Posledná

28. Vo víre ohňa

,, Na Vaše privítanie," povedal sluha a znova sa poklonil.

Ples? O tom som už počula. Nikdy som však nebola toho svedkom. Musela som uznať, že na nádvorí to bolo pekné. Zrazu sa obrovské dvere pred nami otvorili. Z dvier vyšlo dievča so zlatými vlasmi a za ňou išlo niekoľko ďalších žien. Dievča sa hodilo Aaronovi okolo krku. Bolo vidieť, že je mu to viac ako nepríjemné. ,,Aaronko!" bolo vidno, že ho má rada. Ešte niečo vravela no to som už ja nevnímala. Moju pozornosť upútalo niečo iné, teda skôr niekto. Za všetkými tými ženami kráčal chlapec. Vyzeral byť rovnako starý ako ja. Možno o niečo starší. Na sebe mal niečo čo pripomínalo uniformu. Bol celý v bielom a vrchnú časť mal zdobenú zlatými niťami. Mal zlaté vlasy ako to dievča čo stále objímalo Aarona. Podišiel k nám bližšie. Moje oči sa zabodli do tých jeho šedých. Jemne sa usmial. Ja som okamžite sklonila hlavu. Cítila som sa zvláštne. ,,Rád vás vidím, " povedal chlapec a podišiel ešte bližšie. Vzal najprv moju a potom aj Leninu ruku a jemne nás na chrbáty rúk pobozkal. Narovnal sa a povedal: ,,Volám sa Erick a toto je moja sestra Bella." ,,Poďte zavediem vás do hradu," pokynul nám rukou a pri tom mu na tvári pohrával jemný úsmev. ,,Otec bude rád," dodal ešte a pozrel sa Aaronovým a Christianovým smerom. Bolo to také zvláštne, ja som sa cítila zvláštne. Bol taký elegantný. Prešli sme okolo fontány a dostali sme sa pred obrovské dvere. Zrazu sa začali otvárať a tým nám umožnili vstup. Bella bola stále zakvačená do Aaronovho ramena. Jeho ležérny, priam otrávený postoj voči nej sa nedal nepostrehnúť.

Strop bol obrovský. Visel z neho prekrásny drahokamový luster. Celú zem pokrýval červený kober, štyri rohy miestnosti boli podporené bielymi stĺpami, po ktorých sa tiahol zlatý poplaz. Okná zdobené zlatými a medenými odieťmi, vytvárali dejem, že celá miestnosť svieti. Nedokázala som sa vynadívať a to bola, pen vstupná hala. Všetci sme kráčali v závese za Erickom. ,,Nebude vášmu otcovi prekážať naša prítomnosť?" spýtal sa Nathan a všetci sme na neho vrhli pohľad. Musela som sa pousmiať, lebo po tom čo sme to spravili celý zbledol. ,,Nie, nebude môj otec taký nie je," odpovedal Erick s neuveriteľnou eleganciou v hlase. A uchechtol sa. Pokračovali sme ďalej, dvere sa pred nami len tak otvárali. Keď sme niekoho stretli vždy zložil poklonu. Dostali sme sa pred ďalšie dvere. Zaujímalo by ma koľko dverí tu asi majú. Otvorili sa i tieto dvere a my sme vošli do miestnosti s trónmi. Ak som pred tým vravela o výzdobe, že je úžasná tak teraz, páni. Po okrajoch miestnosti boli najrôznejšie druhy rastlín. Zem stále pokrýval červený koberec, no tentokrát bolo na ňom niečo vyšité zlatou nitkou. Na strope viseli dva lustre z bledulinko žltých drahokamov. Až o nejakú chvíľu som začala vnímať i ľudí v miestnosti. Všetci bolo v poklone. Jedine ja som stála rovno. Lena na mňa pozrela jedným očkom a ja som sa okamžite poklonila tiež. Privrela som oči a dúfala, že nikto nepostrehol oneskorenú poklonu.

Zdvihla som sa zároveň s ostatnými. Môj zrak som upriamila na trón kde sedel postarší pán a postrašia dáma. Kráľ a kráľovná. Kráľovná mala na tvári kamenný výraz. Jej búrkovo šedé oči sa na nás upierali. Kráľ práve naopak. Jeho tvár zdobili strnisko a úsmev. Taký vrelý a príjemný úsmev. Jeho belaso modré oči svietli detskými iskrami šťastia. Nečakala som, že niekedy niečo takéto uvidím v očiach dospelého. ,,Vitajte!" povedal mohutným hlasom a postavil sa z trónu. Ruky otvoril do privítacieho gesta. ,,Aaron, Christian, ale som vás dlho nevidel! Som rád, že ste tu." ,,Aj my sme radi," povedal Chris lebo Aaron sa k ničomu nemal. ,,Toto sú vaši priatelia?" spýtal sa a pozrel na nás nedalo by sa povedať, že priatelia, ale budiš. ,, Dala by sa povedať," odpovedal opäť Chris. ,,Aj oni sú samozrejme vítaní," povedal a ešte raz si nás všetkých pomaly prezrel. Jeho pohľad sa zastavil na mne. V jeho očiach som zazrela niečo zvláštne. Potom mi však už nevenoval pozornosť. ,,Samozrejme viem všetko o vás. Teda o vašej úlohe. Urobíme všetko preto, aby sme vám pomohli," povedal. ,,Keď viete všetko, tak viete aj to, že sa nemôžme zdržovať," prehovoril po dlhej dobe Aaron. ,,Ale samozrejme. Len dnes a možno zajtra. Na plese. Už sa teším!" povedal kráľ a na znak nadšenia zatlieskal rukami. ,,Ó a vaši priatelia sú pozvaní tiež. Ako inak?" Hlesol. ,,A so šatami si nerobte starosti, o to sa už postaráme," povedal. Nevedela som sa ubrániť prekvapeniu. ,,Tak no nebudete tu predsa stáť," povedal. ,,Synček môj, ak ti to nebude prekážať zaveď ich prosím do východného krídla. Do izieb," povedl kráľ. Erick sa poklonil a povedal: ,,Iste otec." Vykročil. My sme sa ešte rýchlo poklonili a vydali sa za ním.

Dostali sme do východného krídla. Bolo tam osem dverí. ,,Prosím tu to je. Každý si vyberte jednu izbu. Ohladom plesu a príprav za vami ešte príde služobníctvo," dokončil Erick znova nás pobozkal na ruku a aj s jeho sestrou, ktorá sa nedokázala odtrhnúť od Aaron. Každý sa pobral do dverí, ktoré mu boli najviac sympatické. Ja som išla do predposledných na pravej strane. Keď som ich otvrila, ocitla som sa v obrovskej izbe. Prečo je tu sakra všetko také veľké? Vošla som a zatvorila za sebou dvere. Hneď oproti mne boli presklené dvere smerujúce na balkón. Závesy zo sametu siahali od stropu až po zem. Hneď vedľa balkónu, na stene, bola knižnica. Teda, bol tam taký kútik. Aj s tromi kreslami. O kúsok ďalej boli dvere, ktoré som netušila kam smerujú. Vedľa nich boli ďaľšie. Oproti dverám po mojej lavej strane bola posteľ. Obrovská posteľ. A v ďalšom rohu bolo zlaté zrkadlo pripevnené k stolíku. Položila som si svoje veci na zem, na ktorej bol purpurový koberec. Podišla som k balkónu a zahľadela som sa von. Mala som výhľad na krásny les, ktorý sa ťahal popri hrade ako had. Usmiala som sa. Potom som podišla k posteli a hodila som sa do jej perín. Bolo mi jedno, že ich môžem zašpiniť. Ako som si ľahla celá som sa do tej postele prepadla. Taká bola mäkká. Ak by niekto nezaklopal zaspala by som. ,,Ďalej," povedala som a posadila som sa. Dvere sa otvorili a v nich stála babička. ,,Dobrý deň, dúfam, že som vás nevyrušila," povedala. ,,Dobrý deň, nie, nie samozrejme, že nie," povedala som a zliezla som z tej pohodlnej postele. Ona medzitým vošla a zavrela za sebou dvere. ,,Ja som Hildegarda. Budem vám pomáhať s prípravami," povedala a milo sa usmiala. ,,Ja som Lyra a kľudne mi tykajte," ona sa len pousmiala. ,,Poďte," povedala a išla k dverám ďalej od knižnice. Ja som išla poslušne za ňou. Bola tam miestnosť v bielej farbe. V podlahe bolo niečo čo pripomínalo vaňu. Len to bolo z kameňa. Hildegarda do vody, ktorá v tom bola dopustila vriacej až sa parilo. Ešte tam ponalievala niečo, čo bolo v rôznych flaštičkách. Potom odstúpila a pozerala na mňa. ,,Ak sa mám umyť, viem to spraviť aj sama," povedala som. Chcela niečo namietnuť no ja som ju zastavila: ,,Ja to zvládnem, prosím," povedal som. Ona len s úsmevom prikývla. Nachystala mi ešte nejaké veci. ,,Oblečenie dajte pred dvere. Dám vám ho oprať," povedala a tak som aj utobila, keď vyšla z miestnosti.

Celá vydrhnutá a voňavá som vyšla z miestnosti. Bola som zabalená v dlhej, nepriehladnej, purpurovej, saténovej látke. Hildegarda už čakala s jej úsmevom na tvári. ,, Vidíte zvládla som to!" povedala som a odhrnula som si z tváre svoje mokré vlasy. ,,Áno zvládla. Idem ešte pre nejaké veci, hneď som späť," povedala a odišla. Ja som si opäť sadla na posteľ a pozerala som ako vonku sneží. Prvý sneh! Postavila som sa a podišla bližšie k oknu. Oprela som si o neho hlavu a pozerala von. S Darkom sme vždy, keď začal snežiť prvý sneh vybehli von a bláznili sme. Astrid sa zlostila, že prechladneme a huckala Ilarona, aby nás zastavil no ten sa k nám aj tak vždy pridal. Pot sme zvyšok večera strávili pod dekou. Klop , klop ozvalo sa. ,,Ďalej," čakala som, že to bude Hilda, ale namiesto nej vošiel...Erick. ,,Dúfam, že neruším," povedal a vošiel. V rukách držal krabicu. ,,Erick? Čo to ty? Teda vy princ," rýchlo som sa snažila opraviť. ,,To je v poriadku, Erick tykaj mi," povedal a usmial sa, čím odhali biele zuby. ,,Priniesol som šaty," povedal a krabicu položil na postel. ,,Nerobí takéto veci služobníctvo?" spýtala som sa. ,,Áno, ale možno som ťa len chcel znova vidieť," povedal. ,,Inak ako sa voláš? spýtal sa a podišiel bližšie. Začali ma páliť líca. ,,Lyra " hlesla som zvláštnym tónom. ,,Lyra, krásne meno," povedal. Ja som sa len usmiala. ,,Tak Lyra dúfam, že sa ti budú šaty páčiť. Sám som vyberal. Musím povedať zaujala si ma," povedal a uškrnul sa do jednej strany. ,,Môžem povedať to isté," povedala som. Chystal sa niečo povedať no prerušilo ho otvorenie dverí. ,Hiiiiii. Princ vy čo tu robíte?! Že sa nehanbíte! Ale užaj von! Mladú slečnu tu obťažovať! Vôbec vám nevadí v akom je pred vami v stave?!" Sykla Hildegarda. ,,Ani nie," povedl princ a uškrnul sa. Až teraz som si uvedomila, že som pred ním zakrytá, len v saténovej látke. Líca ma začali páliť ešte viac. Princ sa naposledy usmial a rýchlo zmizol. Hilda zabuchla dvere a povedala: ,,Dieťa jedno nevychované." Ja som sa zasmiala na čo ma ona spražila pohľadom. ,,Poď oblečieme ťa a učešeme," povedala. Ja som otvorila krabicu a vytiahla z nej krásne šaty. Hilda mi do nich pomohla sa obliecť.

Boly dlhé až po zem. Z môjho utiahnutého drieku jemne padali na zem. Rukávy som mala okolo paží. Od vrchu sa tiahla tmavo zelená, ktorá sa k zemi stále viac tmavla až bola úplne čierna. Šaty boli posypané jemnými trblietkami. Spolu s mojimi vlasmi to pripomínalo les v plameňoch. ,,Si krásna. Poď ešte ťa musíme učesať. Sadla som si teda pred zrkaldlo. ,,Lyra máme problém. Musím ti niečo povedať," ozval sa mi v hlave Dark.

Takže nová časť je tu. Síce zase neskoro, ale je. Chcela by som vám všetkým poďakovať. 10K prečítaní. Vážne som to nečakala. Ďakujem a dúfam, že aj ďalej bude tento príbeh čítať. ❤