Posledná

34. Pravda či klamstvo

Príbeh bude znova z pohľadu Lyri.

Čakali odpoveď, ktorú som im nemohla dať alebo áno?

Moje telo sa celé triaslo. Nemala som dosť energie. Nemala som silu na nič. Pozerali priamo na mňa. ,,Dark si v poriadku?" spýtala som sa a čakala na odpoveď. ,,Som na tom ako ty Lyra. Síce nie tak zle. Nemala si to spraviť. Zvládli by sme to, aj keby sme boli obaja hore," prišla mi odpoveď. Pousmiala som sa. Môj starostlivý Dark. ,,Ako je na tom Gio?" môj smútok pretekal mojim hlasom. ,,To teraz nerieš Lyra," povedal. ,,Ako to nemám riešiť?! Čo sa stalo?!" mierne som sa podvihla, aby sa do mojich pľúc dostal vzduch. ,,Povedz mi to!" zvýšila som hlas.

,,Lyra my museli sme prepáč. On už viac nebol sám sebou," povedal. Nemusel dokončiť. Vedela som čo spravili. Zabili ho. ,,Nie!" skríkla som a  moje líca opäť začali zmáčať slzy. ,,Lyra hej. Čo je kľud," ozval sa Lenin hlas. Videla som rozmazane. Mám pocit, že stále plačem. Mám dosť tejto bezmocnosti. Všetci okolo mňa zomierajú a ja nerobím nič preto, aby som tomu zabránila. ,,Nie!" pokrútila som hlavou. Vyhupla som sa na nohy a takmer som si buchla hlavu. Musela som sa dostať k Giovi. Možno, možno má ešte šancu.

Rozbehla som sa von. Začínalo svitať. Ako dlho som bola mimo? Počula som za sebou zvuky môjho mena. Bežala som však ďalej. Zrazu ma však niečo zastavilo. Okolo pásu sa mi obmotali ruky. ,,Lyra zbláznila si sa?! Kam utekáš ešte si ublížiš!" Ozval sa Andreasov hlas. Vtedy vo mne zahorel plameň ešte väčšieho hnevu. Kričala som, búchala som ho. On sa však nevzdával. ,,Lyra," opäť sa ozval. To však už môj lakeť putoval do jeho brucha. Vtedy ho odhodilo dozadu. Že mňa to nenapadlo hneď. Chytila som ho pod krk. Jemne sa mi ho podarilo nadvihnúť. Nevedela som odkiaľ sa tá moja sila berie. Andreas prekvapene pozeral. Oboma rukami chytil tú moja. ,,Lyra," zo zadu sa ozval Nathanov hlas. ,, Ženská tebe hrabe?! Čo si zač?!" ozval sa Rick. ,,Lyra pusť Andreasa!" Lena sa to snažila podať príkazom, v jej hlase bol však počuť strach. Vrčala som. Ja som naozaj vrčala. ,,Lyra čo to máš s vlasmi?" spýtal sa Aaron. Ani na jednu z otázok som neodpovedala. Pozrela som sa dole smerom na moje vlasy. Začali meniť farbu. Z vlasov sťa oheň sa začali stávať vyhoreté uhlíky čiernej farby. Znamenalo to len jedno. Ako je možné, že som zabudla. Vedela som, že i moje oči začali meniť farbu. Vzplanula v nich farba ohňa.

Pritiahla som si Andreasa bližšie. Naše tváre sa takmer dotýkali. ,,Ty buď rád, že ešte žiješ!" zavrčala som mu do tváre. Odsotila som ho a on dopadol na zem držiac sa za krk. Vstúpila do mňa neopísateľná sila. ,,Lyra majú pravdu mala by si sa ukľudniť. Zvlášť teraz. V tieto dni si síce mocnejšia no aj zraniteľnejšia, tak ako ja," Dark mi začal dohovárať. ,,Nie Dark tera to naplno využijem," venovala som skupinke ľudí posledný pohľad a rozbehla som sa smerom, kde som naposledy videla Gia.

Nevedela som či idú za mnou alebo nie. Ani ma to však nezaujímalo. Po prvom snehu, keď je mesiac v splne chytí farbu krvi. Krvavý mesiac. Puto medzi drakom a človekom neuveriteľne zosilnie. Stávajú sa doslova jednou bytosťou. Človek i drak sú silnejší no i zraniteľnejší. Počas dni do Krvavého mesiaca je nás najľahšie zabiť. Lebo i tá najmenšia ranka sa prenesie na toho druhého. Každý pocit proste všetko.

Adrenalín mi putoval celým telom. Za behu som vyskočila na jeden zo stromov. Predierala som sa konármi a skočila na ďaľší. Cítil som sa ako veverička. Mala som pocit, že letím. Bola som už takmer pri mieste kde som naposledy videla Gia. Zastala som. Sadla som si na jeden z konárov. Opäť ma dobehli pocity. Slzy sa pustili prúdom. Čo ak bude mŕtvy? Kvôli mne. Ja som tá čo ho zabila. Vzlyk sa mi vydral z hrdla. Pozrela som sa na svoje nohy. Boli celé doškriabané. Sukňu zo šiat, ktoré som mala ešte stále na sebe, som mala odrezanú nad kolená. Zaujímalo by ma prečo to spravili. Môj tep sa inými myšlienkami trochu ukľudnil.