprávali. O všeličom možnom. Potom som si išla ľahnúť a moju hlavu pohltili všemožné myšlienky.

   Ahojte takže ako prvé chcem poďakovať všetkým čo tento príbeh čítajú. Naozaj ďakujem. A chcem sa ospravedlniť za neskoré vydanie ďalšej časti a aj za to ,že je taká dlhá. Dúfam  že  vás to od čítania neodradí. Tak a to je asi všetko. Ahoj pri ďalšej časti.