Posledná

43. Zmierenie

Cítila som ako sila odchádza, nie len z môjho tela ale i z Darkovho. Z Kiriinej ruky začali vychádzať trblietavé paprsky, zasahujúc každého z nás. Jeden zasiahol i mňa. Bodlo to a pred očami som potom nevidela nič viac než bielo.

Ráno som sa zobudila so strašnou bolesťou hlavy a celé moje telo sa zvieralo v kŕčoch bolesti. Čo sa to včera stalo? Čo to s nami Kiria spravila? Aj cez bolesť som vedela, že musím vstávať, aby som dostala odpovede. Vyšla som z dverí a musela som oprieť: ,,Ou moja hlava," zastonala som.  Porozhliadla som sa po miestnosti a všimla si, že nie som jediná, ktorá sa dnes zobudila v hroznom stave. Ako ma Nathaniel uvidel  podišiel ku mne a pomohol mi sadnúť si vedľa Chrisa. Bolo jasné, že všetci čo sme sedeli pri stole sme na tom boli rovnako a po tom čo som povedala tento fakt nahlas, ostatní prikývli. Potom ešte vyšla Lena, ktorá vyzerala ako po najlepšom spánku jej života. Musela som nad tým len pokrútiť hlavou. Nathan ju poslal von po vodu a v miestnosti opäť zavládlo ticho až kým som ho neprerušila: ,,Keď už som sa so všetkými včera začala odznova je na čase, aby sme i my začali opäť." Pozrela som sa na Andreasa, postavila som sa a podala mu ruku. Najprv nevedel ako zareagovať no potom prijal moju ruku s jemným úsmevom na tvári. ,,Som Lyra a vonku sa nachádza môj drak, volá sa Dark a sme poslední svojho druhu," povedala som a pri tom som ju jemne stisla ruku. ,,Ja som Andreas  som lovec drakov a rád ťa spoznávam," povedal neisto no s úsmevom na tvári. Z atmosféry akoby opadla všetka ťažoba a dokonca už ani ja som k nemu necítila nepríjemné pocity. Po tom nám Nathan naložil z jeho polievky a musím priznať, netušila som, že dokáže tak dobre variť. Po dojedení sme dospeli k rozhodnutiu, že zajtra sa vydáme na cestu keďže dnes sa na to nikto necítil.

Chvíľu medzi nami ešte prebiehala uvoľnené konverzácia, no potom sme sa každý rozhodli ísť ešte do svojich izieb a pospať si. Jediný kto sa rozhodol zostať bola Lena s Nathanom. Ja som však ešte pred tým zašla von za Darkom. Bol schúlený v klbku v tieni stromov, musel sa tiež cítiť mizerne. ,,Dark," oslovila som ho a pritúlila sa k nemu. On si len odfúkol a prevalil sa na chrbát, mňa svojimi prednými labkami potiahol a rozprestrel krídla, na ktoré ma potom položil. Boli sme blízko pri sebe a bolo to veľmi príjemné. Jemný vetrík sa pohrával s mojimi vlasmi a slniečko pekne hrialo, no lístie stromov nás chránilo pred jeho bodavými lúčmi. Ani neviem ako dlho sme tak ležali, keď som sa vytratila do ríše snov.

Zobudila som sa na jemné šteklenie na ruke. Otvorila som svoje oči a po ruke mi liezla malá červená lienka. Posadila som sa odfúkla ju z mojej ruky. Pretrela som si svoje rozospaté oči a pozrela smerom na Darka, ktorý ešte spokojne odfukoval a na mojej tvári sa musel vyčarovať úsmev. Pozrela som sa pred seba a konečne som videla ten krásny spomínaný vodopád. Jeho voda bola čistá a trblietala sa vo svetle. Vodopád sa rozlieval do krásneho malého jazierka, pred ktorým niekto sedel. postavila som sa a pobrala sa za tým človekom. Čím bližšie som bola tým viac som rozoznávala črty, bol to Andreas. Mierne som sa pousmiala a podišla až k nemu. Bolo zjavné, že ma nezaregistroval, lebo keď som si sadla vedľa neho jemne sa mykol. Nevyzeralo, že by sa mal k začatiu rozhovoru. ,,Čo tu robíš?" spýtala som sa. ,,Nemohol späť. Potreboval som trochu čerstvého vzduchu," odpovedal mi. ,,Je to tu upokojivé," povedala som. On len prikývol. ,,Pozri viem, že som sa k tebe nesprávala úplne najlepšie a je to medzi nami teraz zvláštne. No verím, že možno sa to raz zmení. A preto ti chcem povedať prepáč," pri mojej poslednej vete na mňa vrhol pohľad, akoby to nečakal. ,,Myslím si, že ani jeden z nás sa nesprával vhodne a preto by si nemala byť jediná, čo sa ospravedlňuje. Prepáč," povedal a na to som sa i ja pozrela naňho. Jeho smaragdové oči boli zabodnuté do tých mojich. Nikdy som si to nevšimla ale jeho oči boli magické. ,,Máš prekrásne oči," povedala som bez rozmýšľania. Na jeho tvári sa objavil prekvapený výraz a líca mu zaliala červeň. Musela som na d tým pousmiať. ,,Odkiaľ toto prišlo?"  spýtal sa zmätene ako sa odtiahol. ,,Neviem povedala som prvé čo mi prišlo na um," povedala som so širokým úsmevom na čo sa usmial i on. ,,Vieš čo je zvláštne? Cítim, že ste mi všetci nejakým spôsobom blízky," podotkla som a opäť sa zadívala na vodopád. ,,Akoby sme sa už poznali," povedali sme naraz a prekvapene sme na seba pozreli. ,,Lyra čo všetko vieš?" opýtal sa ma. ,,Ako to myslíš?"  spýtala som sa a pozrela na neho. ,,Čo vieš o sebe, o svojej minulosti?"  spýtal sa. ,,V podstate nič. Cítim sa akoby žijem v plášti klamstiev," povedala som a medzi nami zavládlo ticho. ,,Prečo si sa rozhodol ďalej ísť so mnou? Prečo ste toto všetci ochotní kvôli mne podstúpiť také veci, keď by ste mohli ísť späť domov a mať pokoj," nechápavo som naňho pozrela. ,,Možno preto, že v tebe vidíme lepšiu budúcnosť," povedal Andreas s jemným úsmevom na tvári. V mojej tvári sa javilo neporozumenie. Keď som sa chcela spýtať na vysvetlenie, boli sme prerušení. ,,Hej vy dvaja čo tu robíte?" spýtala sa Lena. Obaja sme sa otočili jej smerom a uvideli, že nesie so sebou tanier. ,,Čo to je?" spýtali sme sa obaja naraz. Toto hovorenie rovnakých vecí začína byť otravné.