Posledná

7.Akadémia

Keď si ma všimla strhla sa.

,,Ahoj čo ty tu robíš už hore? Veď je ešte len ráno ešte si mal spať," povedala teta Bety a pritom sa na mňa jemne usmiala ,,Už nemôžem spať," povedal som jej ,,No, dobre tak ja ti teda pripravím raňajky a ty sa medzitým choď umyť a potom mi o sebe niečo porozprávaš," povedala.Vybehol som hore do kúpeľne kde som sa umyl Vyšiel som dole a už ma čakali voňavé raňajky sadol som si za stôl oproti tete. ,,Tak, povedz mi niečo o sebe, " hneď nadhodila tému teta Bety. ,,No viete o mne toho veľa nie je," povedal som jej zamýšľajúc sa nad svojím životom. Fakt toho o mne veľa nie je celý svoj život som zasvetil lovu drakov takže.... Moje myšlienkové pochody znovu prerušila teta Bety: ,, To je jedno, aj to málo je dosť," povedala. Tak som sa deda len nladýchol a spustil som: ,,Keď som bol malý chlapec rodičia sa o mňa nijak extra nezaujímali , mal som jedlo, oblečenie i noc ľah no chýbalo mi to najcennejšie od nich a to bola láska," na chvíľu som sa odmlčal no pokračoval som ďalej, ,,jedného dňa mi povedali že ideme na návštevu k starému otcovi veľmi som sa tešil aj keď som ho ešte ani raz v živote nevidel. Prišli sme tam a starý otec ma hneď zahrnul tým čo mi chýbalo, láskou. Rodičia povedali že musia na chvíľu odísť, len dole do mesta. No už sa viac nevrátili, zostal som teda so starým otcom. O šesť dní našli v lese v susednom kráľovste spálené ich telá, zabil ich drak a...." nestihol som dokončiť lebo ma Bety prerušila: ,, A to bol prvý moment keď si začal draky nenávidieť a horel si túžbou stať sa drakobijcom, je tak?" ,,Áno," prikývol som. Ona sa len pousmiala. Chvíľu som čakal či sa ešte niečo nechce spýtať no keď bola ticho pokračoval som vo svojom rozprávaní:,, Starý otec ma vychovával ako najlepšie vedel a dokonca vo mne hasil tú nevraživosť voči drakom. No jedného dňa keď odišiel do lesa ako obyčajne a však bolo to v niečom iné dlho sa totižto nevracal," v tom sa mu trochu zatriasol hlas snažil som sa to skryť no akosi sa mi to nedarilo. Vschopil som sa a pokračoval ďalej, ,, vybral som sa teda za ním, neblúdil som dlho presne som vedel kde káca drevo bolo to trochu hlbšie v lese, no keď som prišiel na miesto ten pohľad ktorý sa mi naskytol bol hrozný. Môj starý otec ležal na zemi a v bruchu tesne pod rebrami mal dieru, dieru ktorú mohol spraviť len dračí pazúr. Rozbehol som sa k nemu, ešte dýchal ešte bola nádej. Chcel som bežať do dediny pre pomoc ale zastavil ma. Pritiahol si na k sebe a povedal: ,,Nikdy nenenáviď draky." Takmer som to nepočul. A ani som tomu nerozumel a nerozumiem doteraz. Potom naposledy vydýchol. Zostal som tam ležať až dokedy nás neobjavili ľudia z dediny a nevzali ma preč." Dokončil som svoje rozprávanie a teta Bety na mňa so súcitom pozrela. ,,Tak preto si sa rozhodol stať drakobikcom," skonštatovala. ,,Ešte jedna otázka. Od kiaľ máš ten medailón čo máš na krku?" spýtala sa. Pozrel som sa na medailón čo mi vysí na krku. Úplne som zabudol, že ho mám na sebe. Bol to medailón na ktorom bol drak a cez neho prekrížené dva meče. ,,Dostal som ho
od starého otca," povedal som. Ona sa len pousmiala a prikývla.

Chvíľu bolo ešte ticho. Kým sa dole nedotrepali ostatný. Hneď vypukla veľká vrava. Bez slov som sa nejedol a vyšiel hore. Začali mi všetky tie veci vŕtať hlavou. Ako je možné že som jej tak ľahko povedal svoj príbeh, nechápem to. Nikto iný okrem Nathana o tom nevedel a teraz som ho len tak bez problémov vyrosprával cudzej osebe ktorú vôbec nepoznám. ,,Čau Andre, ty kedy si vstával?" prišiel do izby Nathan a spýtal sa ma. ,,Nerieš," odvrkol som mu odpornejšie než som čakal. ,,Hohohó, kľud! No skvele tak to bude dnes deň zas je mrzutý," to druhé si viac menej zašomral pre seba no aj tak som to počul. Odignoroval som to.

Zišli sme dole kde už na nás na podiv čakali baby. Rozlúčili sme sa s tetou a nasadli do koča. Na chvíľu ešte moju hlavu zamestnala otázka ,Ako je možné že som jej to vyrosprával' ale hneď ma to prešlo. Moju hlavu pohltila myšlienka na akadémiu.

Prešli sme cez mesto. Chvíľu sme išli po ceste smerom k hradu ale nakoniec sme odbočili a mierili sme si to cestou k lesu. Konečne sme zastali pred obrovskou čiernou, kovovou bránou ktorá skrývala akadémiu. Nebolo to moc ďaleko s pred brány bolo vidieť na mesto aj na samotný hrad.

Brána sa so škrípaním otvorila a my sme vošli dnu. Nasledovali sme pána ktorý nás sem priviedol. Škola pripomínala menší hrad mala tehlovo červenú farbu a štyri veže. Vošli sme teda dnu. Padalo na nás veľa pohľadov nebolo mi to také nepríjemné ale ani som sa v tom nevyžíval ako Nathan a Barbara. Tý dvaja sú si fakt podobný. Muž nás zaviedol až pred dvere riaditelne kde zaklopal. Spoza dverí sa ozvalo: ,,Ďalej!" Všetci naraz sme vstúpili muž čo nás sem doviezol však zostal stáť vonku. ,,Á, to ste vy no poďte už sa vás nemôžeme dočkať," povedal spoza stola postarší zavalitý muž ktorý sa doširoka usmieval. Ako sa tak usmieval bolo to trochu strašidelné. No čo už budem si musieť zvyknúť je to riaditeľ.