Posledná

10.Smrť

Pritisla som si kvet k uchu a ten začal vydávať krásnu melódiu a potom....

Potom melódia utíchla a nahradili ju slová: ,,Veľa sa toho zmení.Dávaj si pozor Lyra a to veľký na každom kroku číha smrť!" Keď to dokončil znova sa vzniesol a dopadol na rieku a nechal sa jej prúdom unášať ďalej. Mňa zalial mráz a to taký že som sa nedokázala pohnúť . Len som bez života hladela pred seba. Čo, čo to povedal? Nechápala som. Až do konca kým strom nevymenil všetky kvety som zostala ako bez duše. Trápilo ma to čo ten kvet povedal. Nie že by ma trápilo že umriem ja ale Dark čo ten? A čo ak to nebolo myslené na mňa?

Z premýšľania ma vytrhol Darkov hlas: ,,Lyra poď už, už to skončilo. Lyra čo ti je? Čo ti povedal ten kvet?" Spýtal sa ustarostene. ,,Nič, nič len že sa toho veľa zmení," odpovedala som. Pozrel mňa skúmavým pohľadom videl že mu niečo tajím. No nič nepovedal. ,,Poďme si lahnúť som unavená," povedala som. Dark len prikývol pochopil že ak mu to povedať nechcem tak že mu to nepoviem, pochopil že poviem až budem pripravená. Vzniesli sme sa od zeme a zaleteli do jaskyne. Tam som po dlhom čase zaspala.

.......................................

Ráno som sa zobudila absolútne nevyspatá. Keď som poriadne otvorila oči zistila som že tam Dark nie je. Strhla som sa. To snaď nie kde je ten sprostý drak?! Moje telo zaplavyl strach. V tom som však zbadala ako sem niečo letí. Bol to on odlahlo mi ani neviem čoho som sa tak zľakla. Už, už som naňho išla vychrliť otázky spôsoby kde bol a ako si to predstavuje že ma nezobudil aby som išla s ním. On však k mojim nohám položil upečenú rybu na niektorých miestach až spálenú. Vtedy som pochopila bok mi zohnať jesť. ,,Prepáč nechcel som ťa budiť si taká sladká keď spíš," povedal mi ospravedlňujúco. Ja som len pokrútila hlavou a povedala: ,,To je v poriadku a ďakujem," ukázala som na rybu a začala ju pomali jesť. Dark si ľahol a svojimi veľkými červenými očami ma pozoroval. ,,Baví ťa to?"musela som sa spýtať. ,,Ani nevieš ako," odpovedal mi. Nad tým som len pokrútila hlavou. Keď som ju dojedla ešte raz som poďakovala Darkovi a išli sme sa rozlúčiť s ostatnými. Potom som nasadla na Darka a leteli sme domov. Čakala nás dlhá cesta.

Celú cestu moja mysle pracovala na plný pochod. Znova som si prehrávala čo povedal ten kvet a aj svoje sny. Keď sme konečne dorazili už mohlo byť niečo okolo jednej. Mohla som v pokoji zastaviť svoje myšlienkové pochody. Astrid ma privýtala objatím a jedlom na stole. Sadla som si a hneď som vychrlila prvú otázku : ,,Čo vieš o medailóne s mojím menom a drakom ale pravdu snívalo sa mi o ňom dvakrát takže viem že to niečo znamená?!"povedala som tak rýchlo že som pochybovala či zachytila všetko. Astrid najprv na mňa pozerala s vyvalenými očami a keď sa spamätala z hlboka sa nadýchla. Postavila sa, prešla k jednej so skríň odomkla ju. Vytiahla s nej malú krabičku a otvorila ju predo mnou. Bol tam medailón z mojich snov. Pozerala som na ňu s prosbou o vysvetlenie. ,,Lyra, musím ti niečo povedať, už na čase. Toto je medailón ktorý ti nechali tvoji rodičia skôr než umreli," povedal mi Astrid. Mne moje oči ktoré doteraz žiarili zvedavosťou zosmutneli. Vzala som si medailón do rúk a pritisla ho k hrudi. Z očí mi vytiekla jedna neposlušná slza. Zavesila som si ho na krk. ,,Astrid? Aký boli moji rodičia?"spýtala som sa. ,,Boli úžasný, milovali ťa. Mali rady draky boli ako ty," keď to povedala zachvela som sa. Neviem prečo som to tak brala ani som ich nepoznala no aj tak im patrilo moje srdce. Dlho sme sa rozprávali o nich a o drakoch. Rozprávala mi že mama prerušila puto medzi sebou a drakom aby ma zachránila a že ten sa žialom zabil. Chápala som to nedokázala by som žiť bez Darka. Už sa zvečerievalo. ,,Lyra musím ti ešte niečo povedať. Vieš ty rozumieš všetkým drakom je tak?"spýtala sa. Nechápala som kam tým smeruje. ,,Ja však rozumiem len Ilaronovi. A je to preto lebo ty...." nedopovedala. Spadla na zem a po jej tele sa začali robiť krvavé rany. Triasla sa a jej oči prichádzali o žiaru. Prvé čo ma napadlo Ilaron niečo sa deje. Astrid zrazu zavrela oči.

Neváhala som ani chvíľu nasadla som na Darka a leteli sme. Nebolo ťažké Ilarona nájsť. Teda to čo z neho zostalo. Zosadla som z Darka a rozbehla som sa k nemu. Už nežil, mal prebodnuté srdce. Do očí sa mi tlačili slzy nechala som im teda voľný priebeh. Ležala som na jeho mŕtvom tele a plakala. Už nikdy neuvidím jeho krásne zelené oči plné radosti ani jeho ani Asrid. ,,Nie, nie, nie to nemôže byť pravda," hovorila som si.

Zrazu niečo zašušťalo v kríkoch. Zdvihla som hlavu a moju zaslzenú tvár zakril plášť. Z kríkov vyšiel chlapec teda chalan mohol mať toľko koľko ja. Jeho zelené oči ma prepalovali nechápavým pohľadom. V ruke držal meč, bol krvavý. Hneď som pochopila ktorá bije. Mala by som zmiznúť ako by som tu ani nebola no hnev mi zatmel myseľ. ,,Ty vrah!! Čo?! Čo ti ten drak spravil že si ho zabil!!" zahučala som na neho no v polke vety sa mi zlomil hlas a ja som začala znova plakať.