Posledná

14. Jazerné Mesto a zlý vojak

Objala som ho a vybrala som sa konečne zistiť čo bude ďalej.

Potom sa Dark vzniesol a odletel. Zostala som stáť na brehu. Ako mám sakra zavolať prevozníka?  Všimla som si že na brehu je zvon. Podišla som k nemu a zazvonila. Z druhej strany sa ozval tak tiež zvuk zvonu. Už som len čakala.

O pár minút ku mne plávala loďka. Teda asi tak by sa tomu dalo povedať.
Keď priplávala bližšie ku mne, spozornela som. Spomenula som si na to že vlastne neviem čo mám očakávať. Nadýchla som sa a čakala čo bude. ,, Bude to 10 strieborných," povedal mi a pritom trochu šušlal. No ja nemám žiadne peniaze, sakra. ,, No viete ale ja..." Nedokončila som vetu lebo ma prerušil. ,,To nie je mošné, Lyra si to ty?"spýtal sa šušlavo. Ja som na neho nechápavo pozerala. Od kial ma pozná. Áno je pravda že som poznala jedného prevozníka. Ale vyzeral inak. Jeho tvár bola celá doráňaná mal opuchnuté obe oči. Bodľa nich som spoznala prevozníka ktorý mi kedysi pomohol. Usmiala som sa a on mi úsmev opätoval. ,,Lyra, zmenila si sa naposledy som ťa videl ako malú. Nemusíš platiť poď nastúp zveziem ťa," povedal milo a šušlavo. ,,Ďakujem,"

Celú cestu som mlčala čo sa mu to len mohlo stať? Blížili sme sa k Jazernému mestu. Aj to sa od mojej poslednej návštevy zmenilo. Bolo také.... strhané. Presne strhané to je správny názov. ,,Lyra nasaď si kapucňu," povedal mi prevozník. Ja som ho poslúchla bez akejkoľvek námietky. Ešte hodnú chvíľu sme sa plavili pomedzi rôzne domy.

Z ničoho nič však niekto nastúpil na ľoď. Bol to muž odetý v tmavo modrých nohaviciach a červenej veste. Vôbec sem nezapadal. ,,Ale, ale koho to tu máme? Prevozník, aký vzácny náklad to vezieš tento krát?"spýtal sa ho ten muž. Pomaly ale isto sa začal ku mne približovať. Chcel sa ma dotknúť a dať mi dole kapucňu no ja som mu uhla. ,,Ale, ale bojovná je," zasmial sa, ,,to sa mi páči." Povedal a znova sa pokúsil mi dať dole kapucu. V tom mu už však zabránil Prevozník. Pádlom mu buchol po ruke a odstrčil ho. ,,Nedotýkaj sa jej!"povedal výhražným a silným hlasom aj šušlať zabudol. ,, To čo si si dovoli! Ku mne!! K navyššiemu veliteľovi tohoto tu!!!"rozkričal sa po ňom podľa všetkého nejako vysoko postavený vojak. ,,Možno si najvyšší n správaš sa ako najväčší hulvát!"povedal Prevozník tak chladne až ma zamrazilo. K tomu vojakovi zrazu pribehli ďalší dvaja. A okolo lode sa nazbieralo veľa zvedavých ľudí. Ani som si nevšimla že stojíme. ,,Chyťte ho! A za jeho trúfalosť mu odseknite ruku!"zavelil im a oni sa začali približovať k Prevozníkovi. Ten sa však začal  brániť pomocou pádla. No jeden proti trom čo vám poviem. Keď už ho držali rozbehla som sa mu na pomoc. No ten muž čo vidal ten otrasný rozkaz ma zrazu chytil zo zadu za krk a pritiahol si ma k sebe. Otočil si ma tvárou k nemu a ruky mi chytila za chrbtom stále držiac aj môj krk. Snažila som sa vymaniť z jeho zovretia no nešlo to. ,,Berte ho o ňu sa postarám ja sám!"prikázal im. ,,Okamžite ma pusť ty prašivý pes!"precedila som pomedzi zuby. On sa však len zasmial. Začal mi pomaly sťahovať kapucňu. V tom som mu však dupla na nohu, čím som zapríčinila to že mi pustil krk a na rukách povolil stisk. Ešte som mu napľula do tváre a vytrhla sa mu z rúk. Schmatla som svoj batoh a chystala sa utiecť no chytil ma. Vlepil mi takú facku až som sa zapotácala a spadla o niečo som si udrela hlavu. ,,Toto si ešte odpykáš ty malá štetk..." chřlil na mňa nadávky. Ja som však nevnímala jeho slová len tupú bolesť a aj Darkov hlas. Musela som ho presviedčať aby po mňa nepriletel a nezabil tú špinu. Ako sa môže takto správať k ľuďom. Zdrapil ma za lakeť a postavil ma. Bolesť v hlave sa znásobila. A ja som videla rozmazene dúfala som že Dark práve neletí lebo ak ano tak skoro nič nevidí. Začal ma niekam ťahať. Prešli sme pár krokov a zastali pred nejakým domom s ktorého sa ozývala hlasná hudba, smiech a šíril sa zápach alkoholu. Bola to krčma.

Vošli sme dnu a predierali sa cez dav ľudí ktorý sa zabávali a pili. Vojak prešiel okolo krčmára a niečo mu zakričal no ja som nevnímala čo. V mojej hlave sa rodil plán ako utiecť. Prešli sme dakam dozadu kde zvyky s krčmi boli slabšie. Bola tam tma len na stole svietilo pár sviečok ktoré miestnosti zabraňovali ponoriť sa do úplnej tmy. Z celou silou a nenávisťou ma odhodil. Čakala som tvrdý náraz dopadla som na niečo mäkké. Bola to bola to.... posteľ. Počkať posteľ? Pozrela som na neho so strachom. Presne začínala som sa báť. Začal sa pomaly ale isto ku mne približovať. Teraz by mi nevadilo ak by sem niekto prišiel alebo ak by sa tu zjavil Dark. Nie nemôžem dovoliť aby sa tu Dark objavil musím si vystačiť sama. Už bol skoro pri mne...